Nebolo zložité uhádnuť víťaza 67. canneského festivalu, malo to však podmienku, nedať sa ovplyvniť mienkou Francúzov. Najviac favorizovali snímku bratov Dardennovcov Dva dni a jedna noc, ktorá bola síce mimoriadne aktuálna (nezamestnanosť), ale po umeleckej stránke ničím mimoriadne neupútala. Víťaz festivalu, Zlatou palmou ovenčený film tureckého režiséra Nuri Bilge Ceylana Zimný spánok (Kis uykusu, Winter Sleep), bol od začiatku jednoznačným favoritom.

Na Zimný spánok nezabudnete
Premietali ho dosť nešťastne, popoludní vo veľkej sále Lumièrovcov, za účasti filmovej delegácie. Žiadna sláva, režisér a herci nekráčali večer po červenom koberci v žiari reflektorov. Možno aj preto, možno aj dĺžka filmu (3 hod,16 minút) odradilo mnohých novinárov a snímku videla, dovolím si povedať, štvrtina. O to väčší záujem bol o Zimný spánok, keď sa rozšírilo, že by mohol dostať nejakú cenu. Repríza bola tesne pred odovzdaním cien víťazom (v sobotu) a potom ešte deň po festivale (v nedeľu). Tí, čo odcestovali skôr film nemali kde vidieť. Preto sa nestačím čudovať, čo všetko sa o ňom popíše. Do istej miery možno súhlasiť, že charaktery a stavba príbehu do istej miery pripomínajú diela Antona Pavloviča Čechova, lenže to možno potom povedať o každom filme, ktorý analyzuje vzťahy a díva sa na udalosti z psychologického aspektu. Zimný spánok však má oveľa širšiu platnosť, geniálny psychoanalytik Čechov sa nesporne vystopovať dá, ale záber filmu je obsiahlejší. Do malebnej osady v Anatólii tvorca vtesnal takmer všetky problémy súčasného Turecka (čiastočne aj sveta). Bývalý populárny herec, teraz majiteľ usadlosti, sa dal na písanie. Tvrdohlavo publikuje svoje stĺpčeky v provinčných novínách a možno ani sám nevie prečo. Mladá manželka má úplne iný názor na vedenie hotela i usadlosti a konflikt je neodvratný. Sestra je frustrovaná rozvodom a po istom čase začne brata otravovať. Nechýba bieda, triedna nenávisť, pomsta, priateľstvo, diskusie o náboženstve, filozofovanie o živote, a to všetko sa odohráva v unikátnych scenériách divokej Anatólie. Príroda a krásne zábery sú organickou súčasťou tohto pozoruhodného filmu. Zimný spánok patrí k tým dielam, ktoré v divákoch rezonujú až neskôr, kým na ostatné, ktoré sa mu okamžite páčili, už dávno zabudoli. Navyše na trojhodinový opus nie je nuda sa pozerať, lebo je na čo aj po obsahovej, aj po kameramanskej stránke. Ceylan vyhlásil, že snímku venoval mladým ľuďom v Turecku, ktorí minulý rok prišli pri protivládnych demonštráciách o život.

