Najďalej do minulosti zašla režisérka Margherita Vicario: dej filmu Glória! je situovaný do roku 1800 a odohráva sa v sirotinci neďaleko Benátok. Až takmer na konci filmu dostaneme informáciu, ktorá by sa slovenskému divákovi zišla skôr: v Taliansku toho obdobia existovalo mnoho výchovných ústavov pre osirelé dievčatá s hudobným talentom, ktoré okrem hrania na hudobných nástrojoch aj komponovali. Zanikli v roku 1807 na príkaz Napoleona, a tak sa mnoho notových záznamov z tvorby týchto talentovaných mladých žien stratilo a zachovalo sa ich len niekoľko. Na týchto faktoch vystavala Vicario (ako scenáristka spolu s Anitou Rivaroli) viac-menej anekdotický príbeh okolo pripravovanej návštevy pápeža v tomto zariadení, keď má predstavený ústavu na príkaz benátskeho dóžu zložiť na počesť pápežovej návštevy novú hudobnú skladbu, ale veľmi sa mu nedarí. Celú záležitosť vezmú do rúk mladé chovankyne ústavu, najmä výnimočne talentovaná Teresa – svoju rolu v tom zohrá hudobný nástroj fortepiano (kladivkový klavír), ktoré objavia v útrobách budovy –, a v rozhodujúcej chvíli pri pápežovej návšteve použijú lesť a neočakávane predvedú modernú svetskú skladbu, ktorá úplne nabúrava dobové umelecké kánony. Táto bravúrne nakrútená scéna je vrcholom filmu, ktorý je oslavou spolupatričnosti, talentu, tvorivosti a radosti z umenia i zo života.

Dej filmu renomovaného režiséra Gianniho Amelia (starší diváci môžu mať v pamäti jeho skvelý film Zlodej detí z roku 1992) Tu nik nezomiera sa odohráva v poslednom roku prvej svetovej vojny vo vojenskej v nemocnici, v ktorej pôsobia aj lekári Stefano a Giulio a ošetrovateľka Červeného kríža Anna. Hoci lekári sú kamaráti z detstva, ich prístup k pacientom, zraneným vojakom, je úplne odlišný. Stefano posiela takmer každého aj napriek zlému zdravotnému stavu naspäť na front a nemilosrdne odhaľuje – a začne trestať – tých, ktorí si zo zúfalstva spôsobia zranenie sami, aby sa nemuseli vrátiť na bojové pole. Giulio so Stefanovým prístupom nesúhlasí, začne vojakom tajne radiť a spôsobovať im s ich súhlasom zdravotné komplikácie, ktoré ich, naopak, z ďalšej účasti vo vojne vylučujú... Navyše vznikne medzi Giuliom a Annou ľúbostný vzťah. Situácia je čoraz napätejšia – ale to najhoršie všetkých ešte len čaká: prichádza smrtiaca epidémia takzvanej španielskej chrípky, ktorá sa šíri nielen medzi pacientmi, ale aj medzi civilným obyvateľstvom (a vo výsledku bude mať v celosvetovom meradle milióny obetí). Giulio a Anna stoja obetavo stále pri svojich pacientoch... Snímka Tu nik nezomiera je nakrútená s potlačenou farebnosťou, v chladných modrosivých tónoch, čo len podčiarkuje pochmúrnu dobovú atmosféru. Vo výsledku je to silná dráma o túžbe po živote, o obetovaní sa a pomoci druhým, o nutnosti voliť medzi služobnou povinnosťou a ľudským prístupom.

