Recenzie 2015

Charlie má modrú krv, Charlie má vyberané spôsoby, poriadnu dávku sebalásky, no prefíkaný Charlie má predovšetkým charizmu. A najnovšie aj nový imidž. Ani šarm a fúziky ho však nezachránia pred dlhmi a bankrotom, ktoré má neúprosne v pätách. Do kariet mu nečakane “nahrá” skutočnosť, že vzácny obraz, s ešte vzácnejším posolstvom ukrytým na zadnej strane plátna, zmizne. Pod tlakom starého známeho, detektíva Martlanda, je donútený “pomáhať” pri pátraní. Bystrý Charlie si rýchlo spočíta dva a dva, chopí sa príležitosti nájsť tento skvost a zachrániť tak seba, svoju krásnu manželku a milovaný majetok pred nenásytnými zberačmi umenia.

Mnohí na festivale v Cannes pokladali snímku za vrcholné dielo vlaňajšieho ročníka, dopriali a predpovedali mu Zlatú palmu, lenže ostalo len pri zbožnom želaní. Ťažko povedať, či právom alebo neprávom, rozhodne to bol film, o ktorom sa najviac hovorilo a bol jedným z najambicióznejších projektov na festivale. Talentovaný 26-ročný režisér sa objavil vo filme už vo dvanástich rokoch. Hlavnú úlohu si zahral v roku 2001 v dobrodružnej komédii Tajná pevnosť. Potom nasledovali snímky Miroirs d´été (2006) a Mučedníci (2008). V roku 2009 režíroval a zároveň si zahral hlavnú úlohu tak trochu v autobiografickom filme Zabil som svoju matku a okamžite na seba výrazne upozornil. Získal zaň na festivale vo Vancouveri cenu Najlepší kanadský celovečerný film. Snímku uviedli aj v Cannes v súťaži Istý pohľad (Certain regards). Od prvého filmu o matke k druhému ubehlo šesť rokov, ale mladý ambiciózny režisér nezaháľal, nakrútil  drámu o priateľstve a láske Imaginárne lásky (2010), romantický príbeh Lawrence Anyways (2012) a Tom na farme (2012). Povrávalo sa, že kvôli Mami! sa tento mladý a výbušný tvorca pochytil s umeleckým riaditeľom festivalu Thierrym Frémauxom, lebo vyhlásil, že keď teraz nebude v hlavnej súťaži tak radšej nikde. Ak je to pravda (všeličo sa kvôli propagácii pohovorí) tak mu Frémaux tú drzosť odpustil a vyhovel mu. Zrejme vedel prečo. “V období keď som nakrúcal film Zabil som svoju matku som si myslel, že som ju chcel potrestať. Môj vzťah k matke v prvom filme je realistický, v druhom fiktívny. Moja mama je totiž úplne iná osoba ako hrdinka filmu Diana. Vlastne ja stále hľadám miesto svojej matky v mojom živote a v živote vôbec “, povedal Dolan na tlačovej besede na margo svojej snímky Mami!  

Hudba je expresívnym elementom a tvorcovia filmu Whiplash využili jej údernú silu naplno. Útočia na diváka a vyvolávajú v ňom príval širokého spektra emócií. Film pohlcuje svojou intenzitou, cieleným rozvíjaním hlavného motívu a sústredeným prehlbovaním témy. Na javy nahliada nekompromisne z rôznych zorných uhlov, čo zaručuje veľmi komplexný a presný pohľad na danú problematiku. Whiplasch je veľmi priamy film, polemický, divácky strhujúci a tematicky silný.Mladý Andrew (Miles Teller) je cieľavedomý, jeho prvým úspechom je, že sa dostane do džezového zoskupenia vedeného legendárnym profesorom Terencom Fletcherom (J.K. Simmons). Ten vidí v žiakovi potenciál, doluje z neho maximum a sám sa snaží prísť na to, či bude z chlapca nový Charles Parker, hudobník, aký sa narodí raz za storočie alebo je len ďalším v rade priemerných “technikov”, ktorí prehlbujú Fletcherovu skepsu. Andrew ide na vrchol svojich síl, z vysokého neba padá, aby vstal z popola a ukázal, či sa v ňom niečo skrýva. Alebo mal Fletcher pravdu?

