Víťazstvo filmu Milovník nie bojovník debutujúcej režisérky Martiny Buchelovej v súťažnej sekcii Proxima na MFF Karlove Vary je nesporne jedným z významných tohtoročných úspechov slovenského filmu. Talentovane a sebavedomo demonštruje presne tie kvality, ktoré toto zameranie vyhľadáva a preferuje, originalitu a svojbytnosť autorskej poetiky a štylistiky i výnimočný zmysel pre vlastnú interpretáciu reality, vzdialenú od akýchkoľvek zabehaných rozprávacích schém a vzorcov.
Jeho ústrednou postavou je Andrej (Adam Kubala, Nepela z filmu Šampión), usmievavý lyrik s dobrým srdcom a chuťou bezstarostne cirkulovať v realite, ktorá je rámcovaná sídliskom a babkiným bytom. Prisťahuje sa doň bratranec Peter (František Beleš) s vlastnými nárokmi i názormi na Andrejovu bezprízornú existenciu. Jeho cieľavedomosť a snaha intenzívnejšie sa realizovať v nejakých spoločenských aktivitách Andrejovu prítomnosť vylučuje. Keď pozve na večeru kamoša (režisér Jaro Vojtek) s dcérou, s Andrejom neráta. Ide o citlivú vec, kamarát si myslí, že jeho dcéra je lesba a tak sa chystá odviesť jej pozornosť inam. Netuší, že bratranec 
sa s dlhovlasou Miškou (Michaela Kostková) už pozná. Snažila sa ho na autobusovej zastávke prebudiť z akéhosi alkoholového opojenia a odpraviť domov. Stretnutia pokračujú v milých synkopických akordoch, opatrnom roztlieskavaní citov a skúmaní vzájomnej náklonnosti. Z tohto milo poetického kruhu sa vlastne už nikam inam nedostaneme. Vpletie sa doň trochu váhania, trochu sklamania, ale inak dobré. Popis okolia sa trochu rozšíri o rodinu Michaely, dozvieme sa čo-to o jej sestre Mii a jej frajerovi kolobežkárovi. Nemysleli si, že začnú spolu chodiť, lebo ona je skejťačka a vlastne nemajú veľa spoločného. Potom sú tu rodičia, otec, ktorý založil dom, aby mohol postaviť bunker a mama v šoku, keď sa to dozvie. Vyslovene nevyťaženou a bližšie neurčenou postavou je babka (Jaroslava Pokorná hrala matku Palacha vo filme Horiaci ker), dobrosrdečná a bezkonfliktná a akosi bez názoru. K Andrejovej babke ešte prikročí jeho otec (Marián Mitaš), skvelo vystrihnutá postavička rovnako „odkoľajeného“ životného mimoňa akými je i jeho syn. Je posadnutý vedomím, že sa zaľúbil a tomuto objavu sa oddáva celý.
Excelentným filmovým jazykom, formovaným v duchu tínedžerských posadnutostí klipmi, krátkymi skečmi a replikami, kolobežkami a skejtami a zár
oveň originálne interpretujúcim nežnú love story, sa dá povedať všetko, ale aj málo, menej alebo vôbec nič. Príbeh o tom, ako Andrej stretne Mišu je vyňatý z nejakej dôraznejšej reality, nevieme ani či sú študenti, alebo ako je to s ich sociálnym statusom a ak to tam niekde v nejakej narážke je, tak úplne nepostrehnuteľne. Aj keď sa niekto v popiske snažil dodať tento rámec zmienkou o „krehkej láske v šialenom svete“, ten by sme tam hľadali márne, teda s ohľadom na to, ako ho kto vidí v duchu svojej spoločensko-politickej optiky. Vidíme v podstate len harmóniu, sem tam chmárka smútku, ale to len nakrátko.
Obsah/ content je v slovenskom filme dosť „úzky profil“ a s orginálnym príbehom sa pútnik po jeho brázdach takmer nestretne. Scenáristi a režiséri ho teda kompenzujú rôzne, novinovými výstrižkami, alebo často otravnou kompiláciou všetkého, čo sa aspoň trochu už kdesi osvedčilo. Dramatické zaostávanie obsahu za formou má iste svoje dôvody i príčiny a scenáristi sú v tejto kríze hlavnými postavami. Prečo je to tak nevieme a ochota nejako tento stav pomenovať je z najrôznejších dôvodov minimálna. V tomto prípade je forma natoľko okúzľujúca, že sa v nej snaha nastoliť nejaký dramatickejší príbehový režim stráca a pre mnohých je i celkom nepotrebný.
