Recenzie 2015

 Autorka - absolventka FAMU, filmová a televízna režisérka, scenáristka a producentka Irena Pavlásková (1960), sa do povedomia verejnosti zapísala už svojím  filmovým debutom Čas sluhů (1988), za ktorý získala rad  ocenení, medzi iným i v Cannes a v Montreali. Medzinárodné uznanie získala i za dramatické podobenstvo Corpus delicti (1991). Neskôr zaujala filmami Čas dlhů (1998), Bestiář (2007) či Zemský ráj to napohled (2009).  Medzitým sa venovala televíznej a dokumentárnej tvorbe. Začiatkom deväťdesiatych rokov tak vznikol v cykle GEN aj dokument o fotografovi Saudkovi. Vtedy vraj prvý raz  spolu hovorili o možnosti nakrútiť hraný film. Trvalo však viac ako desaťročie, kým projekt Fotograf vznikol.

Poetický slovenský názov odkazuje na Edgara Allana Poa, známeho básnika a poviedka 19. storočia.  Samotný film je totiž do istej miery adaptáciou jeho krátkej poviedky s názvom Metóda doktora Téra a profesora Péra. Do istej miery preto, lebo nejde o doslovnú adaptáciu, skôr o inšpiráciu. Zaujímavosťou je, že film sa pôvodne volal Eliza Graves, neskôr bol zmenený na Stonehearst Asylum. Slovenského prekladateľa vlastne môžeme, rovnako ako toho českého, pochváliť za to, že nešiel cestou doslovného prekladu. Čo sa vlastne skrýva pod týmto atraktívnym distribučným názvom?

Marketingovým ťahom producentov bolo obsadenie mladého herca Kitta Haringtona, známeho zo seriálu z produkcie HBO Hra o tróny. Jeho postava však z obrazovky zmizne tak rýchlo, ako sa na nej objaví, čo potvrdzuje, že Jon Snow je len dobre zvolenou návnadou slúžiacou na nalákanie násťročných divákov, a tak by sa zároveň dala definovať cieľová skupina. Výpravná dráma vznikla v réžii Sergeja Bodrova a je adaptáciou knižných príbehov o lovcoch duchov od Angličana Josepha Delaneya.

Miroslav Zikmund, ktorého meno sme si zvykli vyslovovať jedným dychom s jeho celoživotným priateľom, cestovateľom Jiřím Hanzelkom (1920, Štramberk – 2003, Praha), sprístupnil scenáristovi a režisérovi Petrovi Horkému svoj bohatý, systematicky usporiadaný archív, ktorého základ tvoria niekoľko desaťročí písané osobné denníky, korešpondencia, výstrižky a fotografie. Množstvo materiálu, prehľadne umiestneného v Zikmundovej zlínskej vile, bolo prvým úskalím, na ktoré tvorca narazil. Popri nevyhnutnosti vyselektovať iba to podstatné, si musel ujasniť, čo vlastne chce nakrútiť: či dokument o cestách populárnej dvojice mladých ekonomických inžinierov okolo sveta, či portrét žijúcej legendy, ktorá je aj vo vysokom veku vo vynikajúcej fyzickej i psychickej kondícii, zachováva si obdivuhodnú pamäť, ucelený hodnotový systém a schopnosť presne formulovať, či doklad o zložitej historickej dobe, ktorá sa odrazila v osude protagonistu. Zdá sa, že túto dilemu sa Horkému nepodarilo vyriešiť, a tak výsledok je zmesou všetkého vyššie uvedeného. Pri tradičnej minutáži (97 minút) sa pochopiteľne nedalo rovnocenne venovať všetkým témam, a tak je film nevyhnutne miestami povrchný, skratkovitý, proporčne nevyrovnaný.

Režisér a herec Juraj Nvota (1954) debutoval filmom Kruté radosti (2002), po ktorom nasledovali snímky kritizujúce pomery v bývalom režime, a to Muzika (2007), Eštébák (2012) a zatiaľ túto tému uzatvára Rukojemník. Tvorcu inšpiroval rovnomenný román Petra Pišťanka, ktorého podtitul znie Lokomotívy v daždi. A aby to bolo ešte komplikovanejšie v Česku film predabovali do češtiny (kritika to jednomyseľne a poriadne rozniesla) a premenovali na Jak jsme hráli čáru. Nás však tento problém trápiť nemusí, spomínam to len preto, aby sme vedeli o ktorý film ide, ak sa po čase pod týmto titulom objaví na televíznych obrazovkách. Juraj Nvota sa s Petrom Pišťánkom (1960) nestretli pracovne po prvý raz. Podľa jeho novely nakrútil už film Muzika, za ktorý získal v roku 2007 národnú cenu Slnko v sieti.  Pišťanek po populárnej už kultovej trilógii Rivers of Babylon upútal na sklonku minulého roku práve románom Rukojemník a v súčasnosti pracuje na novele Všetko okrem lásky, ktorá má vyjsť v tomto roku. Rukojemník však nie je presným spracovaním románu, román je vraj akýmsi rozšíreným scenárom filmu, totiž text a scenár knihy vznikali paralelne. Ani režisér, ani autori scenára nie sú si istí, či nakrútili film pre deti, rodinný film, či oboje dohromady. Na správnu mieru to uviedol na tlačovej besede k filmu Milan Lasica, ktorý povedal : “Je to film pre dospelých, v ktorom hrajú deti“. S touto presnou charakteristikou možno len súhlasiť. Lepšie sa to vyjadriť nedá.

Filmy P.S. Milujem ťa i S láskou, Rosie sú z jedného tematického súdka, oba príbehy sa zaoberajú rôznorodými prekážkami, ktoré bránia naplneniu lásky. Rosie a Alex si nevedomky sami znemožnia priblížiť sa jeden k druhému mylným utvrdzovaním sa v tom, že ich náklonnosť je len “dlhoročným priateľstvom” a čokoľvek viac by ich vzťahu zbytočne ublížilo. Východiskovú situáciu sme viacerí z nás v živote skúsili na vlastnej koži, a preto nám nič nestojí v ceste stotožniť sa s príbehom. Rosie a Alex stroskotávajú na neúprimnosti a odmietaní vlastných citov, na rozdiel od nich, hlavnej hrdinke predošlého filmu bráni v láske fatálna prekážka smrti, no spisovateľka vynachádzavo rieši jej situáciu listami od zosnulého manžela, ktorý zostavil dômyselný plán, prostredníctvom ktorého sa s jeho stratou vyrovná. Z oboch príbehov tak vyčnieva ostrá autorská konštrukcia, tú však obrusujú tvorcovia mäkkými a príjemne optimistickými zvratmi, ktoré hladia divákove nádeje a napĺňajú očakávania šťastného vyústenia.