Nový vietor z Kanady
Mama (Mommy) 25 –ročného Kanaďana Xaviera Dolana priniesol do súťaže nový vietor. Mladý Dolan srší nápadmi, nedá vydýchnuť, o prekvapenia nie je núdza, rýchly strih je samozrejmosť a a vynikajúce herecké výkony tiež. Divák sa zabáva, smeje, namiesto toho, aby si na hrdinoch poplakal. Trojica ústredných postáv je na poľutovanie – matka sa dlho nedokáže zmieriť s tým, že má chorého a hyperaktívneho syna, chlapec je nezvládnuteľný a koktavá suseda sa zasa do rodiny pripletie preto, že sa jej doma nedostáva dostatočná pozornosť. Na to, aby niekto dokázal hovoriť o smutných veciach s humorom a bláznivo, sa nedá bez veľkej dávky talentu. A ten Dolanovi nechýba. Myslím si, že budeme o ňom ešte veľa počuť. Dokonca som počula názor, že touto cestou by sa festival uberať, s čím súhlasím len čiastočne, lebo by to  jeho širší záber podstatne ochudobnil, ale je pravda, že takých „dolanov“ by mohlo byť viac. Zrejme na vyváženie dostal po prvý raz na festivale cenu Jean-Luc Godard za snímku Dovidenia reč (Adieu au langage). Podelil sa ex aequo o Cenu poroty so Xavierom Dolanom. Dva svety, dva názory na život reprezentujú tieto dva „zosobášené“ diela. Nie je to však film v tom pravom slova zmysle, ale len koláž obrazov z okolia Ženevského jazera. Vo svojej poetickej výpovedi sa venoval najmú krásam prírody (no aj istým nechutnostiam) s istým pôvabom a čarom. Mňa však neočaroval, ale vzhľadom na to, že tak veľký režisér, ešte nikdy nedostal vo svojej rodnej krajine ani jednu cenu na festivale, čert to zober.

Dva neporovnateľné filmy
S použitím akého argumentu sa porota na čele s Jane Campion dopracovala k Veľkej cene (Grand prix) pre taliansku režisérku Alice Rohrwacher za film Zázraky (Le meraviglie), je stále pre mňa záhadou. Možno preto, že patrí k filmom, v ktorom dominuje teraz tak preferovaná téma spätosti prírody s osudom človeka. Peripetie rodiny svojrázneho umbrijského včelára a jeho továrnička na výrobu medu je len priemerné dielo, okorenené množstvom humorných i smutných epizód. Bol však iný ako ostatné, ale hranicu priemernosti neprekročil. Po profesionálne stránke je rekonštrukcia nezmyselnej vraždy Davida Schulzta, olympionika a wrestlingového trénera, v snímke Foxcatchet neporovnateľná so Zázrakmi. Režisér filmu Bennett Miller zaň právom získal Cenu za réžiu. Dielo vyniká precíznou a dômyslenou réžiou a nie vždy sa tak jednomyslne verdikt akceptuje, ako pri  tomto filme. Navyše prispeli k tomu aj sugestívne herecké kreácie a zaujímavo snímané zábery z wrestlingového športu.

Za korupciu Cena za scenár
Korupcia tak rozšírená na celom svete, ktorá však v najdivokejšej forme prekvitá najmä v krajinách  bývalého sovietskeho bloku, je témou ruskej snímky Leviatan (Leviathan) Andreja Zvjagintseva. (Leviatan meno biblického netvora). Symbolický (aj skutočný) netvor v tomto prípade je starosta mestečka pri Barentsovom mori, neštítiaci sa aj s posvätením cirkvi presadiť svoj zámer výstavby nového turistického centra. To, že pritom úplne zruinuje jednu rodinu mu neprekáža. A k tomu sa pridruží aj ďalší nevykoreniteľný neduh, utápanie sa v alkohole. Smutný film s dobre vystaveným scenárom priniesol Andrejovi Vzjagintsevovi a Olegovi Neginovi Cenu za scenár. Zvjagintsev po úspešných filmoch, Návrat a Elena, sa sústredil v Leviatanovi na trochu impulzívneho Kolju, ktorý vlastní v maličkej dedinke garáž, kde žije s milujúcou manželkou Liljou a synm Romom. Skorumpovaný starosta, aby svoj plán uskutočnil, musí Kolju s rodinou za každu cenu vysťahovať. Ten sa sa mu postavi na odpor, lebo nie je ochotný opustiť miesto, ktore je mu všetkým. Výsledok: 15-ročné väzenie za to, čo hrdina nikdy nespáchal. Snímka je drsná, krutá a, žiaľ,  pravdivá.

