Na tomto mieste nájdete priebežne aktualizovaný pôvodný blog redaktora revue slovenskej filmovej kritiky Filmpress.sk zo 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach. Správy, informácie, poznámky, glosy a dojmy priamo z prvej ruky - z benátskeho Lida - sú radené chronologicky, najnovšie navrchu, najstaršie na konci. Takto máte celé tohtoročné filmové Benátky stále po ruke, na jednom mieste.

 

Sobota 10. septembra 2011

Toto nie je film, vraví Džafar Panahi

Jediné predstavenie popoludní posledného dňa 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach umožnilo účastníkom vidieť nový ne-film svetoznámeho iránskeho scenáristu, režiséra a producenta Džafara Panahiho, nazvaný In film nist (This is not a Film – Toto nie je film). Držiteľ ocenení z festivalov v Berlíne, Cannes i Benátkach, tvorca snímok ako Zrkadlo, Biely balónik, Kruh a Offside bol pre svoje politické a spoločenské postoje minulý rok iránskym režimom zatknutý, uväznený a odsúdený na šesť rokov väzenia a dvadsaťročný zákaz poskytovať interview, písať scenáre, produkovať a režírovať filmy.

Sedemdesiatpäťminútová snímka Toto nie je film kombinuje zábery z profesionálnej videokamery s nahrávkami z mobilného telefónu. Odohráva sa počas jedného dňa. Filmár, po vynesení rozsudku čerstvo prepustený na slobodu do doby nástupu na výkon trestu, je doma v Teheráne sám. Telefonuje s právničkou, ktorá pripravuje odvolanie, ale nedáva mu žiadne nádeje, čo sa týka zníženia trestu. Panahi však nedokáže žiť bez filmu, a tak nakrúca aspoň na mobilný telefón. Pozve na návštevu priateľa – dokumentaristu a kameramana Mojtabu Mirtahmasba. Rozpráva mu o svojich plánoch, ktoré už asi neuskutoční. O filmoch, ktoré asi už nenakrúti. O hercoch, s ktorými už asi nebude nikdy spolupracovať. Predhráva scény z nerealizovaného scenára, rozpráva o svojom spôsobe práce s hercami a najmä nehercami. A popri tom prijíma telefonáty i návštevy, kŕmi dcérinho domáceho miláčika – takmer dvojmetrového jaštera, sleduje cez okná a z balkóna dianie na ulici, odmieta postarať sa o susedkinho psíka a nakrúca mobilným telefónom domovníkovho pomocníka – študenta kunsthistórie, ktorý v dome zbiera od nájomníkov vrecia s odpadom.

V záverečných titulkoch sú potom uvedené iba dve mená – Džafar Panahi a Mojtaba Mirtahmasb. Všetky ostatné mená tvorcov a spolupracovníkov sú vybodkované, vrátane poďakovania tým, čo vznik ne-filmu umožnili.

Toto nie je film je smutným portrétom génia, ktorému znemožnili tvoriť. Čím je filmár, ktorému zakázali filmovať? Bez slova obvinení či kritiky režimu zrozumiteľne a jasne, adresne obviňuje tých, ktorí pre udržanie svojej moci potrebujú kontrolovať a riadiť ešte aj myslenie obyvateľov.

Benátsky festival nemohol mať silnejšie a emotívnejšie zakončenie.

 

Piatok 9. septembra 2011

Friedkinov Mefisto je nájomný vrah

Ako predzvesť sobotného vyhlásenia výsledkov 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach sa v piatok uskutočnili dve ceremónie. Na jednej prevzal Čestného Zlatého leva za prínos do svetovej kinematografie taliansky režisér Marco Bellocchio a na druhej udelili cenu Persol 3D za najlepšie filmy s trojdimenzionálnym obrazom trojici talianskych filmárov Davidovi Zamagnimu, Nadii Ranocchi a Monaldovi Morettimu, figurujúcich pod spoločným menom Zapruder.

V piatok vysvitlo, že Alexander Sokurov nie je jediný, kto v súťaži benátskeho festivalu skúša šťastie s Faustom. Silný faustovský motív sa nesie aj kriminálnou drámou Killer Joe amerického klasika Williama Friedkina (Francúzska spojka, Exorcista). Díler drog a gambler Chris (Emile Hirch), ktorý žije s mladšou sestou Dottie (Juno Temple), otcom (Thomas Haden Church) a jeho frajerkou v chudobnej štvrti na predmestí, sa zadlžil u miestneho bossa. Aby získal potrebné peniaze, vyhúta plán: dá zabiť svoju matku, ktorá uzavrela vysokú životnú poistku. Otec súhlasí. Vykonávateľom činu má byť policajt Joe (Matthew McConaughey), ktorý si vo voľnom čase privyrába ako nájomný vrah. Pretože pýta odmenu vopred a naša rodinka nemá ani deravý groš, ponúknu mu ako honorár – panenstvo dospievajúcej Dottie. Mefistofelovský Joe súhlasí, stane sa však niečo, s čím nikto nerátal: Dottie a Joe sa do seba zaľúbia. A láska, ako vieme, komplikuje aj ten najdokonalejšie vyhútaný zločin.