Zrejme najznámejším spomedzi tvorcov, ktorých filmy uviedol tohtoročný MittelCinemaFest, je Paolo Sorrentino. Vo svojom najnovšom opuse Parthenope ponúka príbeh krásnej ženy od narodenia až do zrelého veku. Titulná hrdinka „možno nie je len ženou, ale mýtom či sirénou. Zrodená z morskej peny v Neapolskom zálive, trávi svoju mladosť hľadaním šťastia, slobody a seba samej. Žije v permanentnom stave zamilovanosti do talianskej metropoly a jej nezabudnuteľných postáv.“ Snímka, ktorá zo všetkých režisérových predošlých filmov najviac pripomína Veľkú nádheru, mala premiéru na filmovom festivale v Cannes a odvtedy vzbudzuje rozporuplné reakcie. Koniec koncov, o tom, aká je táto „veľkolepá filmová úvaha o ľudskej kráse“ a zároveň „vyznanie lásky rodnému Neapolu“, sa bude môcť u nás presvedčiť každý, lebo film čoskoro prinesie do bežnej distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov.

V rozpätí od mladého veku protagonistov po starobu sa odohráva aj dej filmu Dôvera, ktorý nakrútil režisér Daniele Luchetti podľa literárnej predlohy Domenica Starnoneho. Starý pedagóg, učiteľ literatúry Pietro Vella, má dostať vyznamenanie z rúk prezidenta republiky. Výrazne sa v tom angažovala jeho dcéra – našla aj osobu, ktorá by mala o živote a diele oceneného prehovoriť, profesorku Teresu Quadraro. Ako sa potom dozvedáme v retrospektívne rozprávanom príbehu, Teresa bola najskôr Pietrovou študentkou, potom istý čas životnou partnerkou – a rozišli sa za zvláštnych okolností, keď si v intímnej chvíli navzájom zverili svoje najväčšie (najstrašnejšie) tajomstvá. A odvtedy už Pietrov život nebol nikdy taký ako predtým, lebo vyzradené tajomstvo nad ním stále viselo ako hrozivý tieň... Tragikomédia o láske a strachu sa pohráva s diváckymi očakávaniami, keď divák ani v závere nedostane odpoveď na otázku, aké bolo Pietrovo tajomstvo. Mimochodom, vynikajúcu prácu tu odviedli maskéri, keď obe hlavné postavy od mladosti po starobu hrajú tí istí herci a ich postupná fyzická premena je dokonale uveriteľná. (V porovnaní s tým v Parthenope nahradila herečku Celeste Della Porta v zrelom veku hrdinky Stefania Sandrelli.)

Dlhé časové rozpätie zachytáva aj režisérka Francesca Comencini, dnes 63-ročná, v autobiograficky ladenom filme Nezostaneš sama – je to vlastne pocta jej otcovi, režisérovi Luigimu Comencinimu, ktorý zomrel v roku 2007 vo veku nedožitých 91 rokov. (Autor týchto riadkov má doteraz v pamäti jeho film Cesta Rím – Neapol neprechodná z roku 1979.) Francesca bola otcovým miláčikom, brával ju so sebou na filmovačky, dokonca účinkovala v malej úlohe v jeho filme Pinocchiove dobrodružstvá z roku 1972 (u nás uvedený v roku 1984 /!/ ako Panáčik z dreva). Časom sa však puto medzi otcom a dcérou z rôznych dôvodov narúša, dcéra sa stáva drogovo závislou, a keď na to otec príde, dostáva ultimátum: buď s tým okamžite prestane, alebo otca už nikdy neuvidí. A možno hovoriť o happyende – z Francescy vyrástla úspešná režisérka, teda kráča v otcových šľapajach. Film obsahuje aj zaujímavú informáciu, že Luigi Comecini ako mladý nadšenec zbieral kópie nemých filmov z farností a zo zaniknutých kín a zachraňoval ich pred fyzickou skazou. Jeho zbierka sa potom stala základom milánskeho filmového archívu a v závere filmu Nezostaneš sama vidíme ukážky práve z týchto zachránených snímok.

