Anglický prozaik  Rudyard  Kipling kedysi v jednej zo svojich básní napísal “ Východ je Východ a Západ je Západ.” Dnes sme však   v Európe svedkami postupného presúvania týchto hraníc . Z východnej Európy sa čoraz výraznejšie vyčleňuje a samostatne profiluje  jej stredná časť a východ pomaly, ale nekompromisne  absorbuje ak už nie politické, tak určite konzumné západné štandarty. Do akej miery sa materiálna kultúra, v šírení ktorej má film svoje  nezastupiteľnú, mimoumeleckú funkciu, bude podieľať na ďalších zmenách východných autoritatívnych systémov je otázka s nepredvídateľnou odpoveďou.

Tieto presuny a posuny sú badateľné aj na vzorkách  filmov zo sekcie Na východ od Západu na tohtoročnom MFF v Karlových Varoch, prinášajúcej od roku 1994  správy o  svete, ktorý  sa zložito a nie vždy úspešne vyvlieka  zo svojej minulosti. Morálne apely a obvinenia, umenie alarmujúce svojimi depresívnymi diagnózami a príbehmi o beznádejných snahách čosi zmeniť,  sa zo svojho prvoplánového vzdoru dostáva k subtílnejším výpovediam  a od sponátneho  chrstnutia  drsnými pravdami sa objavujú prepracovanejšie a  formálne  zaujímavejšie filmy.

Päťka z východu

V plnej miere to platí o azerbajdžanskom filme Murada Ibragimbekova Nebolo lepšieho brata, príbehu o dvoch bratoch, žijúcich v rozdielnych morálnych súradniciach. Starší Simurg pracuje na pošte a vedie sporiadaný rodinný život, mladší Džalil sa púšťa do riskantnejších  projektov, pomáha pri pašovaní kaviáru a chystá sa priženiť do rodiny s pochybnou povesťou.  Morálna konfrontácia je zároveň dilemou medzi minulosťou, zakotvenou v predkomunistickej náboženskej tradícii a sovietskou realitou  70.rokov. Vizuálna estetizácia  tohto alegorického podobenstva (dramatizácia rovnomennej  prózy otca režiséra, Maksuda Ibragimbekova) o mužskej dôstojnosti a cti, je diváckym bonusom a dáva na známosť, že filmový Azerbajdžán je na správnej ceste.

Dôkazom toho, že nie všetky návraty do lona tradície sú  umeleckou výhrou je film kirgizského režiséra Aktana  Karyma Kubata Mamin raj. Aj keď vznikol podľa scenára iránskeho režiséra Mohsena Machmalbafa, ozýva sa v ňom  sovietsky sentimentálny pátos a odsúva do úzadia značnú časť toho, čo  vždy bolo na filmoch  popredného stredoázijského režiséra zaujímavé – humor,   etnický kolorit a originálny príbeh.  Matka dvoch chlapcov je ochotná pre  svoje deti urobiť všetko, dokonca sa  prostituovať. Ťažobu tohto morálneho debaklu nakoniec neunesie. Krehké  pozadie , láskavá intimita spoločného priestoru matky a detí, veriacich, že  mama sa konečne dostala do raja, po ktorom túžila, spirituálna obraznosť a rozohrávanie poetických významov, oťaželo pod explicitou  bolestínskeho príbehu.

Pokročilosť prechodu od “klinických sovietizmov” ku kapitalistickej horúčke  je evidentná v ruskom filme Generation P Viktora Ginzburga, nakrútenom podľa románu kultového spisovateĺa Viktora Pelevina. Jeho hrdinom je  mladý básnik Vavilen Tatarskij, študent literatúry. Jeho talentu však nie je dopriané  dozrieť, časy sa menia a Vavilen sa stane predavačom v pouličnom kiosku. Stretnutie s bývalým kamarátom ho dramaticky hodí na oveľa dôležitejšiu koľaj. Svoje výnimočné schopnosti  položí k nohám bôžikovi reklamného biznisu.  Ak  hrdinovia ruských filmov ešte donedávna žili životom sklamaného a ukrivdeného  post-sovietskeho  človeka, na obzore sa rysujú nové typy a nové príbehy o úskaliach zmeny v spoločenskej i politickej klíme.

Nie všetci si v “novom živote” našli svoje miesto. Hrdina ďalšieho ruského filmu  Srdce ako bumerang Nikolaja Chomerikiho nestačí  prostrediu sociálneho darwinizmu ani fyzicky ani psychicky.  Lekár mu oznamuje smutnú správu o jeho chorom srdci  a zdá sa, že Kosťu táto choroba prenasleduje i v jeho vzťahoch s potenciálnymi partnerkami. Správu o tom, že jeho priateľka asi čaká dieťa prijíma s rozpakmi, rovnako nehybne  reaguje i na dodatok, že si ho dá vziať. Choroba srdca je diagnózou a zároveň metaforou všetkých, ktorí sa stali štatistami svojich vlastných životov. Svetlo na konci tunela sa síce objavilo, ale cesta za ním sa končí v pustom, zimnom priestore.

