Za réžiou nového filmu česko-slovenskej produkcie stojí okrem prevažne divadelného režiséra Tomáša Dianišku (rodáka z Banskej Bystrice) aj strihač a producent zo slávnej filmárskej rodiny Vojtěch Frič. V spolupráci s Tomášom Dušičkom (scenáristom komerčne úspešného slovenského filmu Invalid) si napokon napísali aj scenár a pokúsili sa teda istým spôsobom o autorský film z prostredia známej zápasníckej organizácie Oktagon. Hlavné úlohy vyslúžilých bojovníkov vracajúcich sa po rokoch opäť do prostredia ringu pritom obsadili slovenskými hercami. Šťastnou voľbou bolo obsadenie talentovaného Milana Ondríka do úlohy Pavla Hoffmeistera, menej šťastnou obsadenie teatrálne pôsobiaceho Jána Janckuliaka do úlohy maďarského bojovníka Kardosa.

Americký režisér Eli Roth obľubuje brakové filmy, čo sa značne odráža aj v jeho filmovej kariére. Ako chránenec Quentina Tarantina zaujal (či už negatívne alebo pozitívne) filmom Hostel, ktorý sa mal odohrávať na Slovensku a neukazoval ho v príliš pozitívnom svetle. Po odozvách pridal ešte divokejšie pokračovanie Hostel 2 a na istý čas sa režisérsky odmlčal. V našich kinách sa objavil až o 11 rokov so svojbytným remakom filmu Prianie smrti s Brucom Willisom v hlavnej úlohe. V poslednom období sa však v tunajších kinách prezentoval hororovou vyvražďovačkou Deň vďakyvzdania či hernou adaptáciou Borderlands uvedenou aj pod názvom Hranice vesmíru. V roku 2026 distribútor do slovenských film nasadzuje film Zmrzlinár, ktorý, ako recenzie napovedajú, nebude pre každého.

Kuko, Drobček a Raťafák znovu zasahujú (Still Standing, Still Stuffed)
Kateřina Javorská

Už samotná odvaha tvorcov – scenáristov a zároveň režisérov Andreja Kolenčíka a Juraja Šlauku vytiahnuť z možno až ikonickej zásuvky naše pamäti bábky, ktoré fungovali v televízii ešte skôr, ako sa zjavili počítače je obdivuhodná. Vlastne je tu pokus o akúsi retro komédiu plnú absurdít a aj hororových scén a sci fi motívov. Odvaha spočívala aj v tom, že jak Kuko, tak aj Drobček boli v podstate divadelné bábky so špecifickým spôsobom vodenia, v modernom jazyku animácie. Kuko bol čierno divadelná bábka, pohyboval sa takmer bez výnimky v štúdiu pred čiernym pozadím a vodili ho vodiči oblečení v čiernych kostýmoch so zakrytými tvárami. Mal výhodu v tom, že v takomto priestore mohol lietať, čarovať s predmetmi, to všetko mu dovoľovalo čierne divadlo. Naproti tomu Drobček to odniesol najhoršie – napokon to je bábka služobne najstaršia a to nielen z hľadiska histórie Slovenskej televízie – bola to typická marioneta, vodená zhora pomocou tenkých špagátikov (mimochodom dôkazy o existencii marionet pochádzajú už z rokov cca 500 pred naším letopočtom). K týmto dvom protagonistom sa pridružil Raťafák, bábka, ktorá sa mohla bezpečne pohybovať v priestore, keďže po plachtami sa skrývali dvaja vodiči. S touto obmedzujúcou technikou sa museli predovšetkým popasovať tvorovia, keď chceli obmedzenia rešpektovať a nakrútiť tak film bez počítačových efektov.

Film Volanie vody sa vo francúzskom origináli volá Par Amour. Možno ten názov presnejšie vystihuje podstatu filmu – „láskou“, alebo „z lásky“. Čo všetko je matka ochotná urobiť z lásky, aby porozumela svojmu dieťaťu? Aj keď je to porozumenie bolestné, aj keď sa vymyká logike. Nejaká zvláštna rezonancia v srdci matky káže pochopiť, chrániť, odovzdať sa. Možno sa aj obetovať.

Päť rokov po uvedení filmu Spider-Man: Bez domova sa jeden z najpopulárnejších komiksových hrdinov histórie vra-cia, aby nadviazal na vydarenú trilógiu režiséra Jona Wattsa. Tretí diel svojho času nezastavilo ani obdobie pandémie a takmer dve zarobené miliardy dolárov boli z pohľadu stagnujúceho filmového priemyslu akýmsi symbolickým kon-com tejto éry. Nemalé očakávania so sebou preto niesol i Spider- Man: Nový deň, ktorý od začiatku pôsobil dojmom udalosti, akú by žiadny fanúšik nemal odignorovať. A že sa ich podarilo potvrdiť.