Najsilnejším filmom tohtoročného MittelCinemaFestu bola pre mňa dráma Rodina režiséra Francesca Costabileho, ktorý bol inšpirovaný skutočnými udalosťami. Spočiatku to vyzerá, že pôjde o ikstú variáciu na tému domáceho násilia: problematickú rodinu tvorí otec Franco, matka Licia a dvaja malí synovia – starší Alessandro a mladší Luigi. Násilie zo strany otca je tu na dennom poriadku, a keď sa matka konečne odhodlá vec oznámiť, udalosti naberú nečakaný priebeh: otec sa síce dostane do väzenia, ale zároveň deti odoberú matke... Po desiatich rokoch žije rodina – matka s už dospelými synmi – opäť ako-tak pokope, keď sa nečakane opäť objavuje otec Franco – odsedel si trest, zmenil sa, je už úplne iný... Po čase ho matka, ktorá mu uverí, opäť prijme do rodiny – a všetko sa opakuje: spočiatku v podobe slovných útokov a ponižovania, potom príde na rad opäť aj fyzické násilie. Lenže chlapci už nie sú malí; príbeh teraz sledujeme z pohľadu Luigiho, ktorý sa ako jediný snaží otcovi stále veriť, ale sám nie je bezproblémový: pridáva sa ku skupine pravicových extrémistov, strávi istý čas vo väzení a podedil aj čosi z otcových nedobrých vlastností. Film Rodina ide hlbšie než podobné filmy s takouto tematikou a smeruje k finále, ktoré je najmä pre Luigiho pri všetkej tragickosti aj novým začiatkom, ako dopovedajú záverečné titulky.

V auguste roku 1997 sa odohráva dej filmu Moje leto s Irène režiséra Carla Sironiho. Je to príbeh dvoch sedemnásťročných dievčat, ktoré trpia (nikdy nepomenovanou) ťažko liečiteľnou chorobou – zoznámia sa na výlete organizovanom nemocnicou. Padnú si do nôty a rozhodnú sa spoločne utiecť, vďaka čomu strávia leto na Sicílii pri mori, kde si užívajú slobodu a voľnosť. Pri vnímaní tohto filme musí divák vypnúť racionálne uvažovanie, nepýtať sa, ako sa dievčatám podarilo ujsť a ako cestu vo svojom veku zvládli, kde získali finančné prostriedky na cestu, ani ako je možné, že pri mori bezproblémovo existujú, hoci predtým sa museli starostlivo chrániť pred slnečným žiarením... Film pôsobí ako impresionistická spomienka, v ktorej sa zachováva všetko žiarivé a pekné, kým to ostatnú ustupuje do úzadia – hoci posledné zábery filmu naznačujú, že pre Irène je to zrejme posledné leto.

V atmosfére letnej, augustovej horúčavy sa stretávajú aj dve veľké partie vo filme Paola Virzìho Trochu iná letná dovolenka, a to na ostrove Ventotene v Tyrrhenskom mori neďaleko pobrežia Kampánie. Množstvo ľudí vrátane predstaviteľov médií prichádza na svadbu influencerky Sabry a jej snúbenca Cesareho (ktorý má už jedno manželstvo za sebou a je tu aj jeho bývalá manželka a syn). Druhú, menej veselú spoločnosť tvorí široká rodina a priatelia starého chorého Sandra, muža strácajúceho pamäť, ktorému jeho syn Altiero (prichádza sem so svojím americkým manželom) pripravil možno poslednú dovolenku v jeho obľúbenom letovisku. Súčasťou zápletky je aj fakt, že ostrov bol kedysi miestom, kde boli internovaní nepriatelia fašistického režimu (Sandrov syn Altiero má meno po jednom z nich), a v súčasnosti sú zrejme ohrozené posledné hmotné pamiatky na tieto udalosti; kým pre Sandra to predstavuje zásadnú vec, pre druhú partiu to nič neznamená, ba vlastne o tom ani nič nevedia... Žiaľ, posolstvo filmu sa utápa v neprehľadnom množstve postáv, banálnych situácií a neveľmi nosných dialógov a vedľajších motívov, čím sa sledovanie filmu stáva veľmi únavným, až neznesiteľným.

Pri zvolenom „chronologickom“ usporiadaní nám síce vyšli na záver práve dve slabšie dielka, ale celkovo bol tohtoročný MittelCinemaFest dobrým obrazom súčasnej talianskej kinematografie, akého sa nám dostáva každý rok o tomto čase.