V súlade s názvom filmu je Riggan Thomson niekdajším populárnym predstaviteľom komiksového vtáčieho superhrdinu Birdmana, ktorý sa  výrazne zapísal do pamäti divákov rozličných vekových kategórií. To je však minulosť. Dnes sa snaží vrátiť do povedomia prostredníctvom serióznejšej práce – pokúša sa na Broadwayi produkovať, režírovať a hrať jednu z hlavných úloh v dramatizácii poviedky amerického autora Raymonda Carvera (1938-1988), ktorému sa pripisuje renesancia americkej krátkej prózy. Riggan verí, že presvedčivým výkonom v Mekke americkej divadelnej kultúry oslávi comeback na vyššej ako komiksovej úrovni, dokáže svoje herecké kvality a zaradí sa medzi kritikou i publikom obdivovaných umelcov. Poviedku What We Talk About When We Talk About Love (O čom hovoríme, keď hovoríme o láske) z roku 1981 si nevybral náhodne. Dve partnerské dvojice v nej pri fľaši ginu rozoberajú ľúbostné vzťahy a sporia sa o to, čo je a čo nie je láska, vychádzajúc zo svojich aktuálnych skúseností. Mnoho nevyjasnených otázok v tejto citlivej oblasti má aj Riggan: mierne napätý vzťah s bývalou manželkou Sylviou (civilná, povznesená Amy Ryan), ktorá sa občas objaví v divadle, aby Rigganovi pripomenula jeho prehrešky, najmä neveru s jej najlepšou priateľkou, ktorá bola príčinou rozchodu. Muža, plne zamestnaného prípravou divadelnej premiéry, trápi aj milenka Laura (psychicky labilná Andrea Riseborough), túžiaca po dieťati a zle znášajúca Rigganovu ľahostajnosť v tejto otázke. Ženský štvorlístok, oscilujúci neustále okolo Riggana, dopĺňa jeho dcéra Sam (okaňa Emma Stone), ktorá sa po návrate z odvykačky zamestnala v divadle ako otcova asistentka, a napokon hlavná herečka Lesley (tvárna Naomi Watts), ktorá má tiež svoje komplexy i vrtochy. Keď sa na jednej z posledných generálnych skúšok záhadne zraní neúspešný herec, situáciu príde zachraňovať Mike Shiner (hyperaktívny Edward Norton), veľmi svojský a nevyspytateľný protagonista, ktorý je síce zárukou diváckeho úspechu predstavenia, ale aj motorom mnohých trápnych a nepredvídateľných skratov. Nad touto pestrou zmesou neurotikov s manierami a vrtochmi hviezd,  túžiacich po sláve a uznaní, sužovaných nedostatkom sebavedomia a zraniteľnosťou, bdie pragmatický producent Jake (Zach Galifianakis), Rigganov najlepší priateľ a šedá eminencia divadla, ktorý je jedinou zárukou, že dramatické, prerušované a nedokončené skúšky dospejú až k premiére.

Tvorcovia si ponechali dostatok slobody, takže mohlo vzniknúť orientálno-americké mesto San Fransokyo – malebná spleť kultúr, etník, architektúr a životných štýlov, alternatívna realita, skutočný nový svet, nie nepodobný predstavám klasika sci-fi Philipa K. Dicka v románe Muž z vysokého zámku. Vďaka nápaditosti autorov je zábavné sledovať ho a spoznávať, tešiť sa z hravosti i nápadov.

Chladný humor, smiech cez slzy, estetizujúci purizmus plný čistých obrazových línií, presvietená snežná krajina, umiernená kamera i herectvo. Film je primerane minimalistický, autori vyskladali svoj svet pridŕžajúc sa hesla: menej je na severe vždy viac. Výsledkom je nadpriemerný kinematografický zážitok.