V krúživých úvahách o tomto ambiciózne neambicióznom debute mi prišiel ani neviem prečo na um iný debut, pod názvom 322 režiséra Dušana Hanáka. Mal vtedy 31 rokov a vedel nielen ako, ale aj o čom. Diametrálna odlišnosť akéhosi životného i umeleckého postoja je značná. Ak by sme sa na túto romantizujúcu love story však pozreli optikou všetkého, čo nám za posledné roky naservírovalo žánrové príbuzenstvo, surfujúce v love sklamaných krásavíc za fešnými ženíchmi s nejakou výnosnou profesiou, od Vysokých Tatier až kamsi po Chorvátsko, či Istanbul, hneď by bola reč o inom. V tomto susedstve je film na piedestále, odkiaľ na tento komerčný šum ani nedovidí.
Z filmu a jeho hravej melanchólie na mňa dýchlo i čosi iné ako plánované dojatie plné lyrickéj energie. Rozohráva situáciu bezradných tinedžerov, plných túžieb i nápadov, milostnej trápnosti a veselého vyčíňania, ale protagonistami sú dospelí muži bližšie k tridsiatke ako opačne, v istých historizujúcich análoch už zrelí otcovia rodín. Infantilní sú v podstate všetci mužskí predstavitelia, Andrej, ktorý v opitosti lezie po stromoch a potom z nich nevie zliezť, bratranec Peter so škrečkom, Mišin otec, budujúci bunker i Andrejov otec posadnutý návratom milostného pookriania. Neviem, do akej miery je takéto videnie vedomé a podporené nejakou feministickou alebo inou ideologickou diagnózou, ale keďže takýto infantilizujúci „šik“ sa oblúkom vyhýba ženským hrdinkám, ktoré sú viac pri rozume, tipla by som si, že ide o definovateľné videnie sveta. Kedysi, v marxistických časoch sa označovalo za „stranícke“ a veľa sa proti nemu v dnešných liberálnych a demokratických časoch nedá nič namietať, ale môže sa s ním nesúhlasiť, čo si aj dovolím urobiť, lebo ho považujem za dôsledok spoločenskej izolácie, samovoľného uzavretia pred reálnymi silami, ovládajúcimi naše 
životy. Viac sa do recenzie nevojde.
Osobne by ma oveľa viac ako Andrejovo milostné vajatanie zaujímal príbeh Miškinho otca a jeho bunker, všetky motívy, dôvody a strachy, prečo sa rozhodol nejaký podzemný úkryt pre rodinu vybudovať. Pravdepodobne sa doň musia pravidelne sťahovať a tam si naň zvykať. Nejakú rolu v obavách zo smerovania sveta hrá asi aj hryzúce podozrenie, že Miška je lesba. Preto sa do hry dostane vždy nepríjemný Peter. To je materiál pre širšiu divácku obec a priestor pre rukolapnejšie podanie „šialeného sveta“.
S Martinou Buchelovou vkráčala pod viditeľnejšie filmové reflektory nesporne talentovaná autorka s vykryštalizovaným štýlom rozprávania, ktorá má a určite ešte bude mať šancu pomenovať a uchopiť esenciu reality, ktorú žijeme. Na tejto úrovni dúfajme pravidlá „nerastu“ neplatia.
Milovník, nie bojovník (Lover, Not a Fighter), Slovensko, Česko, 2026 ,
Dĺžka: 108 minút
Réžia: Martina Buchelová
Scenár: mMartina Buchelová
Kamera: Adam Mach
Hudba: Adam Matej, Marek Buranovský
Strih: Marek Bihúň, Katarina Pavelková
Zvuk: Ivan Ďurkech, Peter Hilčanský
Scénografia: Frederika Brodzianska
Kostýmy: Vojtěch Hanyš
Produkcia: Michaela Kaliská, Erika Paulinská, Julie Marková Žáčková
Hrajú: Adam Kubala, Michaela Kostková, František Beleš, Jaroslav Vojtek, Marián Mitaš, Simona Lewandowska, Jaroslava Pokorná, Mia Sofia Arpášová, Adam Burčík, Michal Jánoš, Martin Kochan, Lenka Libjaková
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 17. septembra 2026
Foto: ASFK