Je zaujímavé sledovať, čo si slovenskí, ale aj českí tvorcovia predstavujú pod pojmom prázdninová komédia, navyše zabalená do trblietavého obalu s názvom dámska jazda. Film Kavej 2 nadväzuje na prvý diel, ktorý v roku 2024 prilákal do kín takmer 300 tisíc divákov, tvorcovia sa rozhodli vsadiť na pokračovanie. Poznáme veľa prípadov, keď sa nekonečné opakovanie, možno aj funkčného konceptu, tvorcom vymkne z rúk a vznikne sto razy prevarená polievka, v ktorej sa zelenina už dosť rozpadá. Ku cti tvorivému štábu treba povedať, že sa usilovali obohatiť pôvodný koncept aj tým, že sa sústredili na lokálne špeciality východu. Veď ak Kysak a jeho kúzlo (alebo „kúzlo“) fungovalo v prvej časti, môže dobre zafungovať aj v druhej. Takže mix postáv z prvého dielu, niečo nové pridať, trocha zamiešať a vymyslieť miesto, ktoré bude dostatočne atraktívne, aby sa tam dal príbeh zasadiť. Maledivy by nefungovali, takže stačí Šírava.

Akosi zo zvyku, vedeného predstavou, že pozornosť pritiahne úderný sociálny problém s potenciálom zatriasť ani vlastne neviem čím, divákmi asi nie, najskôr festivalovými kruhmi, sa do PR agendy dostala informácia, že v prípade filmu Prameň ide o tematickú orientáciu na nútené sterilizácie rómskych žien za komunizmu. Našťastie, sa film Prameň tejto zjednodušujúcej formulke oblúkom vyhol a dokázal hovoriť o oveľa hlbších a univerzálnějších veciach, než sú publicistické noticky, dodatočne a beztrestne dokresľujúce a obviňujúce ohyzdný komunistický režim.

Bol to v prvom rade Diov zákon Xénie, ktorý ich nútil všetkých proti svojej vôli tolerovať vo vlastnom ithackom dome a pozerať sa ako deň za dňom, dokonca celé roky vyjedajú ich zásoby a parazitujú na majetku, ktorý im nepatrí. Všetci hostia (a každého hosťa si treba ctiť, pretože by mohol byť preoblečeným bohom) sa uchádzali o ruku Panelope (Anne Hathaway), manželku kráľa, ktorý pred takmer dvadsiatimi rokmi odišiel do vojny. Vojna sa síce už skončila, no on sa z nej ešte nevrátil a ani jeho spolubojovníci ako kráľ Sparty Menelaos (Jon Bernthal) nevedia potvrdiť, či je ešte nažive alebo či existuje aspoň minimálna šanca, že sa niekedy vráti domov. V to dúfa, okrem vernej manželky, ktorá počas dní tká jeho pohrebný rubáš, aby ho po nociach pre zmenu párala, aj kráľov syn Telemachos (Tom Holland), vzdorujúci intrigám hostí, ktoré proti nemu iniciuje najmä zákerný Antinoos (vynikajúci Robert Pattinson) už-už sa lačne dotýkajúci trónu. Otcov verný pastier svíň Eumaios (John Leguizamo) už takmer nevidí, ale o to viac tuší. Odyseus (triumfálny Matt Damon) sa po strastiplnej ceste, počas ktorej musel čeliť kyklopovi, ľudožrútskym obrom, čarodejnici, zostúpiť do podsvetia k mŕtvym, zvoliť si v nevýhodnej dileme medzi Scyllou a Charybdou a vzdorovať hlasu sirén, aby nakoniec po chybe vlastnej posádky verných uviazol v moci nymfy, chystá prekročiť prah v prestrojení a so všetkými zúčtovať...

Francúzska komédia A je to tu zas režiséra Juliena Hervého variuje obľúbenú tému, s ktorou majú pravdepodobne Francúzi problém. Multikultúrna krajina s tradíciou skvelého vína, vynikajúceho jedla a problémov s prisťahovalcami (ktoré si zväčša zavinila sama) je dejiskom príbehu, v ktorom sú všetky tieto istoty zbúrané. Christian Clavier, dobre známy z komédie Návštevníci a predovšetkým z filmu Čo sme komu urobili a z jeho pokračovania Čo sme komu zasa urobili, ktoré režíroval Philippe de Chauveron, sa tu v ďalšej komediálnej variácii vracia k svojej obľúbenej polohe – veľmi namysleného Francúza, ktorého život postaví pred zistenia, ktoré jeho hrdosť tak trocha nabúrajú.