Recenzie 2015

Réžie sa ujal anglický režisér James Marsh (1963). Po absolvovaní univerzity v Oxforde pracoval pre BBC a venoval sa dokumentárnej tvorbe, z ktorej vynikol najmä  príbeh Muž na lane z roku 2008. V celovečernom hranom filme debutoval už o tri roky skôr titulom Kráľ. Pozornosť širokej  verejnosti však upútal až najnovším životopisným príbehom svetoznámeho britského teoretického fyzika Stephena Hawkinga Teória všetkého. Mimochodom, desať rokov predtým , v roku 2004 vznikol britský televízny film Hawking, v ktorom titulnú postavu stvárnil Benedict Cumberbach. V Teórii všetkého si režisér vybral do hlavnej úlohy u nás neveľmi známeho britského herca Eddieho Redmayna (1982). Pôvodne študoval dejiny umenia a chcel byť kurátorom. Viac - menej náhodou sa ocitol v divadelnej inscenácii Shakespearovej hry a po úspechoch na javisku začal spolupracovať s televíziou a neskôr aj s filmármi. Zahral si napríklad vo filmoch Môj týždeň s Marylin, Bedári či Jupiter na vzostupe. Ale až postava Hawkinga mu priniesla rad ocenení a medzi nimi aj Oscara. Málokto si asi uvedomil, že ho preberal z rúk Cate Blanchett, s ktorou si  kedysi zahral v historickom  filme o kráľovnej Alžbete (ona ako Alžbeta a on ako atentátnik).

Autori sa usilujú zobraziť príbeh malého veľkého podfukára, talentovaného zlodeja Nickyho a jeho partnerky Jess. Ich vzťahové patálie sa prelínajú s podružným dejovým motívom. Tým je veľký podfuk, do ktorého sa Nicky púšťa bez toho, aby vedel o úmysloch svojej už bývalej milenky Jess. Dvojica sa stretáva po troch rokoch v Buenos Aires a čoraz hlbšie sa zamotáva do šlamastík, klamstiev, žiarlivosti, pretvárok a vzájomnej lásky. Úsilie priniesť dravý sexy príbeh dvoch “dokonalých” hrdinov má však viacero kameňov, na ktorých si rozbíja hlavu. Azda najväčším balvanom je scenáristická nešikovnosť, z čoho vyplývajú nevierohodné vzťahy, vykonštruovaná zápletka, často polopatisticky doslovné vysvetlenia neuveriteľne „geniálnych“ podvodov hlavného hrdinu prostredníctvom retrospektív.

Dlhoroční priatelia a spoločníci Mogens a Simon. Obaja ikony dánskej spoločnosti, ktorých si režisér Christoffer Boe vybral a nakrútil biograficky ladenú drámu Sex, drogy a dane, v mnohom odkazujúcu na reálne udalosti. Na prvý pohľad ide o pomerne odlišných hrdinov, no kontrast postavený na ostýchavom Mogensovi, večne zahrabanom v papieroch, a vymetačovi večierkov, sexuálnom guru Simonovi, zostáva len povrchovým charakterizačným znakom. Postupným odkrývaním ich životných príbehov zisťujeme, že obaja trpeli nadmernými ambíciami. V honbe za dosiahnutím svojho sna, v bezbrehej viere v seba a svoju pravdu, neváhajú prekročiť vlastné limity, aby sa napokon rozdelili a odvrátili od toho, čo je skutočne správne. Jedno majú spoločné, obaja kopú sami za seba a je medzi nimi omnoho väčšia vzdialenosť, ako by sa zdalo.

Hnev rastie na oboch stranách, Tommy Wirkola sa teší na odplatu, ktorú po piatich rokoch dotiahol do podoby omnoho komplexnejšej ako v predošlom filme Dead snow. Tvorcovia v úvode rekapitulujú, prostredníctvom komentára a flashbackov, zásadné momenty filmu Dead snow z roku 2009, na ktorý Dead snow: Červený vs. Mŕtvy voľne nadväzuje. Aj keď druhý diel úzko súvisí s dejom prvého filmu, k hlavnému hrdinovi, jeho nacistickému protivníkovi a jeho vojenskej družine, naberá nové postavy (čo je nevyhnutné vzhľadom k vyvraždeniu celej skupinky v prvom diely) a rozvíja celkom nové dejové línie. Tie síce pokračujú v práci s predošlými motívmi, no hlavný hrdina Martin má o všetkom rovnako slabé znalosti ako divák. Spolu s ním a s jeho bizarnými spoločníkmi - protizombíkovským komandom, ktoré Martinovi prilieta na pomoc z bezpečia detskej izby z ďalekého USA, skroteným a oddaným zombíkom, či teplým správcom múzea nacizmu, postupne prichádzame na kĺb motiváciám oživených mŕtvych.

