Vcítiť sa do duše ženy, ktorá prišla o svoje dieťa nie je vopred vyznačená cesta, ktorá podlieha daným zákonitostiam. Na podobnú tému vzniklo už veľa filmov a tak nepochybne divák bude hľadať vo filme Navždy rakúskej režisérky Sandry Wollner niečo iné, nové, možno prekvapujúce. A s prekvapením zistí, že cesta za smútkom, či smútením je niekedy tak zúfalo tichá, bez výkrikov a veľkých gest. Tak... jednoduchá?
Ella (skvelá Birgit Minichmayr) so svojou staršou dcérou Jessie (Carla Hüttermann) a malou Melli (Lotte Shirin Keiling) žijú celkom obyčajný život. Jessiin priateľ Lux (Tristan Lopez) je 
akosi prirodzene súčasťou rodiny, spolu s Jessie sa učia, počúvajú hudbu, chodia na párty. Po jednej z nich, už trocha ovplyvnení tabletkami drogy a pred odchodom na rodinnú dovolenku zoberie Jessie Luxa na strechu ich paneláku a sledujú východ slnka. Mobil, vždy tak prítomný v ich životoch zachytí slnko, ale aj letiaceho vtáčika. Iba v tichu potom kamera sleduje pád Jessina tela, keď sa bezmyšlienkovito priblížila k okraju strechy. Celá scéna má v sebe zvláštnu odťažitosť, detaily, keď Jessie sníma Luxovu tvár, potom let vtáčika, slnko odrážajúce sa na budovách berlínskych panelákov. Ako tajomný svedok sleduje kamera vynikajúceho Gregory Okeho tichú tragédiu, ktorá zostane tichá až do konca filmu. To však divák zatiaľ netuší.
Sandra Wollner nezneužíva smútok po tragédii na silné a emotívne vyjadrenia, bežný život pokračuje, Ella s Melli chodia na 
cintorín, kde nosia kvety a zapaľujú sviečku. Ella nakupuje jedlo, dohliada na to, aby si Melli písala úlohy. Stretávajú Luxa, s ktorým však nepadne jediné slovo o tom čo sa stalo, nezaznejú žiadne výčitky. Ak sa vracajú k minulosti, sú to iba útržky, staré fotografie, alebo správy, ktoré zostali zachované v mobile. Zmizol však smútok za ten rok, ktorý uplynul od Jessiinej smrti naozaj? Každodenná rutina iba zakrýva stratu. Melli sa ponára do sveta, ktorý, ako keby smrť sestry nezachytil, zo svojho mobilu jej posiela správy, hrá Minecraft, kde sa hráč prepadáva cez mriežku do iného sveta. Keď stretávajú Luxa, ktorý sa medzičasom pohyboval všelikde po svete, Ella sa rozhodne odísť aj s ním a s Melli na dovolenku. Práve na to Tenerife, na ktoré vtedy pred rokom po tragédii neodišli.
Ak sme doteraz mali pocit, že civilné smútenie, lebo vraj o tom príbeh je, bude pokračovať, tak tretia časť nás vyvedie z omylu. Aj keď čo môže byť jednoduchšie, prízemnejšie, ako ležanie na pláži, chodby rezortu a pohľady z balkóna na príboj. Práve v týchto kulisách sa istoty rozpadávajú a čas vracia všetko to, čo zostalo predtým zamlčané. Prestáva fungovať logika, každý obraz je zároveň otázkou. Melli si ide kúpiť do automatu plechovku s nápojom, ale ako keby prekročila nejakú tajomnú hranicu medzi snom a skutočnosťou. Hotel, jeho chodby, ale aj pláž, lehátka pod slnečníkmi, všetko je bez ľudí, prázdne, či skôr vyprázdnené. Na jednej z chodieb nachádza Melli dieťa, ktoré sa hrá s autíčkom. Berie ho so sebou a vydáva sa na snovú cestu. Ide s dieťaťom do recepcie, ktorá je však prázdna. Takisto chodby. Blúdia plážou až Melli zachytí skupinku detí, ktoré sa hrajú na skalisku. Tu sa logika ešte 
viac rozpadá, Melli sa vydáva k deťom, tie nachádzajú nafukovací čln a v ňom aj pištoľ, ktorá slúži na privolanie pomoci. Zisťujeme, že sa pohybujeme v zvláštnom svete, kde sa mieša minulosť so súčasnosťou. Ak strácame presnú cestu k logickému vysvetleniu, Sandra Wollner nasadzuje voiceover, ktorá však v tomto momente pôsobí skôr rušivo. Komentár nie je tým, čo by diváka viedlo podľa pravidiel dramaturgie, naratív sa potáca medzi minulosťou a prítomnosťou. Na obzore sa tak, ako v chvíľach pred Jessiinou smrťou zjavuje slnko, avšak nechystá sa zapadnúť. Ani svetlica vystrelená zo signálnej pištole nepomôže. Napokon vidíme slnko, ktoré však stratilo svoj zvyčajný tvar. Je hranaté a nezapadá. A komentár k tejto udalosti neprichádza s vysvetlením. Pohybujeme sa 
vo svete emócií a ich logika je neobsiahnuteľná. Má vôbec smútenie nejakú logiku? Keď jediným svedkom zostáva slnko?
Film Navždy získal v roku 2026 na festivale v Cannes v sekcii Un certain regard hlavnú cenu a znovu upozornil, že v osobe Sandry Wollner rastie nezameniteľná režisérska osobnosť. K úspechu filmu v Cannes prispela aj hypnotická kamera Gregoryho Oka, ktorý na seba upozornil už svojou kamerou vo filme Aftersun. A k búraniu zvyčajných a ľahko odhaliteľných filmových pilierov sa radí aj hudba Davida Schweigharta, ktorá pláva dejom bez toho aby búšila do našich zakomponovaných zvyklostí, ktoré sa viažu k smrti tých najbližších. Film Navždy nie je intelektuálne cvičenie, ale ani ľahko plynúci príbeh, v ktorom sa bezpečne orientujeme. Ak však je vôbec možné zachytiť to, čo v duši zostáva po odchode najbližšieho človeka, je tento film skvelou príležitosťou.
Navždy (Everytime), Rakúsko, Nemecko, 2026
Dĺžka: 123 minút
Réžia: Sandra Wollner
Scenár: Sandra Wollner
Kamera: Gregory Oke
Hudba: David Schweighart
Casting: Ulrike Müller, Jacqueline Rietz
Strih: Hannes Bruun
Zvuk: Dominik Leube, Johannes Schmelzer-Ziringer
Scénografia: Julia Libiseller, Gerald Freimuth
Masky: Rosa Singhofen, Virginie Thomann
Kostýmy: Hanna Rode
Produkcia: Lixi Frank, Viktoria Stolpe, David Bohun
Hrajú: Birgit Minichmayr, Tristan Lopez, Lotte Shirin Keiling, Carla Hüttermann, Naomi Elia Richard, Raphael Ghobadloo, Elias Esser, Knut Berger, Eva Weißenborn, Hermann Beyer, Sven Riemann, Lilly Marie Tschörtner, Mila El-Ahmad, Cahar El-Ahmad
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 22. októbra 2026
Foto: Filmtopia