Novú dekádu festival, ktorý je od roku 2008 zaradený do najvyššej kategórie A, privítal bez dlhoročného umeleckého riaditeľa Stefana Laudyna. Nahradil ho mladučký Gustaw Kolanowski. Pracoval pred menovaním v organizačnom tíme ako koordinátor programu a dramaturg. Zo cineplexu Zlaté terasy sa festival presťahoval do Kinotéky, sídliacej v majestátnom Paláci kultúry a vedy. Druhá časť programu ostala v sálach kina Atlantis. K prostrediu festivalu nesporne patrí i mesto so svojím historickým a kultúrnym genio loci, pamiatkami, galériami, múzeami a neodolateľne atraktívnymi predajňami kníh.

V rámci súťaže dokumentárnych filmov sa premietal i príspevok k 100. narodeniu filmárskeho génia, Arména, narodeného v Gruzínsku a žijúceho väčšinu života na Ukrajine, Sergeja Paradžanova (1924-1990), nazvaný Sentimentálna cesta na planétu Paradžanova. Nakrútil ho ukrajinský režisér Taras Tomenko a zvolil inscenovanie častí jeho života v štýle bábkového animovaného filmu, keďže, ako tvorcovia uviedli na besede po filme, Paradžanov bábky miloval. V tíme producentov sa na jeho vzniku podieľal i syn režiséra a kameramana jeho slávneho filmu Tiene zabudnutých predkov (1964) Jurija Iljenka, Pylyp. Dostali sa tak doň i zábery z jeho domáceho archívu, napríklad moment, keď mu Iljenko priniesol k raňajkám noviny s nečakaným oznamom o zosadení Paradžanovho dlhoročného nepriateľa a prenasledovateľa, komunistického funkcionára Ščerbického. Aj jeho zásluhou strávil roky vo väzeniach. I tu však intenzívne tvoril. Jeho portréty spoluväzňov a ďalšie kresby uhlíkom, sú súčasťou výstavy v galérii Zachenta, sprítomňujúcou bohatý, barokovo surrealistický svet neobyčajného majstra.

Paleta súťaží

Víťazov jednotlivých sekcií vyberalo desať porôt a bolo ich teda viac než dosť. Spomínanú súťaž dokumentárnych filmov vyhral český Vojnový spravodaj režisérov Davida Čálka a Benjamina Tučka. V Čechách bude mať premiéru 31.10., tak o práci reportéra Martina Dorazína vo vojnových oblastiach iste ešte budeme informovať. Českých hosťov bolo na festivale dosť, okrem odmenených tvorcov víťazného filmu tu predstavovala film Rok vdovy (česko-slovensko-chorvátska koproduckia) ďalšia skupina s herečkou Pavlou Beretovou a v porote dokumentov zasadla režisérka a kameramanka Olga Špátová Malířová. Z krajanov som stretla producenta Ruda Biermana, jeho režijný debut Vojna policajtov bol vybraný do súťaže hraných filmov. Po slovensky hovorila vďaka slovenskej mamke i maďarská režisérka Asia Dér, autorka filmu Zavýjať po svojom. Ten sme videli i v našej distribúcii (recenzia na našom webe).

Súťaž medzinárodných hraných filmov ovládol rumunský film Traffic režisérky Teodory Any Mihai (na obrázku s umeleckým riaditeľom festivalu Gustavom Kolanowskim), ku ktorému napísal scenár slávny režisér Cristian Mungiu. Rozpráva príbeh rumunských dedinčanov v Holandsku, kde sa rozhodnú prežiť krádežami vzácnych obrazov.