Film sa nesie kdesi na pomedzí kriminálnej psychologickej drámy a komédie, trošku na spôsob bratov Coenovcov. Veselá bola aj tlačová konferencia. „Pre mňa je tento film tak trochu ako Popoluška,“ povedal Friedkin. „Popoluška vždy sníva o krásnom princovi a v tomto prípade ho aj získa. Lenže krásnym princom je nájomný vrah!“ A pokračoval: „Vlastne všetky ženy svojím spôsobom hľadajú svojho krásneho princa a spravidla sa dočkajú len nájomného vraha. Tomu môžete veriť, viem to, sám som bol štyri razy ženatý!“ Keď sa smiech upokojil, Friedkin pokračoval: „Nie je to nič, na čo by som bol hrdý. Sám som čakal Popolušku – a našiel len nájomné vrahyne.“ S jednou výnimkou: „Jeanne Moreau bola úžasná žena a herečka. Dočerta, nemám ani potuchy o tom, prečo si vybrala práve mňa!“

V piatok do hry zasiahol aj ďalší americký kriminálny thriller Texas Killing Fields pôvodom britskej režisérky Ami Canaan Mann, nakrútený podľa skutočných udalostí, scenára policajného detektíva a s pomocou odborných konzultantov z radov polície. Takže sa nekoná žiadne CSI: Miami plné elegantných hrdinov, krásnych vyšetrovateliek, laboratórií budúcnosti a neobmedzených možností i rozpočtov. Práve naopak, dvojica detektívov Mike Sounder a Brian Heigh (Sam Worthington a Jeffrey Dean Morgan) v okolí Texas City vyšetrujú sériu vrážd mladých žien, bojujú o život mladej sympatickej Anne (Jessica Chastain, tá istá, ktorá žiari ako Salome vo filme Al Pacina Wilde Salome) a napokon i o vlastné životy. Nie sú všemocní, geniálni ani nezraniteľní, ich práca je namáhavá, vyčerpávajúca a nevďačná, nebezpečná drina. A Texas Killing Fields je zaujímavý, silný film.

Štvrtok 8. septembra 2011

Hitler, Lenin, Hirohito, Faust

„Faust je záverečná časť tetralógie o podstate moci. Postavami prvých troch filmov boli skutočné historické postavy – Adolf Hitler vo filme Moloch (1999), Vladimí Iľjič Lenin v Býk (2000) a japonský cisár Hirohito v Slnku (2005). Symbolická postava Fausta dopĺňa galériu veľkých gamblerov, ktorí prehrali najväčšie stávky svojich životov.“ Týmito slovami charakterizoval ruský režisér Alexander Sokurov svoj najnovší film Faust, ktorý mal v hlavnej súťaži na benátskom Lide svetovú premiéru. „Faust ako literárna postava môže pôsobiť na prvý pohľad cudzorodo, no to podstatné má s ostatnými spoločné: lásku k slovám, ktorým je ľahké uveriť a priam chorobný nedostatok šťastia v osobnom živote. Zlo má schopnosť rozmnožovať sa, a ako vraví Goethe: Nešťastní ľudia sú nebezpeční.“

Faust však nie je adaptácia Goetheho diela. Aj podľa samotného Sokurova rozpráva o tom, čo zostalo skryté medzi riadkami. Johannes Faust (Johannes Zeiler), bezmenný starý znetvorených majiteľ záložne (Anton Adasinskij), jeho žena (Hanna Schygulla) a Margaréta (Isolda Dychauk). Základné životné potreby, hlad po vedomostiach, ktoré sú prostriedkom moci, pýcha a vášeň. K tomu čarovná, snová, do sivých odtieňov zaodetá kamera Bruna Delbonnela a priam symfonická hudba Andreja Sigleho. Sokurovov Faust je ďalším horúcim kandidátom na niektoré z ocenení.

 

Streda 7. septembra 2011

Horľavé prekvapenie

Na veľkých filmových festivaloch sa už stalo zvykom, že aspoň jedna snímka je do hlavnej súťaže zaradená na poslednú chvíľu. Až do predstavenia figuruje v programe ako „filmové prekvapenie“. Ide najmä o prekvapenie pre cenzorské úrady rôznych totalitných krajín, ktoré si osobujú právo rozhodovať, aký film ich môže reprezentovať v zahraničí. Čínsky režisér Lou Ye po uvedení snímky Letný palác o krvavom potlačení protestov na námestí Tchien an men na festivale v Cannes roku 2006 dostal od čínskych úradov zákaz nakrúcať. V tom istom roku uviedol benátsky festival ako „filmové prekvapenie“ čínsku snímku Tichý život režiséra Jia Čangke – a vyhrala Zlatého leva!

Aj dráma Ren shan ren hai (Ľud hora, ľud more) čínskeho režiséra Cai Shangjuna určite prekvapí najvyššie čínske orgány. Ironicky nazvaná dráma rozpráva bez servítky o živote na čínskom vidieku. Beznádej, bieda, korupcia, narkománia a zločinnosť na každom kroku, neschopní či úplatní policajti, ilegálne podnikanie, devastujúce ľudí i životné prostredie sme takto otvorene v čínskom filme ešte nevideli.

Príbeh muža, hľadajúceho vraha svojho brata, sa končí v autentickej nelegálnej bani, kde novodobí otroci bez základných ochranných prostriedkov dennodenne riskujú životy. Bravúrne, s prvkami dokumentu nakrútená dráma má šancu ašpirovať na niektorú z hlavných cien.

Svetovú premiéru filmu za osobnej účasti režiséra v kine Sala Darsena prerušil nával dusivého dymu. Publikum v panike vybiehalo zo sály s ľahkou drevenou strechou, chaos umocnil fakt, že po ruke nebol nikto z usporiadateľov ani požiarnikov, ktorí sa inak po benátskom Lide neustále promenujú aj s výstrojom, ale napokon vysvitlo, že horela iba izolácia na zoskratovanom elektronickom zariadení a po polhodinovom prerušení mohlo predstavenie s prekvapením pokračovať.