Sondy do malých životov pokračujú i gruzínskym filmom Biele ako soľ režisérky Keti Mačavarianiovej. Skromná mladá  žena Nana, servírka v akejsi prímorskej kantíne sa s nádejou upína k policajtovi Nikovi, abcházskemu utečencovi, a pomáha teenagerke Sopo vymaniť sa z nervného života, plného útekov.     

Filmy z bývalého Sovietskeho zväzu kolíšu medzi snahou uchopiť čosi z tradičných hodnôt, roztratených v chaose novej spoločenskej situácie, skonsolidovať vlastné tvorivé  postoje  a nájsť pre tento proces  pôsobivý filmový výraz. Najkonsolidovanejší  tvar ponúkol tohto roku azerbajdžanský režisér Murad Ibragimbekov. Kirgiz Aktan Arym Kubat , ktorý zaujal predovšetkým filmami, nakrútenými so zmyslom pre etnicitu prostredia a jemným humorom ( naposledy Zlodej svetla , 2010),  vybočil zo svojej  osvedčenej  cesty  v pokuse nakrútiť sociálnu  drámu. Pre východné kultúry je eurósky  kritický I psychologický realizmus  cudzím  prvkom, prijímaným ako súčasť modernizácie, prichádzajúcej  v prípade bývalých  zväzových republík paradoxne z Ruska. Orálna i literárna tradícia sa orientovala skôr na  príbehy parabolického charakteru ( parabola je krátky príbeh s mravoučným poslaním. Do ich registra žiadne psychologické sondy nepatrili. 
Vo filme gruzínskej režisérky Kati Mačaravaniovej sa  voľná  syntéza rôznorodých motívov  neosvedčila. a film skončil s nevýrazným a nepresvedčivým výsledkom. V porovnaní s oboma ruskými filmami, s oveľa jasnejšou žánrovou aj ídeovou orientáciou, je zreteľná  silnejšia  pozícia  regionálnej filmovej mocnosti . Problémom bývalých sovietskych republík je najmä absencia  výrazných filmových lídrov, otvárajúcich nové cesty z diktátu socialistického realizmu a  plánovanej žánrovej dramaturgie, povinných jázd medzi filmami o vojne, o deťoch a  budovateľskými  drámami. Západnejšia časť bývalého komunistického sveta  nemá v tvorivom  rozpätí oveľa jasnejšie.  Realizuje sa často  v  priehľadnom epigónstve západných vzorov a ani po  dvoch desaťročiach  nedokázala  nájsť svoju  originálnu  osobitosť.

Opatrne neopatrné experimenty   

Odhodlanie a presvedčenie, že divadelné experimenty, stvorené v skupinovom nadšení a zápale si zaslúžia aj svoju filmovú verziu prispelo i k vzniku  českého filmu Nic proti ničemu Petra Marka.  Na zraze členov internetového chatu “sociálně spřízněných problematiku”, spojených detstvom v náhradných rodinách, odkrýva spektrum  ľudských charakterov, snažiacich sa o zaujatie pevného postoja k životu. Ten chýba všetkým, neustále narážajú na vzájomnú nevraživosť a podozrievanie. Manželia Radek a Johana, ktorí stretnutie zorganizovali v snahe  získať podporu pre svoj projekt na propagáciu adopcií , sa potácajú v neurčitku vlastných vzťahov a nedôvere ostatných členov. Celá neurotická spoločnosť sa nakoniec rozpadne bez toho, aby vytvorili aspoň náznak zmysluplného výsledku. Film vznikol z predstavenia divadelnej skupiny Láhor/Soundsystem.  Miestami film pripomína svoj divadelný predvoj, miestami terapeutickú seansu a okrem obligátneho povzdychu nad frustrovanými a dezorientovanými, ale ambicióznymi  tridsiatnikmi , ktorými sa ostatne už zaoberala vo svojom filme  Zúfalci oveľa úspešnejšie Jitka Rudolfová, sa asi viac o jeho obsahu hovoriť nedá.

Za pokus o profesionálnu kultiváciu  rodinného videa možno označiť   chorvátsky  film Marijiny  Željky Sukovej. Rodinná oslava k výročiu babičkinej smrti, organizovaná  troma vnučkami v jej byte za účasti českej kapely Midilidi,  je  v lepšom prípade materiálom pre  kulturologický výskum rodinných sviatkov, v horšom  žánrová všehochuť, chvíľu dokument, chvíľu hraný film a napokon prehliadka rodinných filmov a fotografií.