Cenu za najlepšiu réžiu si odniesol nemecký film Chaos and Silence Anatola Schustera. Hudobníci Helena a Jean čakajú dieťa a bezplatný prenájom bytu tajomnou majiteľkou Klárou ich dovedie do neočakávaných situácií. Zvláštnu cenu poroty si za scenár k filmu Lioness (Levica) dostala estónska režiséra Liina Trishkina Vanhatalo. Je príbehom záchranárky Heleny, rozhodnutej urobiť všetko pre svoju dcéru. Trpí autodeštrukčnými poruchami a preto matka pripraví extrémny plán izolácie. Ďalšou Estónkou na zozname víťazov bola i Monika Siimets. V sekcii Free Spirit (Slobodný duch) porotu upútal jej film Black Hole (Čierna diera). Porota filmových kritikov FIPRESCI, vybrala najlepší debut pod názvom Ink Wash rumunskej režisérky Sary Tsorakidis o štyridsaťročnej maliarke Lene. Tá dostane ponuku pracovať na výtvarnom dekore luxusného hotela v brutalistickom štýle kdesi v hlbokých rumunských lesoch.

Poľské premiéry

Otvárací film Kulaj: Dve strany medaile režiséra Xavery Źulawského uvedeného v sekcii Créme de la créme, nás zavedie do Poľska 60. rokov, kulisy života slávneho boxera Jerzyho Kulaja, európskeho šampióna s dvoma zlatými olympijskými medailami. Okrem víťazstiev v ringu bojuje i o svoj súkromný život , po boku s odvážnou a rozvážnoumanželkou Helenou (Michalina Olszańska, poznáme ju ako hlavnú postavu česko-poľského filmu Ja, Olga Hepnarová z roku 2016). Za znesiteľný život, nový byt a zlatý mercedes, platí režimu nemalú cenu a pred jeho nemilosťou i vďaka neskrotnému a revoltujúcemu charakteru ho dokáže chrániť Helena. Dômyselne si vynúti na cholerickom manželovi svoj vlastný priestor , dostane prácu úradníčky na Ministerstve vnútra aj vďaka tomu, že padla do oka plukovníkovi Sikorskému. Kulaja menujú formálne do čela policajnej jednotky, ktorá brutálne zasahuje voči študentským protestom. Táto realita ho míňa, ale Helena ju chápe a obratne lavíruje v koridoroch moci a pomáha postihnutým. Popri spektakulárnych športových scénach, film zaujímavo a do značnej miery neštandardne zobrazuje obe strany dobového mocenského poľa. Jeho hranice sú často rozostrené kompromismi a vzájomnými výhodami.Tento rok sú v poľskom tematickom repertoári boxeri evidentne v kurze. Na Netflixe je film Boxer režiséra Mitji Okorna, o úspešnom boxerovi – emigrantovi. Pred komunistickou realitou uteká i s manželkou do Británie.

Originálnym spojením sociálnej drámy a hororu zaujal film Nočné ticho Bartosza M. Kowalského. Starý herec Lucjan skončí v domove seniorov. Byt prepustil synovi s tehotnou manželkou, opúšťa i psíka Shakespeara a na nové prostredie si zvyká veľmi ťažko. Chýba mu nielen domov, ale aj jeho nebohá žena. Postupne sa dostáva do sveta svojich ťaživých snov, obývaných hrozivými netvormi, symbolmi blížiacej sa smrti. Práve v tejto časti filmu sa ukazujú jeho nedostatky, absencia motivických väzieb , ktoré musia byť prítomné aj v takomto žánrovom presahu.

Neveľmi presvedčivým bol aj nový film talentovaného režiséra Damiana Kocura Pod vulkánom (Under the Volcano) o ukrajinskej rodine Kovalenkovcov, tráviacej dovolenku na Tenerife. Tam ich zastihne správa o ruskom útoku. Lety sú zrušené a oni sa menia na nedobrovoľných emigrantov. V hoteli síce môžu ostať bezplatne a strava je tiež grátis, ale napätie rastie. Ukáže sa, že deti, tínedžerka Nasťa a malý Fedir, sú Romove deti z prvého manželstva a pre Sofiu sú v tejto tiesnivej situácii vyhliadky na let do Varšavy k akýmsi známym a Romov plán odísť do Kyjeva, neveľmi príťažlivým riešením. Všetko však akosi mechanicky pokračuje, vydajú sa na výlet k vulkánu, ale nakrútiť za pokračujúcim stereotypom rastúce napätie sa akosi nepodarilo, s výnimkou scény, kde ich v jedálni pozoruje ruský hosť a Sofia sa naň rozkričí. Vypočuje si dosť nato, aby i s rodinou vypadol. Rozhodnutie nominovať tento nevzrušivý a popisný film na Oscara je asi dosť pochybným riešením.

