Sai v bambusovej klietke je naložená do malého lietadla medzi ďalšie predmety, ktoré možno poukazujú na to, že sa niekto niekam sťahuje, je tam debnička s farebnými loptičkami aj iné veci. Ešte pred odletom ku klietke prichádza dievčatko a cez tyčky klietky pohladká opičku. Stretne ju ešte? Lietadlo štartuje a vydáva sa cez nekonečný dažďový prales. Letecké zábery tu nie sú samoúčelné, poukazujú na názov filmu, ale zároveň diváka utvrdzujú v tom, že toto územie je nekonečné a tajomné. Naprekvapujúco sa malé lietadlo dostáva do búrky, ktorej následky sledujeme iba v nákladnom priestore, kde je opička. Nevieme, ako reaguje pilot, ani či je v pilotovej kabíne ešte niekto iný. Čo je napokon logické, keďže človek je z príbehu vylúčený. Havária je nakoniec celkom „priateľská“, zatiaľ čo opička je v iba mierne zdevastovanom priestore bez zranenia, v pozadí vidíme pilóta, ktorý zrejme tiež nezranený opúšťa lietadlo. Toto nevysvetlené riešenie situácie môžeme prijať, ak si uvedomíme, že film je určený aj detskému divákovi a pohľad na mŕtveho pilóta by nepochybne odviedol pozornosť detského diváka od krás Amazónie. V tomto okamihu sa začína jednak akási zoznamovacia cesta opičky s faunou a flórou dažďového pralesa, ktorú by sme mohli nazvať hodinou prírodopisu, ale aj náučnou prechádzkou s výrazne pedagogickým zameraním.

S Mitsuhiným nahlas vysloveným želaním sa vo filme Tvoje meno najprv rozbieha príbeh o výmene tiel presne podľa známeho vzorca. Chlapec z veľkomesta a rovnako staré dievča zvidieka si vymenia telá – na vlastnej koži tak zažívajú, čo znamená ocitnúť sa v úplne odlišnej životnej realite. Táto hra s identitami má spočiatku takmer ľahkosť hollywoodskych komédií, no je to len začiatok oveľa väčšieho príbehu plného rôznych nálad. Myšlienka, ktorá Makota Shinkaia najprv podnietila k napísaniu románu a neskôr k scenáru filmu, rozhodne nie je nová. Výmena tiel je ako fantastický rozprávačský prvok bežná vo všetkých žánroch aj kultúrach. Filmových príkladov je mnoho. A predsa je verzia Makota Shinkaia v podobe animovaného filmu mimoriadne odvážna. Nielen preto, že sa snaží vytočiť žánrový mix na maximum kombináciou melodrámy, katastrofického filmu, sci-fi a „coming of age“ príbehu, ale aj preto, že pracuje s rozprávačskými rovinami tak odlišne, až je divák spočiatku rovnako dezorientovaný ako samotní protagonisti.

Jackiena tehotná asistentka Sydney Bloomová (skvelá Betty Gilpin) - čo k dieťaťu pre nedostatok času prišla umelým oplodnením, má v pláne trčať v práci až kým jej neodtečie plodová voda, odskočiť si následne do nemocnice na rýchly pôrod a hneď na to sa vrátiť k administratívnym záležitostiam, si všimne, že medzi šéfkou a jej právnikom zrejme preletela iskra schopná nechať celú firmu ľahnúť popolom. A tak Sydney oboch striedavo kontroluje, prípadne sa šéfku snaží popostrčiť k vo vzduchu nádejne hroziacej milostnej aktivite. Koniec koncov, Jackie zviazaná firemnými pravidlami mala pravdepodobne sex naposledy pred štyrmi mesiacmi, čo bolo tiež predmetom jednej kľúčovej výpovede pred súdom. Popostrčiť Daniela sa snaží zase pre zmenu jeho uväznená sestra Lizzy (Jodie Whittaker), príklad toho, ako sa spoločnosť snaží vzťahy „kriminalizovať“. Odsúdená za vraždu milenca mačetou (čomu divák sotva dokáže uveriť), si vraj za mrežami užíva viac sexu, než kedykoľvek pred tým (a niektoré dni si kvôli tomu zrejme už ani neoblieka nohavice). Prísť na to, že sa obaja kolegovia chytajú porušiť pravidlá zavedené vo firme Jackiným otcom, kapitánom Jackom Cruzom (Edward James Olmos), oponent v prebiehajúcom spore William Butten, určite by to nenechal len tak a možno aj práve preto by rád zorganizoval „zmierlivé“ spoločné stretnutie v Dominikánskej republike, kam si, samozrejme, Jackie so sebou zoberie jej nie práve nenápadne očareného právnika. Aj členovia správnej rady na čele s Franciscom Albertom (Tony Plana), ktorí by radi vyšachovali „otcove dievčatko“ z vedenia firmy, tak trochu čakajú na prvú príležitosť, ktorú by proti nej mohli využiť. Keď na to však príde, srdcu nerozkážeš a aj riaditeľ ľudských zdrojov George Dudek (Tony Hale) sa potom môže začať chytať za hlavu...