Fakt, že na začiatku tvorivého procesu stáli poviedky, ktoré sám autor previedol do filmového scenára a ten nakrútil, má pre kvalitu filmu podstatný význam. Prepracovaný, miestami až sofistikovaný sujet, psychologicky vierohodné postavy a brilantný dialóg, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je čierny humor, sú výsledkom dôkladnej literárnej prípravy a dôkazom, že bez dobrého scenára nemôže vzniknúť dobrý film. Divoké historky, ako naznačuje už názov, tvorí šesť nerovnako dlhých, ale rovnako dôležitých poviedok. Prvá z nich – o večnom smoliarovi, ktorého séria prehier v osobnom i pracovnom živote, spojená s podceňovaním a výsmechom, dovedie k zúfalému činu s katastrofickým vyústením - je zaradená ešte pred úvodnými titulkami. Hlavný protagonista sa v nej vôbec neobjaví, ale jeho ohrozujúcu prítomnosť cítiť v správaní ostatných. To, čo sa spočiatku javí ako náhoda, má  konkrétne príčiny i fatálne dôsledky. Nasledujúce titulky, prinášajúce mená tvorcov, sú spojené s pôsobivými portrétmi divokých šeliem a rozličných dravcov zo zeme i zo vzduchu, medzi ktorými sa letmo mihnú krotké ovce či nežné lane. Nemožno sa ubrániť dojmu, že ide o metaforický obraz súčasnej (nielen) argentínskej spoločnosti, o ktorej rozprávajú všetky príbehy.

Chcete vidieť, ako by vyzerala bondovka, keby ju nakrútil Vaughn a v roli Bonda sa predstavil Colin Firth?  Kingsman totiž pôsobí dojmom bondovky z čias, keď filmy z tejto série ešte pôsobili hravejšie a nesnažili sa o čo najrealistickejšie spracovanie. A to v tom najlepšom slova zmysle. Je doslova paródiou na špionážny žáner a súčasne funguje aj ako pocta a plnohodnotný žánrový prírastok zo šesťdesiatych  rokov. Samozrejme, nakrútený maximálne moderným spôsobom, ktorý dáva vyniknúť talentu štyridsaťtri ročného Brita na režisérskej stoličke.

Film totiž vychádza zo skutočného umeleckého škandálu v polovici minulého storočia, keď sa „prevalilo“, že mimoriadne obľúbené obrazy popovej ikony 50. rokov – amerického maliara  Waltera Keana  sú dielom jeho manželky Margaret. Pozornosť vzbudzuje už aj samotný fakt, že sa tento príbeh rozhodol nakrútiť americký režisér, známy svojou záľubou v metaforickej „ kontroverznej temnote“ a bizarných postavách, Tim  Burton (1958). Z jeho bohatej filmografie stačí spomenúť tituly ako Beetlejuice (1988)  Nožnicovoruký Edward (1990), Ospalá  diera (1999), Planéta opíc (2001), Mŕtva nevesta (2005), Charlie a továreň na čokoládu (2005), Sweeney Todd: Čertovský holič (2007) či Alica v krajine zázrakov (2010). Reálnou životopisnou „story“ sa nechal inšpirovať vlastne iba dvakrát: v príbehu o „najhoršom režisérovi“ Ed Wood (1994) a po dvadsiatich rokoch vo filme Big Eyes (2014). V oboch prípadoch spolupracoval so scenáristickou dvojicou Scott Alexander a Larry Karaszewski.  