 

Utorok 6. septembra 2011

Keď je publikum zlomyseľné

Japonská dráma Himizu sa stala prvým súťažným filmom, pri záverečných titulkoch ktorého festivalové publikum pískalo, dupalo a kričalo posmešné „Bú!“ Nezostal však osamotený. Zmiešané reakcie vyvolala aj svojrázna pocitová adaptácia Búrlivých výšin Emily Brontëovej v réžii ambicióznej anglickej filmárky Andrey Arnold, ktorá spolu s Oliviou Hetreed napísala aj scenár. Poetický film s minimom dialógov (aj to v takmer nezrozumiteľných dobových dialektoch), sústredený na neskrotného Heatcliffa, sa usadil v priebežnom novinárskom hodnotení na predposlednej priečke, tesne nad Kuraťom so slivkami režisérky Marjane Satrapi.

Poradie sa však zmenlo po uvedení súťažného talianskeho filmu Quando la notte scenáristky a režisérky Cristiny Comencini, dcéry veľkého filmára Luigiho Comenciniho. Násilné uprednostňovanie domácej kinematografie sa organizátorom tentoraz nepekne vypomstilo. Príbeh zúfalej mladej matky na dovolenke s večne ukričaným dieťaťom v talianskych Alpách a jej osamelo žijúceho domáceho, ako vystrihnutý zo šestákovej literatúry alebo tureckej telenovely, je realizovaný naivisticky, jednoplánovo, polopatosticky a herci (Claudia Pandolfi, Filippo Timi) namiesto hrania len prednášajú banálne frázy. Výsledkom je, že pri scénach, ktoré mali byť emotívne vypäté, sa publikum doslova váľalo od smiechu po zemi. Pod záverečnými titulkami však znel potlesk a výkriky „Brava!“ Áno, benátske festivalové publikum vie byť sakra sarkastické.

Pondelok 5. septembra 2011

Poďme sa baviť o počasí!

To benátske sa v pondelok razom zmenilo. Búrka, ktorá sa nad lagúnou prehnala, akoby nielen ukončila horúce leto a nahradila ho chladnejšou, upršanejšou jeseňou. Počasie zároveň symbolicky odpískalo festivalový polčas. Prvých šesť dní najstaršieho filmového festivalu na svete prilákalo na benátske Lido známych tvorcov ako Georga Clooneyho, Romana Polanského, Madonnu, Stevena Soderbergha, Marjane Strapi, Davida Cronenberga, Al Pacina, Steve McQueena, Todda Solondza či Jonathana Demmeho. Ich nové filmy, uvádzané vo svetových premiérach, prišli podporiť aj Kate Winslet, Marisa Tomei, Paul Giamatti, Ewan Rachel Wood, Philip Seymour Hoffman, Matt Damon, Gwyneth Paltrow, Laurence Fishburne, Patti Smith, Monica Bellucci, Gary Oldman, Colin Firth, John Hurt a mnoho ďalších známych hviezd.

Hviezdne dni sa však skončili. Hollywoodske stars sa presúvajú na filmový festival v Toronte, ktorý je z ich pohľadu (a z pohľadu producentov) obchodne dôležitejší: oslovuje americké a anglosaské trhy. V druhej, menej hviezdnej polovici benátskeho festivalu, sú ešte na programe thriller Williama Friedkina Killer Joe, sociálna dráma Ermanna Olmiho Il villagio di cartone, nová snímka ruského velikána Alexandra Sokurova Faust a viacero ďalších zaujímavostí, vrátane diela prenasledovaného iránskeho režiséra Džafara Panahiho, ktorý svoju novinku, realizovanú kamerou v mobilnom telefóne, v súlade s úradným zákazom nakrúcať nazval This is Not a Film.

Pondelok priniesol súťažnú britskú adaptáciu špionážneho thrilleru spisovateľa Johna Le Carré Tinker, Tailor, Soldier, Spy. Švédsky režisér Thomas Alfredson ju poňal ako statickú konverzačnú drámu len s najnutnejším minimom akcie. V typickom agentskom príbehu, kde sa uprostred 70. rokov hľadá zradca v najvyššom vedení britskej tajnej služby MI6, hrajú skvelí Gary Oldman, Colin Firth, Ciarán Hinds, John Hurt a ďalší.

Zvyšné dva súťažné filmy boli ázijské. Hongkonsko-čínsky Tao jie režisérky Ann Hui o posledných dňoch starej slúžky zámožnej hongkonskej rodiny, ktorá sa za 60 rokov práce stala jej milovanou a rešpektovanou členkou. Dojímavý, smutný, ale veľmi pozitívny film akoby bol protipólom japonskej drámy Himizu (obrázok), ktorou režisér Sono Sion reaguje na tragédiu spojenú s marcovou tsunami. Síce pohotovo, lenže v štylizovanom, priam surrealistickom 130-minútovom filme, balansujúcom na pokraji hystérie a šialenstva zobrazuje svet po katastrofe ako večne upršané sivé peklo, kde rodičia týrajú a vydierajú deti, stavajú im ozdobné šibenice, synovia vraždia otcov, zaľúbenci sa namiesto milovania mlátia do krvi, mafie prosperujú ako nikdy predtým, šialené deti v dopravných prostriedkoch útočia na všetkých okolo bez rozdielu. Snímka v breughelovskom infernálnom štýle je viac plodom šoku, ktorý tragédia spôsobila, ako svojbytnou umeleckou reakciou na ňu.