Trochu do počtu tejto malej vzorky nových filmov je i debut Moniky Majorek Iný koniec nebude (Where Do We Begin). Je to komorná rodinná dráma. Po nečakanej smrti otca sa domov po dvoch rokoch absencie v rodinnom kruhu vracia z Varšavy Ola. Nepáči sa jej, že matka (Agata Kulesza, ktorá hrala vo filmoch Ida a Studená vojna) chce dom predať a má aj nového amanta. Nerozumie si ani so súrodencami, bratom Pipekom a sestrou Ajkou. Na chvíľu ich dokážu spojiť spomienky na detstvo zo starých video kaziet, ale netrvá to dlho. Rodina sa môže rozpadávať na tisíc spôsobov a táto dráma vzťahov nemala priveľa energie posunúť príbeh k hlbším významom. Zdá sa, že poľské filmy sú úspešnejšie v žánrovom nasmerovaní a komorné drámy sú dosť vyčerpaným artiklom.

Ázijský akord

Asi neznie príliš optimisticky tvrdenie, že to najlepšie na festivale som ako členka poroty NETPAC ( organizácia na podporu ázijského filmu) videla práve v tejto programovej časti. Najsilnejším zážitkom bol čínsky film Čierny pes (Black Dog) režiséra Guana Hua, autora nezabudnuteľnej Kravy (2009), jedného z mojich najobľúbenejších filmov. Odohráva sa na periférii, kdesi na okraji púšte Gobi. Do poloprázdneho mesta, z ktorého vysťahovali veľkú časť jeho obyvateľov, sa vracia z väzenia Lang. Mal kedysi nejakú hudobnú skupinu a príčiny jeho väzby sú skôr nejasné. Dom je prázdny, dozvie sa, že otec žije v miestnej ZOO, kde kŕmi starého tigra. V okolí sa pohybuje veľké množstvo psov. Tých si zrejme vysťahovaní obyvatelia mesta nemohli vziať so sebou. Lang dostane prácu v skupine mužov, odchytávajúcich zvieratá. Narazí na čierneho psa, ktorý sa schováva v prázdnom dome a rafinovane vzdoruje odchytu. Aj keď ho pohryzie, zrodí sa medzi nimi dojímavý vzťah. Čína sa chystá na olympijské hry a toto nadšenie tvorí kulisu všeobecnej deštrukcii mesta, plného buldozerov a demolačnej techniky. Tristné tóny zániku napĺňa Guan Hu nielen absurdnými, ale i humornými motívmi, hlbokým humanizmom, prežívajúcim napriek všetkým okolnostiam a všeobjímajúcej bezohľadnej ignorancii doby. Malú roličku skromného miestneho bossa si zahral aj režisér Jia Zhangke. Film zvíťazil v sekcii Un certain regard na tohtoročnom festivale v Cannes.

Za zmienku stojí i izraelský film Farewell Column režiséra Rona Ninio o novinárovi, ktorý za kritický článok o premiérovi Netanjahuovi čelí organizovanej nenávisti. Adresu i telefónne číslo ktosi zverejní a jeho život je v nebezpečenstve. Dcéra navyše odíde na protest voči premiérovi do Jeruzalema a on sa ju vydá hľadať i s nespokojnou a hádavou manželkou. Vznikol ako nezávislý film a jeho kritický osteň pripomína zložitosť izraelskej reality. V ázijskom zozname boli i ďalšie z najrôznejších dôvodov zaujímavé filmy, iránsky Justice, indický Shameless, alebo taiwanský Locust. O tých asi niekde inde. Festivalový maratón ich možno vyplaví pri iných príležitostiach.