Režisérsky debut Emilie Blichfeldt prerozpráva klasický príbeh o Popoluške ako čiernohumornú hororovú rozprávku v štýle body horroru. Tentoraz sa pozornosť nevenuje samotnej Popoluške, ale jej nevlastnej sestre Elvire (Lea Myren). Zatiaľ čo Agnes (Thea Sofie Loch Næss), „Popoluška“ tejto verzie, stelesňuje spoločenský ideál krásy so svojou bezchybnou tvárou a rozpustenými blond vlasmi, Elvira so strojčekom, bacuľatými líčkami a neohrabaným správaním sa tomuto modelu vymyká. Obsesívne túži po princovi a drží sa nádeje, že aj ona má šancu získať jeho srdce podstúpením rôznych skrášľovacích procedúr. Čím bližšie sa ples blíži, tým drastickejšie sú jej pokusy o zmenu svojho tela…

Nachádzame sa v modernej ére, kedy klasické hračky dávno nahradili tie elektronické. Výnimkou je dievčatko Bonnie, ktoré sa ešte stále hrá so svojimi obľúbenými hračkami, medziktoré patrí aj kozmonaut Buzz Lightyear, kovbojka Jessie či jej spoločník kôň Bullseye. So svojimi hračkami však ostáva osamelá. Zdá sa, že nikto na okolí sa už s klasickými hračkami nehrá, pretože tie nahradili elektronické hračky v podobe tabletov. Keďže je Bonnie bez tabletu izolovaná od ostatných, rozhodnú sa rodičia, že jej tablet zabezpečia. Hračkárski hrdinovia sa však zaraz ocitajú v nebezpečenstve. Čo ak o nich Bonnie stratí záujem? Je vôbec v modernej dobe plnej sociálnych sietí miesto pre starosvetské hračky?

Film rozpráva o mimoriadne sofistikovanej podvodníčke Rachel, ktorej schopnosťou je pripravovať o peniaze mocných, bohatých mužov, a donútiť ich svojimi operáciami uzavrieť výnimočne výhodnú dohodu, ktorá však v konečnom dôsledku býva pre boháčov menej likvidačná ako jej výpady. Spolu so svojim tímom má totiž schopnosť postupne pripravovať boháčov o veľké majetky, moc i finančnú zabezpečenosť. Každý si teda dvakrát rozmyslí či takúto spoluprácu odmietne. Schopnosti Rachel a jej profesionálneho tímu, totiž môžu byť pre jej obete absolútne likvidačné. V jednom z momentov nepozornosti sa však Rachel ocitne v ohrození, po tom, čo sa stane väzenkyňou jednej zo svojich obetí, a je v moci jej tímu profesionálnych podvodníkov, aby ju dostal zo zajatia nahnevaného zbohatlíka. Napriek premyslenosti celej akcie to však nebude vôbec ľahké. Nie všetko totiž môže ísť vždy podľa plánu.

Lurdy v juhozápadnom Francúzsku sú jedným z najvýznamnejších mariánskych centier v Európe a sú spojené s objavením panny Márie v roku 1858, ktoré oznámila Bernadette Soubirous. Malo sa tak stať v jaskyni Massabielle. Režisér filmu V Lurdoch Thierry Demaiziére je novinár a stal sa vo Francúzsku známym nakrúcaním portrétov známych ľudí. Pripravoval ich pre TF1, program Sept sur sept a na Lurdy sa zameral po rozprávaní svojej priateľky, ktorá pracovala v miestnej nemocnici. Spojil sa s Albanom Teuraliom a nakrútili film o pútnikoch a ich sprievodcoch. Striedajú sa tu pohľady na najrôznejšie ľudské osudy a diagnózy. Je tu rodina s chlapčekom, u ktorého bola diagnostikovaná achondroplázia, genetická porucha, pri ktorej rastú len niektoré časti tela a chorí majú trpaslíčí vzhľad. Rodičia hľadajú pomoc a veria v zázrak. Ďalej je to muž s ALS (amyotropická laterálna skleróza) alebo Lou Gehringova choroba, nazvaná podľa hráča baseballu, ktorý trpel odumieraním motorických neurónov a paralýzou pohybových ústrojov, alebo transgender prostitúti a mnohí ďalší.