 

Nedeľa 4. septembra 2011

Al Pacino dostal hodinky

A nie obyčajné. Výrobca luxusných švajčiarskych hodiniek Jaeger – Le Coultre je tradičným partnerom benátskeho festivalu. Po šiesty raz na jeho pôde udelil cenu Glory to the Filmmaker, ktorou sú exkluzívne, len pre tento účel v jedinom exemplári zhotovené hodinky. V minulosti ocenenie získali indický bollywoodsky režisér Mani Ratnam, japonský herec a režisér Takeši Kitano, iránsky scenárista a režisér Abbas Kiarostami, francúzska režisérka Agnes Varda a americký herec, scenárista, režisér a producent Sylvester Stallone.

V nedeľu 4. septembra 2011 si vo veľkej sále Filmového paláca na benátskom Lide ocenenie prevzal americký herec a režisér Al Pacino. Festival pri tejto príležitosti vo svetovej premiére uviedol jeho novú celovečernú snímku Wilde Salome. Osobité dielozachytáva práce na divadelnej inscenácii drámy Oscara Wilda Salome, kde rolu Herodesa stvárnil Al Pacino a jeho nevlastnú dcéru hrala Jessica Chastain. Film však nie je len o inscenácii, o predstaveniach v New Yorku a Los Angeles, ale aj o Oscarovi Wildeovi, o tom, ako ho Al Pacino spoznáva, sleduje jeho stopy od rodného Írska cez Londýn až do Paríža. Zároveň však navštívi aj Izrael, aby spoznal autentické dejisko Salome a necháva rozprávať Toma Stopparda, Gore Vidala, Bona („Pretože je Ír ako Wilde, pozná jeho dielo a so skupinou U2 nahrali pesničku o Salome, ktorá znie pod záverečnými titulkami.“) a Wildeovho vnuka Merlina Hollanda.

„Nerád Wilde Salome označujem ako dokumentárny film,“ prezradil nám Al Pacino, „pretože má ďaleko od tradičného dokumentu. Keď sme začínali nakrúcať, nemal som ani scenár ani poňatia o deji. Mal som len víziu. Vedel som iba, že sa bude odvíjať od pripravovanej inscenácie a sám som bol zvedavý, kam nás zavedie.“

Snímka, ktorou autor voľne nadväzuje na svoj film z roku 1996 Looking for Richard, zobrazuje Al Pacina ako pripravuje inscenáciu, vyberá hercov, pracuje na kostýmoch, výprave, ale spoznáva aj samotného Wildea, jeho dielo, význam, životné osudy, rôzne analýzy, interpretácie a inscenácie Salome („Vedeli ste, že jestvuje 29 rôznych filmov podľa Salome?“). Postupne spolu s hercami, najmä s Jessicou Chastain objavujú a predstavujú nám Wildeov svet. „A až ako sme ten svet objavovali, zisťovali sme, kam až môžeme v našej inscenácii nájsť.“

Benátske festivalové publikum odmenilo snímku ováciami.

 

Komiksový antihrdina Alois Nebel

Celovečerný debut českého režiséra Tomáša Luňáka je nezvyčajný snáď po všetkých stránkach. Vznikol podľa kultového českého komiksu. Nakrútili ho metódou rotoskopie, pri ktorej sa hrané scény so živými hercami prerábajú do kreslenej podoby, pripomínajúcej oživený komiks. Jeho hrdinom je tichý citlivý samotársky päťdesiatnik Alois Nebel, skromný človek, prenasledovaný príznakmi z minulosti. Bez prikrášľovania ukazuje, že svine v ľudskej koži prospievajú v každom režime, súčasný nevynímajúc. A väčšina deja je úzko zviazaný s Jeseníkom, krajom, kde sa stretá Česko, Poľsko a Nemecko – niekdajšími Sudetami, ktoré po 2. svetovej vojne a po odsune Nemcov kolonizovali rôzni dobrodruhovia. „Kraj, ktorý požiera samotárov,“ vraví sa v úvode filmu.

Alois Nebel (Miroslav Krobot) je výpravca na malej jeseníckej staničke Bílý Potok. O jeho miesto má záujem výhybkár, udavač a priekupník Wachek (Leoš Noha), syn starého bezcitného muža (Alois Švehlík), ktorý si na odsune Nemcov spravil kariéru. A pretože je november 1989 a možné je všetko, na čo má človek dosť bezohľadnosti a pevný žalúdok, Nebel skončí najskôr na psychiatrii a neskôr ako výhybkár v zastrčenej búde. Jeho prácu, železničiarsky byt i väčšinu mzdy si prisvojí Wachek. Lenže krajom sa túla záhadný mĺkvy muž, zvaný Nemý (Karel Roden), ktorý prišiel hľadať spravodlivosť. A pomstu.