Blaznivá Havana a ctihodný pán Turner
O ceny za herecké výkony sa podelili amerecká herečka Julianne Moore a britský herec Timothy Spall. Julianne hrá trochu bláznivú herečku Havanu, túžiaci zahrať si svoju slávnu zosnulú matku. Vraj Cronenbergov scenárista filmu Mapa hviezd (Maps to the Stars), Bruce Wagner, keď písal scenár mal na mysli prípad Melanie Griffith a Tipi Hedren. Či mu Melanie skutočne bola predobrazom možno len hádať. Julianne hrala svoju rolu s pasiou, užívala si ju, neucukla ani od háklivých scén, o ktorých sa bude ešte veľa diskutovať. Havana je podľa jej slov permanentná pubertiačka, ktorá chce za každú cenu uskutočniť svoj veľký sen. Cíti sa byť neustále v tieni svojej slávnej matky a hrať ju vo filme ju neodradí nič. Cena za najlepšiu žensku interpretáciu jej nespoprne patrí i keď mala jedinú veľkú konkurentku v kanadskej herečke Anne Dorval z Dolanoho filmu Mama. Dolan si odniesol Cenu poroty, a tak jej sa už nič neušlo. Od začiatku nikto nepochyboval o Cene za najlepšiu mužskú interpretáciu pre Timothyho Spalla za úlohu JMW Turnera vo filme Mikea Leigha Pán Turner (Mr.Turner). Snímka patrí k tým najlepším životopisným snímkam aké sa v poslednom čase nakrútili a svoj uspech vďačí aj presvedčivému Spallovmu výkonu. Brilantnú hereckú  kreáciu podopreli aj impozantné zábery prírody, precízne zobrazené prostredie a do najjemnejších nuáns vypracované dobové kostýmy.

Kto si zaslúži ešte pozornosť ?
V každom prípade japonská režisérka Naomi Kawase, ktorá vstúpila na canneského ringu s poeticky ladenou snímkou o dospievaní, prvej láske, sklamaní a smrti. Film Stále voda (Futatsume no mado, Still the Water) odohrávajúci sa v krásnom a drsnom kraji, je svojim spôsobom osobitý. A nepatrí sa zabudnúť ani na francúzskeho režiséra Michela Hazanaviciusa a jeho film Hľadanie (The Search) Mimochodom preslávila ho oscarova snímka The Artist. Kompozične nie najvyrovnanejšie dielo sa odohráva počas druhej čečenskej vojny a má dve dejové línie – verbovanie mladých do armády, ktorých cvičia na zabijakov a druhá sleduje očami malého chlapca nezmyselné vraždenie. Násilné podrobovanie iných národov je však dostatočne silná téma, aby obišla bez povšimnutia. O tom, že sa mladí ľudia chcú zabávať, tancovat, tešiť zo života, pojednáva snímka anglického režiséra Kena Loacha Jimmyho sála (Jimmy s Hall). No nie len o tom hovorí tento príbeh, ale predovšetkým o progresivnych názoroch írskeho hrdinu, ktoré nie sú po chuti najmä cirkvi, ale aj niektorým miestnym obyvyteľom. Film vlastne vzdáva hold odvážnym a riskovať ochotným jedincom. A hodné je spomenúť aj posledný film súťaže francúzskeho režiséra Oliviera Assayasa Sils Maria v hlavnej úlohe s Juliette Binoche. V tomto príbehu opäť hrá jednu z úloh prostredie švajčiarskych Álp, kde sa herečka pripravuje na svoju staronovú úlohu, lenže tentoraz v obrátenom garde.Tu v tichu medzi končiarmi prehodnocuje svoj život i názory v konfrontácii so svojou mladou asistentkou. Zaujala (ako vždy) Juliette Binoche, ktorá úlohe ženy bojujúcej so svojimi osobnými démonmi, dodala na jednej strane žensku zrelosť, na druhej hodnovernosť.