Snímku nakrútil Clint Eastwood podľa scenára Jasona Halla, ktorého inšpirovala Kyleova autobiografia. Hneď na úvod sa zažiada povedať, že je to po režijnej, kameramanskej, strihovej a hereckej stránke dokonale nakrútený film. Vytknúť mu je sotva čo. Spor, nedorozumenie, iné vnímanie sveta, môže vyvolať len postava hlavného hrdinu, geniálneho ostreľovača, ktorému hovorili Legenda, Chrysa Kylea (Bradley Cooper). Pripisuje sa  mu najviac potvrdených zásahov v dejinách USA. No nie v tom je problém, Európania, dovolím si povedať, sú buď fanatickí nacionalisti (dúfam, že ich nie je veľa) alebo normálne národne cítiaci občania (tých je, našťastie, najviac) a malú skupinu tvoria v súčasnosti „svetobežníci“, ktorí sú až príliš laxní k svojmu pôvodu a štátnej príslušnosti. Hrdosť, akú pociťujú Američania k svojej vlasti, nepoznáme. Pre Európana je až smiešna, ba dokonca mnohých až dráždi. Takým hrdým Američanom je aj Kyle, miluje nadovšetko svoju vlasť a je ochotný obetovať za ňu všetko. Je to v podstate jednoduchý človek, nie intelektuál, ktorý uvažuje nad bytím a nebytím, ale jedinec jednostranne zameraný a v jednoduchosti predsa len komplikovaný. Ľudia, na ktorých presne mieri svojou puškou sú pre neho nepriatelia Ameriky a ľudstva všeobecne, a to mu dáva silu bez mihnutia oka zastreliť aj dieťa, a to hneď v expozícii filmu. No  povzdychne si, že takto si prvú obeť nepredstavoval. Nemá výčitky svedomia, veď on strieľa len na nepriateľov – je to jeho práca. Ale, keď ublížia jeho spolubojovníkom, kamarátom, to nedokáže odpustiť, to mu spávať nedá. Zniesol z povrchu zemského až 160 nepriateľov, ale pre neho je to len číslo, lebo tých, čo zachránil je podľa neho oveľa viac. Aj preto sa štyri razy vráti do Iraku, aby dokončil svoje poslanie. Len potom sa rozhodne začať plnohodnotný život so svojou peknou ženou a dvomi deťmi. Aká to irónia v roku 2013 tragicky zomiera zbraňou irackého veterána, ktorému chcel pomôcť. Čo si myslí o svojom hrdinovi Bradley Cooper: „Chris bol komplikovaný človek. Chcel byť kovboj a vojak. Keď bol malý staral sa o svojho mladšieho brata a vyrástol v muža, akým bol. Položiť život za svoju krajinu preňho neboli iba slová – bral ich doslovne“. To „doslovne“  je kameňom úrazu pri  posudzovaní etického aspektu filmu v prípade hlavného hrdinu. Lebo je pravda aj to, že tento typ by nemal byť vzorom na obdivovanie. Osobne si však myslím, že takíto ľudia existujú a je na mieste aj otázka: môže byť snajper iný? Hĺbavý intelektuál a introvert - sotva. Clint Eastwood ho videl takto a mnoho Američanov s ním zrejme súhlasí, no Európa, ktorá vyznáva trochu iné hodnoty, bude mať s tým problém.

Foxcatcher je viac ako životopisnou, športovou drámou, psychologickým filmom zameraným na vzťahy a pozadie udalostí. Skutočnosť zobrazuje vo všetkej počestnosti, drží sa pri zemi a vyhýba sa výrazným zvratom. Dáva prednosť pomalému tempu pred dynamickou výbušnosťou. Nesnaží sa divákovi prvoplánovo votrieť ani v ňom násilne vzbudzovať emócie. Je realisticky pesimistickým filmom, z každého milimetra cítiť neistotu a osamelosť hlavných hrdinov, smútok a strach, ktoré sa dostanú pod kožu. Režisérom filmu je Američan Benett Miller, z jeho režijného rukopisu cítiť dôkladné porozumenie látke. Je precízny, minimalistický, hercov vedie s presnosťou, všetko má vopred naplánované. Protagonisti sú pod jeho rukami disciplinovaní,  poslušne potláčajú svoje egá, tvoria postavy z mäsa a kostí, čoho výsledkom je, že porozumieme motiváciám a vzťahom.