Režisér Luňák upozornil na oba významy mena Nebel: „V nemčine to znamená „hmla“, ale prečítané odzadu je to „leben“ čiže „život“. A je to práve život, zahalený v hmle pocitov a spomienok, čo tvorí základ komiksového triptychu i nášho filmu.“

Hoci divadelný režisér Miroslav Krobot (1951) začal pôsobiť ako herec až po päťdesiatke, hneď za prvú výraznejšiu rolu vo filme Příběhy obyčejného šílenství získal v roku 2005. Snímka maďarského režiséra Bélu Tarra Muž z Londýna v roku 2007 súťažila na festivale v Cannes, debut Zuzany Liovej Dom, kde Krobot stvárnil postavu otca, zažiaril tohto roku v Berlíne a Alois Nebel, v ktorom stvárnil titulnú rolu, je po Venkovskom učitelovi už jeho druhý film v programe benátskeho festivalu. Stretli sme sa s ním na terase hotela Excelsior. Povedal nám, že filmové roly si vyberá podľa jediného kritéria: aby nakrúcanie netrvalo dlho a mohol sa venovať svojmu povolaniu - divadelnej réžii. Samozrejme, že postava ho musí osloviť. V prípade Aloisa Nebela to bola i zvedavosť. Kostýmy, masky, herecké výrazové prostriedky - všetko bolo podriadené skutočnosti, že nakrútený materiál sa ďalej graficky spracovával. Predovšetkým si však Miroslav Krobot "zahral ďalšieho takého blázna, akých mám rád." Rozhovor s hercom prinesieme na Filmpresse neskôr.

Sobota 3. septembra 2011

Sága rodu Satrapi

Iránska autorka Marjane Satrapi sa stala svetoznámou vďaka celovečernému animovanému autobiografickému filmu Persepolis (2007), nakrútenému podľa rovnomenného komiksu. Kritika ho dnes radí medzi míľniky na poli animovaných filmov pre dospelých. Spolu s Marjane Satrapi sa na ňom podieľal aj francúzsky výtvarník Vincent Paronnaud. Dvojica naň teraz nadviazala hranou dlhometrážnou snímkou Poluet aux prunes (Kura so slivkami), magickou rozprávkou o nešťastnom huslistovi Nasserovi Ali Khanovi, ktorý sa na sklonku 50. rokov v Teheráne po tom, čo mu manželka zničila milované husle, rozhodol zomrieť. Hlavnou postavou je brat režisérkinho starého otca, ktorého sme v Persepolise videli ako komunistického revolucionára. Názov filmu označuje jeho obľúbené jedlo, ktoré mu manželka pripraví ako pokus o zmierenie.

Francúzsko-belgicko-nemecké Kura so slivkami je výtvarne štylizovaný film s kreslenými pozadiami, stavbami, exteriérmi, ba dokonca I niektorými celými sekvenciami. Herci, medzi ktorými nájdeme Mathieua Amalrica, Mariu De Medeiros, Chiaru Mastroianni aj Isabellu Rossellini, hrajú komorné scény, často so zámerne divadelnou manierou. „Persepolis rozprával o rodine, zasiahnutej udalosťami rokov 1974 až 1994. Kura so slivkami sleduje tú istú rodinu od roku 1930 po rok 1990,“ prezradila Marjane Satrapi, “Pokračujem tak v zámere sfilmovať osudy mojej rodiny v 20. storočí.”

Teraz nie je na programe dňa kritika islamskej republiky ani smutné rozjímanie nad tragickými osudmi Perzie, ale „len“ príbeh nešťastnej a nenaplnenej lásky, ktorá nezničí len životy dvojice zaľúbených, ale ovplyvní aj všetkých vôkol. „Nie je dôležité či a ako Nasser zomrie, ale prečo,“ zdôraznila autorka. „Ústrednou témou nášho filmu sú komplikovanosť sveta a záhady ľudskej duše, preto skáče od dramatického ku komickému a od smiešneho k dojímavému. Lebo život je presne taký istý.“

Nasledovať by mal tretí, opäť hraný film s názvom The Eleventh Graduate, opisujúci osudy prapredkov Marjane Satrapi v rozpätí dvadsiatych až šestdesiatych rokov minulého storočia.

 

Katastrofický Soderbergh

Mimo súťaž v hlavnej festivalovej prehliadke predstavil svoj nový film aj držiteľ Oscara Steven Sodebregh. Hviezdne obsadená dráma Contagion (Nákaza) je vlastne tradičný katastrofický thriller. Pravda, s realizmom a civilnosťou Soderberghovi vlastnou opisuje priebeh globálneho ohrozenia novým odolným mikroorganizmom. „Chcel som ukázať,“ povedal režisér, „ako je v dnešnom svete vlastne nemožné zabrániť bleskurýchlemu rozšíreniu epidémie. Aj ja sám som počas prác na filme začal oveľa viac dbať o hygienu, ale uvedomujem si, že napríklad tento mikrofón predo mnou používali desiatky rôznych ľudí, kľučiek na dverách sa týkali tisícky... Tradičná prevencia je málo účinná. Jedinou možnosťou je vedieť rýchle reagovať vedeckým výskumom, výrobou a distribúciou protilátky.“ Režisér zdôraznil, že všetky odborné stránky filmu sú autentické a zodpovedajú realite.