Prvej vzhliadajúcej k vonkajším tajomstvám, technologickým „zázrakom“, so snahou komunikovať s iným svetom a sprístupniť ho nášmu, respektíve druhej bezprostredne nachádzajúcej v individuálnom alebo aj kolektívnom vnútri zabudnuté, či traumou vytesnené alebo odštiepené psychické zložky túžiace sa opäť vynoriť, žiť a dýchať. V pointách a najzásadnejších zvratoch pri tom hrá prim to, ako sa obaja nevyhnutne potrebujú a veľavýznamne dopĺňajú, stávajú sa neoddeliteľnou súčasťou akejsi tretej názorovej nadhodnoty. Všetko sa to, samozrejme, deje v čase fiktívnej celospoločenskej krízy hroziacej vyvolať definitívny nukleárny konflikt (asi najmenej zaujímavý motív príbehu slúžiaci v súčasnom politicky polarizovanom svete, ako síce pochopiteľný, no zároveň tiež trochu nasilu pridaný dejový „háčik“). Kulisa, ktorá je spätá s žánrom sci-fi od jeho prvotného boomu v 50. rokoch, keď klasiky ako Vec z iného sveta (1951) Christiana Nybyho, Invázia lupičov tiel (1956) Dona Siegela a najmä Deň, keď sa zastavila Zem (1951) Roberta Wiseho pri reflektovaní prvého kontaktu s mimozemskou inteligenciou nestrácali zo zreteľa najmä paranoju Studenej vojny, či hrozbu zániku pod vplyvom nekontrolovateľnej reťazovej reakcie možného použitia jadrových zbraní. Údajné pristátie v Roswelli v Novom Mexiku z roku 1947 hrá v deji kľúčovú rolu, rovnako tak politická paranoja s nixonovskou prezidentskou érou, keď spoločenskú nedôveru voči systému deštruktívne rozpútala aféra Watergate (paralelne so stále vtedy ešte bolestivo vnímanými následkami atentátu na JFK, či porážkou Spojených štátov vo vietnamskej vojne – obzvlášť rok Parížskych mierových dohôd, 1973, sa spomína nahlas viackrát).

Luca je spočiatku spokojná, miluje svojich rodičov, veď jej nič nechýba, postupne však prichádza na to, že jej život je len pozlátka a prázdny. Ako prvé odmietne ponuku matky byť s ňou pred kamerou a keď sa dozvie, že rodičia chcú mať aj ďalšie dieťa začne trochu žiarliť. Uvedomí si, že už nebude stredobodom ich pozornosti a bude sa musieť s novou ratolesťou podeliť o ich pozornosť. Utečie z domu, oznámi, že si hľadá náhradnú rodinu, no dlho v nej nepobudne, lebo si s dcérou nových rodičom nerozumie, čo vyústi až do incidentu. Aj pokus, nájsť prístrešie u sympatickej Júlie, nevyjde tak, ako si predstavovala. Julia nie je členom nijakej influencerskej komunity ani rodiny Sommerovcov, ale nezávislý človek, ktorá ukáže Luce aj inú alternatívu života, nezávislú od sledovanosti na internete a lajkov. Vďaka tomuto priateľstvu, ak keď ju Lulia pošle domov, začne, nazvime to pravým menom, využívané a zneužívané dievča uvažovať o svojej identite a krok po kroku sa snaží oslobodiť spod kontroly rodičov. Chce žiť normálny život, nebyť neustále sledovaná kamerami a žiť ako všetci normálni mladí ľudia. Definitívnym impulzom je azda vyhlásenie matky Stelly, že to nemôžu urobiť ešte nenarodenému dieťaťu, aby ho od samého začiatku nevyrastalo pred kamerami tak, ako ona. Takú nespravodlivosť by si dieťa nezaslúžilo. Tieto slová Lucu, ktorú rodičia familiárne nazývajú aj Nunki, definitívne presvedčia, že musí niečo so svojim životom urobiť. A Nunki, väzeň sociálnych sietí, zrejme bude hľadať cestu, ako z neho utiecť.