Spomínate ešte na minirolu Kirka seniora z prvého Star Treku od J.J. Abramsa? Kto by bol vtedy povedal, že Chris Hemsworth bude o pár rokov stredobodom záujmu divákov? Kariéru mu naštartoval prvý Thor od Marvelu, v ktorom stvárnil titulnú postavu. Tú si zopakoval v megaúspešnej tímovke Avengers: Pomstitelia, Thor: Temný svet a tento rok ho uvidíme aj v Avengers 2: Vek Ultrona. Medzitým sa objavil aj v Snehulienke a lovcovi a v oceňovaných Rivaloch. Ani jeho filmová budúcnosť nevyzerá o nič horšie. Hlavná rola v novom Mannovom opuse je logickým vyústením kombinácie jeho charizmy a prirodzeného herectva, ktorým si získal mnoho fanúšikov.

Film z produkcie Luca Bessona sa stal veĺkým hitom, na pokračovanie sa však čakalo až 4 roky. To zabodovalo po komerčnej stránke ešte viac, aj keď mnohí už tak spokojní neboli. Sčasti za to mohla výmena režiséra, sčasti zase scenár. Pierra Morela nahradil Bessonov obľúbenec Olivier Megaton, patriaci k modernej škole a zastávajúcej názor, že kvalita akcie sa odvíja od čo najrýchlejšieho strihu scén. Samotná zápletka pritom hlavného hrdinu pretvorila doslova na supermana, ktorý dokáže určovať polohu na neznámom území podľa zvuku vybuchnutého granátu. Scenáristicky sa pritom pod pokračovanie podpísala rovnaká dvojica – Luc Besson a Robert Mark Kamen. Tí sa vracajú aj do tretice a spolu s nimi aj kritizovaný Megaton. Víťazná zostava sa proste nemení a už vôbec nie pri filme, ktorý možno uzavrie celú sériu (aspoň do doby, keď sa nenásytní producenti rozhodnú zo značky ťažiť ešte viac).

Ide vlastne o akúsi koláž  príbehov jedenástich žien rôzneho veku, postavenia, stavu či povahy. Ale ich spoločným menovateľom  je túžba zmeniť svoj život a problémy s láskou v rôznych podobách. Napríklad úspešná  podnikateľka Rose (Vanessa Paradis) sa v mene  kariéry vzdala  súkromia i rodiny. Všetci ju považujú za neznesiteľnú bytosť a nemá žiadne priateľky. Poverí  teda svoju asistentku Adeline (Alice Belaidi), aby jej dajaké „našla“. Netuší, že mladá žena prežíva traumu z psychického týranía v rodine a jej matka riešila situáciu vraždou manžela. Pred súdom ju má zastupovať slobodná právnička Agathe (Laetitia Casta), pre ktorú je to prvý veľký prípad. Chýba jej však sebadôvera. Navyše sa nazdáva, že navždy prišla o muža, ktorého obdivuje, lebo sa pred ním opakovane strápňuje svojimi problémami so zažívaním. Jej priateľka Jo (Audrey Dana) rieši vzťah so ženatým mužom. Päťdesiatnička Lili (Isabelle Adjani) sa zas nevie vyrovnať so starnutím ani s dospelosťou svojej jedinej dcéry, ktorú vníma ako keby mala stále ešte osem rokov. Inés (Marina Hands) až po operácii očí zistí, že otec jej dvoch detí je chronický sukničkár. Nevie pochopiť, že jej to kolegyne nikdy nepovedali a navyše to zazlieva Marii (Alice Taglioni), ktorá sa snaží v každej situácii udržať dekórum a nedať najavo, ak ju niečo trápi, aj za cenu, že ju budú  považovať za pokrytca. Vodička autobusu Fanny (Julie  Ferrier) sa musí vyrovnať s tým , že manžel odmieta plniť manželské povinnosti a svoju impotenciu rieši odchodom k matke. Ysis (Geraldine Nakache) má iba 27 rokov, ale už štyri deti. Manžel nechápe jej únavu z daného stavu, ani to, že ju začína priťahovať  ich príležitostná opatrovateľka detí Sophie (Audrey Fleurot). A nakoniec je tu štyridsiatnička Sam (Sylvie Testud), ktorá trpí panickým strachom z napadnutia. Až keď sa dozvie, že má zhubnú chorobu, pochopí, pre aké zbytočnosti sa dovtedy trápila.