Soderbergh patrí k tvorcom, ktorí neradi verejne rozprávajú o svojich filmoch: „Nazdávam, sa, že keď musíme hovoriť o tom, čo sme nakrútili, má to negatívny dopad na samotné dielo a jeho prijímanie divákmi. Lepšie sa mi pracuje, ak môžem nakrúcať jeden film za druhým, len s malými prestávkami a bez potreby vystupovať na verejnosti. Aj tie filmy sú potom podľa mňa lepšie. Lenže keď pracujete v médiu, ktoré je náročné na financie, nevystupovať na verejnosti by bolo absurdné. Ešte aj Antonioni, ak by chcel dnes nakrúcať, by to tak musel robiť.“

Film však neopisuje len boj s chorobou, ale aj dopady na spoločnosť – paniku, rabovanie, nárast zločinnosti – prístup médií, riziko hroziace zo strany blogérov, ktorí bez odborných základov, bez kontroly I bez zodpovednosti ovplyvňujú myslenie I konanie státisícov, niekedy miliónov ľudí. Soderbergh rozpráva aj o etických otázkach z oblasti medicíny a farmaceutického priemyslu. „Vírus ako záporná postava je pre filmára veľmi zlý výber. Nemá tvár, nemá telo, nerozpráva, je neviditeľný.“

Na tlačovej konferencii Soderbergh odpovedal aj na otázku, či skutočne končí s filmárskou kariérou: „Budúci týždeň začínam nakrúcať film o mužskom striptérovi.” Bude to nezávislá dráma Magic Mike, v hlavnej role s Tatumom Channingom, ktorý sa skutočne živil v Tampe ako striptér, keď mal 19 rokov a podľa námetu ktorého film vzniká. Potom, vo februári budúceho roka, Soderbergh realizuje dávnejšie avizovaný projekt Man From U.N.C.L.E a v júni 2012 príde na rad film s názvom Liberace.

Do Benátok režisér pricestoval spolu s hercami Mattom Damonom, Gwyneth Paltrow, Laurence Fishburnom a Jennifer Ehle. Gwyneth Paltrow hrá nevernú ženu, ktorá nevdojak výraznou mierou prispeje k rozšíreniu infekcie. Na otázku, či v tom vidí aj morálny podtext, odpovedala: „Ak by smrť následkom infekcie neznámym vírusom mala byť trestom za neveru, zostali by v tejto sále nažive nanajvýš tak traja ľudia. A – pretože sme v Taliansku – možno ešte menej.“

 

Piatok 2. septembra 2011

Cronenberg, Freud, Jung a sado/maso

Ovácie, ktoré uvítali na tlačovej konferencii režiséra Davida Cronenberga a jeho hercov z filmu A Dangerous Method (Nebezpečná metóda), svedčili o tom, že festivalové publikum našlo nového favorita. Dráma o komplikovaných vzťahoch otcov modernej psychológie Sigmunda Freuda (Viggo Mortensen), Carla Junga (Michael Fassbender) a Sabiny Spielrein (Keira Knightley) má síce ďaleko od Cronenbergovej Muchy, ale blízko k jeho dielam M. Butterfly či Spider. Dobovo verná, na autentických dokumetoch vrátane osobnej korešpondencie založená dráma sa sústreďuje na Junga, ktorý túži vymaniť sa z Freudovho tieňa, zbaviť sa povesti jeho žiaka a mladšieho kolegu. Zároveň ženatý Jung podľahne čaru psychicky labilnej no vysoko inteligentnej dcéry ruského židovského obchodníka Sabiny Spielrein, ktorá sa stane jeho žiačkou, milenkou a osudovou ženou, aby neskôr, po návrate do Ruska, založila sovietsku psychoanalytickú školu a v roku 1941 ju popravili nacisti v Rostove na Done. „Fanúšikom Muchy sa to asi nebude páčiť,“ priznal Cronenberg, „ale verím, že fanúšikom Freuda a Junga áno. Dalo by sa dokonca povedať, že je to môj prvý čisto životopisný film.“

Na tlačovej konferencii, kde ho okrem menovaných sprevádzal aj predstaviteľ roly Otta Grossa Vincent Cassel, Cronenberg vyhlásil, že je osobne tesne spätý s aktuálnym ročníkom benátskeho festivalu: „Je to 68. ročník a ja mám 68 rokov. Otváracím predstavením boli Marcové idy Georga Clooneyho a ja som sa narodil práve v tom čase."

Keira Knightley dostala aj otázku, ako sa jej nakrúcali sado-masochistické erotické scény s Jungom – M. Fassbenderom a čo jej pomohlo tak presvedčivo stvárniť psychicky labilnú mladú ženu. Odpovedala s vtipom sebe vlastným: „Samozrejme, že za tým bolo mnoho štúdia. Režisér mi dal prečítať horu kníh a dokumentov vyššiu ako som ja sama. Nezabúdajte však, že som herečka – a ako je všeobecne známe, my herečky sme skazené a bláznivé, takže mi to vlastne hralo samo!“

 

Štvrtok 1. septembra 2011

Feministická filmárka Madonna

Ak úvod festivalu patril Clooneymu, nasledujúci deň ho zatienila Madonna so svojím druhým filmom. Titul W.E. (niekde uvádzaný aj ako W/E) možno čítať ako We (My), ale aj ako iniciály mien Wallis/Edward. Áno – pani Wallis Simpson a kráľ Eduard VIII., ktorý sa, ako vieme aj z nedávneho filmového hitu Kráľova reč, vzdal britského trónu pre lásku k druhý raz vydatej Američanke. Ústrednou postavou Madonninej drámy je však súčasníčka Wally, pokrstená podľa pani Simpsonovej. Mladá žena je frustrovaná bezdetným manželstvom, manželovým nezáujmom a prázdnym životom. Je posadnutá svojou historickou menovkyňou, navštevuje výstavy a dražby s ňou spojené a v predstavách sa s ňou stretáva. Paralelne sa teda odvíjajú dva príbehy, vzdialené od seba osemdesiat rokov.