Po prvý krát sa objavil v tejto sekcii animovaný film Ježko Juraj trojice režisérov  Wojteka Wawszczyka, Jakuba Tarkowského a  Tomasza Leśniaka. Vznikol  z undergroundového  komiksu a postavička malého ježka bola katalyzátorom  spoločenského diania v Poľsku. I z tohto dôvodu sú diváci za hranicami obmedzení na divoký príbeh o šialenom vedcovi, ktorý   naklonuje ježka Ďurka a nechá ho vyvádzať šialené kúsky.

Všetky tri filmy istým spôsobom nadväzujú na západné trendy, poľský animovaný film na početné komiksové filmové verzie, v popiske k českému filmu Nič proti ničomu sa dočítame o inšpirácii Von Trierovou Dogmou a Marijiny môžeme pripočítať k populárnemu žánru „home video“ a jeho úspešnému ťaženiu  žánrami všetkého druhu.

Západné vetry, východné vetrolamy

Aj napriek sústredenej  a ambicióznej  snahe o drámu  síce slobodného, ale uzavretého urbanizovaného sveta, je Viditeľný svet Petra Krištufka presne tým druhom filmu, pri ktorom sa hneď začnete zaoberať zoznamom  jeho viac i menej vydarených filmových súrodencov. Príbehov o osamelom  voyerovi, posadnutom svojim objektom, je dosť nato, aby devalvovali ako nápad, tak  myšlienku filmu. Scenár si žiadal viac adresnejší profil  hlavného hrdinu, spoločensky príznakovejšiu figúru. Jeho posadnutosť by mala oveľa rozsiahlejšie ídeové spektrum ako obyčajná prípadová štúdia náhodného vraha. Na celom filme je zaujímavý len herecký výkon Ivana Trojana a slušná réžia. O  tom neviditeľnom z viditeľného sveta možno nabudúce.

Ďalším filmom z dlhého radu príbehov o revoltujúcej mládeži, hľadajúcej cestu životom sú bulharské Tenisky Ivana Vladimirova a Valeri Jordanova. Odohráva sa na pláži, kam sa utiahnu protestovať a konšpirovať obete mestskej diktatúry. Že idyla skončí tragicky je jasné skôr než sa začnete nudiť. Skupinové reflexie  mladších a mladých o hľadaní samých seba,  spolu s príbehmi mužov  v stredných rokoch, prehodnocujúcimi svoj život a ženami hľadajúcimi lásku, vytvárajú mocný triumvirát  obohraných klišé, schopných vyvolávať silné záchvaty alergie. Do tejto  trojky vkusne zapadá aj víťazný  film Punk´s Not Dead macedónskeho režiséra Vladimira Blaževského.  Mirsa, niekdajší punker  sa na  popud svojho kamaráta snaží dať dokopy svoju niekdajšiu kapelu. Obchádza jej členov a presviedča ich o potrebe projektu. Nakoniec sa im to podarí. Zoznam totožných príbehov by som začala slovenským filmom Iba deň z roku 1988. Možno by sa doň vošlo aj sedem statočných.   

Stranou od rušnej premávky na filmových bulvároch stojí bosenský film Belvedere  Ahmeda Imamoviča. Vracia sa k téme balkánskej vojny a sleduje  rodinu, žijúcu v utečeneckom tábore Belvedere. Vdova Ruvejda hľadá medzi obeťami srebrenického masakru svojho muža a syna. Žije so svojim invalidným bratom, jeho ženou a ich synom Adom. Chlapec sa prihlási do reality show Big Brother a na zdesenie celej rodiny odchádza do Belehradu. Scény z televíznej show sú  ironickým kontrapunktom k tristnému osudu pozostalých a otvárajú zaujímavú rovinu celého príbehu. Vyvolávajú otázky o zmysle  a poslaní mediálneho sveta, jeho virtuálneho escapizmu, odolného voči akejkoľvek realite. Osud Ruvejdy je ťaživý aj preto, lebo pozná vinníka svojho tragického osudu. Chodí mu pozerať do očí a nakoniec sa rozhodne pre definitívny krok. Vstupuje do jeho domu s granátom v ruke.

Tohtoročná kolekcia sekcie Na východ od Západu, ako po iné roky, updatovala svoju filmovú kartografiu  a svojim divákom odovzdala správu  o svete, s ktorým sa  ako v kinách, tak na televíznych obrazovkách stretnú zriedkakedy. Mnohé zo zmienených súvislostí sú viditeľné len v kontexte  celej vzorky a vo vzájomných väzbách generujú  zaujímavé refrény. Niektoré sa opakujú so železnou pravidelnosťou a  stávajú sa šumom, iné dokážu byť originálnymi lekciami o všetkom, čo sme ani netušili.