„Téma ma lákala už dlho,“ priznala Madonna, „lebo som ako žena chcela pochopiť muža, ktorý sa pre lásku dokázal vzdať trónu najmocnejšej krajiny vtedajšieho sveta.“ Na otázku, či by sa ona sama dokázala pre lásku k mužovi alebo žene vzdať trónu, Madonna odpovedala tak, že zožala búrlivý potlesk: „Áno, určite. Pre milovaného muža i pre milovanú ženu!“

Madonna sa projektu intenzívne venovala sedem rokov. Len práce na scenári, ktorého je spoluautorkou, zabrali tri roky. Wallis Simpson jej je blízka aj z iného dôvodu: „Podobne ako ja aj ona bola Američanka v pre ňu cudzom britskom prostredí. Z vlastnej skúsenosti viem, že obraz populárnych ľudí, celebrít, médiá skresľujú a prekrúcajú. Wallis Simpson bola žena, ktorá zmenila nielen svoj vlastný život a život britského impéria, ale v podstate ovplyvnila celý svet. A mňa lákalo spoznať, akým človekom v skutočnosti bola.“

Večerný príchod na slávnostnú premiéru po červenom koberci premenili Madonnini fanúšikovia na hlučnú frenetickú oslavu, ktorá aj ostrieľanú hviezdu dokázala dojať k slzám. 

 

Polanski a jeho Masakra

Herci Kate Winslet, Christoph Waltz, John C. Reilly, hudobný skladateľ Alexandre Desplat a spisovateľka Yasmina Reza, ktorá do podoby scenára adaptovala svoj román God of Carnage na benátskom festivale predstavili nový film režiséra Romana Polanského Carnage (Masakra), ktorý nateraz v priebežnom hlasovaní novinárov prekonal aj Clooneyho Marcové idy. Režisér sa z pochopiteľných dôvodov na premiére nezúčastnil. Podobne, ako celý film, odohrávajúci sa v newyorskom Brooklyne, nakrútil vo Francúzsku. V parku sa pobili dvaja jedenásťroční chlapci. Jeden druhému vybil pár zubov. Ich rodičia sa stretli, aby udalosť formálne uzavreli. Po podpise protokolov chcú odísť, ale sprvu sa zdržia na kávum potom ochutnajú koláč, odpovedia na zopár telefonátov... a krátka formálna návšteva sa zmení na sled tragikomických situácií a dialógov, v ktorých sa odkrývajú skutočné charaktery i skryté konflikty a rodinné tajomstvá. Otcov hrajú Ch. Waltz a J. C. Reilly, matky Kate Winslet a Jodie Foster. Celý film je konverzačná záležitosť, odohrávajúca sa (až na obraz pod úvodnými a záverečnými titulkami) na jednom mieste v reálnom čase, takže všetko stojí na scenári a hercoch. Snímka o rodičoch je metaforou celého nášho bizarného sveta a ľudskej neschopnosti dorozumieť sa bez sebectva a násilia. Rozosmieva nás, no je to smiech cez slzy.

 

Streda 31. augusta 2011

 Clooneyho Marcové idy

Bezkonkurenčnou hviezdou prvého dňa 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach bol herec a režisér George Clooney. Festival otvorila jeho štvrtá snímka čoby režiséra, politická dráma The Ides of March (Marcové idy). Spolu s autorom ju na benátske Lido prišli podporiť herci Marisa Tomei, Paul Giamatti, Ewan Rachel Wood a Philip Seymour Hoffman spolu so scenáristom Grantom Heslowom.

Film o špinavom pozadí vysokej americkej politiky sa odohráva počas prezidentských primárok a Clooney v ňom stvárnil prezidentského kandidáta. V skutočnom živote by však nestál o to nasledovať Ronalda Reagana a zameniť herectvo za funkciu hlavy štátu. „Pozrite sa,“ povedal na tlačovej konferencii, „teraz máme v Bielom dome chlapíka, ktorý je bystrejší, ako ktokoľvek, koho poznáte, príjemnejší, citlivý a oddaný svojej práci – ale nemá takmer nijakú možnosť premeniť svoje predstavy na skutočnosť. Prečo by mal niekto túžiť po jeho mieste?“

Clooney si nemyslí, že by jeho film bol čiste politický. „Pokojne by ste jeho dej mohli preložiť na Wall Street alebo do akéhokoľvek iného prostredia – a fungoval by. Je to otázka morálky, cti, zásad a sklonu nechať sa kúpiť.“ Rovnako sa nenazdáva, že by šlo o vyložene americkú tému: „Teraz, keď sa film dostal do sveta, zisťujem, že je veľa krajín, vysokí predstavitelia ktorých majú sexuálne škandály, takže to vyzerá ako univerzálna téma. Nech ste stúpencom kohokoľvek, dnes žijeme takú čudnú dobu, v ktorej je mimoriadne ťažké vládnuť. Nielen v Spojených štátoch. Kdekoľvek na svete. Iba cynizmus neustále víťazí nad idealizmom a nám nezostáva iné, len veriť, že sa to čoskoro zmení.“

Na otázku, či je na hotový film pyšný, Clooney odpovedal: „Nenazval by som to pýchou, no keď strávite štyri či päť rokov života s prácou na jednom filme, stáva sa to veľmi osobným. Robili sme na ňom tak dobre, ako sme vedeli a dokázali. Samozrejme, že by som bol šťastný, ak by sa ukázalo, že to nebola zbytočná práca."

A prečo Marcové idy? Nuž, to bol čas, keď Caesara odstránili jeho najbližší, vedení obavami, že ambiciózny Gaius Iulius svojím snažením nadobro potlačí rímsku demokraciu, republiku a nahradí ich diktatúrou a totalitou.

 

Aronofského skromnosť

Darren Aronofsky na benátskom festivale v minulosti slávil úspechy so snímkami Wrestler a Black Swan. Teraz predsedá porote hlavnej festivalovej súťaže. Na otázku, ako sa mu pozdáva možnosť posudzovať prácu kolegov – filmárov odpovedal: „Nenazval by som to posudzovaním, lebo sa necítim oprávneným súdiť. Presnejšie by bolo označiť to za diskusiu. Sledujeme s ostatnými porotcami to, čo iní filmári nakrútili a diskutujeme o dojmoch, pocitoch, názoroch.“ Pravdaže, napriek Aronofského skromnosti práve z týchto diskusií vzídu držitelia benátskych Zlatých a Strieborných levov, Volpiho čiaš a cien Ossella, čo významne ovplyvní nielen kariéru víťazov, ale aj celý svet filmu.

 

Koniec veľkých plánov

Bolože to slávy, keď pred piatimi rokmi benátske Biennale predstavilo plán dostavby nového ústredného festivalového Filmového paláca na Lide. Najstarší filmový festival na svete má 79 rokov a nové centrálne priestory by potreboval ako soľ: kancelárie, press centrum, ale najmä kiná. Stavba mala byť hotová na 150. výročie zjednotenia Talianska, no nestalo sa tak. A ani nestane. Ťažko posúdiť, kto a ako zabezpečoval prípravu projektu, isté však je, že stavbári pri hĺbení základov narazili na toxický odpad – azbest. A tak sa namiesto otvárania Festivalového paláca zahŕňajú stavebné jamy. A Mostra sa tiesni v ešte provizórnejších priestoroch ako pred začiatkom výstavby.

Riaditeľ Biennale Paolo Baratta sa na úvodnej tlačovej konferencii usiloval myslieť pozitívne: „Začali sme stavať veľkolepý, nadutý monument, ktorý by odrezal festival od koreňov. Teraz musíme začať odznova a základom pre nás budú už jestvujúce historické priestory. Nemienime sa hanbiť za to, že sme najstarší filmový festival. Práve naopak: budeme hrdí na to, že práve tu sa začala tradícia filmových festivalov!“ A tak čiastočnou rekonštrukciou prešiel pôvodný Palazzo del Cinema, ktorý dal v tridsiatych rokoch vybudovať Mussollini. Mierne sa zvýšil počet miest (na 1 032), zväčšilo sa premietacie plátno a na svoje miesta sa vrátili i drevené akustické obloženia stien a podlahy. V budúcnosti sa ráta aj s rekonštrukciou kina Palazzo Darsena (niekdajšie Palagalileo) a ak sa bude stavať aj niečo nové, tak len menšie doplnkové stavby. A to znamená, že benátska Mostra si svoju jedinečnú atmosféru zachová i v budúcnosti.

 

Hviezdy odštartovali benátsky festival

George Clooney, Kate Winslet a Madonna – to boli hviezdy prvých dní 68. medzinárodného filmového festival, ktorý sa od stredy koná na benátskom Lide. Všetkých 42 snímok hlavnej prehliadky, vrátane 23 súťažných filmov, má na festivale svetovú premiéru. Publikum prvý raz uvidí aj 24 celovečerných hraných filmov súťažnej prehliadky Orizzonti. Ak odrátame prehliadku talianskeho filmu Controcampo Italiano, najviac filmov v hlavnej prehliadke majú USA – rovný tucet dlhometrážnych a dva krátke. Šesť ďalších snímok je britských, prezentujú sa aj Nový Zéland, Austrália a anglofónna Kanada. Nečudo, že na festival sa akreditoval rekordný počet novinárov z anglicky hovoriacich krajín, ktorí v minulých rokoch Benátky zanedbávali.

Japonských snímok je päť, rovnako ako čínskych a kongkonských, zastúpené sú aj Južná Kórea, Singapur a Tchaj-wan, takže rekordný počet viac než sto novinárov sa akreditoval aj z Ázie.

Ak predvlani benátsky festival ako prvý začal odmeňovať špeciálnou cenou 3D filmy, tentoraz búra hranice ešte radikálnejšie: do programu hlavnej oficiálnej prehliadky zaradil televízny miniseriál režiséra Todda Haynesa s názvom Mildred Pierce, nakrútený pre televíziu HBO. Todd Haynes je členom hlavnej medzinárodnej poroty, ktorá pracuje pod vedením režiséra Darrena Aronofského (Wrestler, Black Swan), ale hlavným dôvodom podľa riaditeľa festivalu Marca Muellera je, že televízna produkcia sa čo do výrazových prostriedkov, náročnosti i kvality prestáva líšiť od tej pre kiná. Benátky teda takto aj formálne stierajú rozdiel medzi kinom a televíziou.

Na pôde benátskeho festivalu predstaví svoje nové dielo i ďalší člen hlavnej poroty – francúzsky scenárista a režisér André Téchiné, ktorý uvedie 111-minútovú drámu Impardonnables, ktorú nakrútil práve v Benátkach.

Mimochodom – do chodu festivalu sa čoraz intenzívnejšie zapája aj internet. Niekoľkonásobne sa zväčšila plocha, pokrytá signálom wi-fi, takže novinárov nájdete pracovať nielen v tlačovom centre, ale aj v kaviarňach a reštauráciách, alebo len tak – na lavičkách. A naopak: festivalový život môžete sledovať aj vy, ak sa pripojíte na stránku www.labiennale.org/en/cinema/videocenter, alebo www.youtube.com/BiennaleChanel.

Foto: Biennale di Venezia