Recenzie 2015

Pred filmom sa zdá, že nepremeniť všetky tieto dispozície na úspešný divácky film s dlho citovanými bonmotmi, sa asi ani nedá. Po filme ostáva otázka jediná: ako sa im podarilo vyrobiť presný opak tohto nespochybniteľne logického očakávania ? Osvedčené a masívne množené  rozprávacie modely slúžia mainstreamu, či už literárnemu alebo  filmovému predovšetkým nato, aby odviedli ak už nie perfektnú, tak aspoň uspokojivú remeselnú prácu. Od tejto „výrobnej skupiny“ nikto nežiada znepokojujúce a prevratné myšlienky a spoločenské analýzy, hlboké sondy do zneistených duší mužov a žien, ktorí na prahu akéhokoľvek desaťročia náhle precitli a zmúdreli. Dokonalým príkladom produktu tohto typu, za ktorý iste všetci kinári pobozkajú ruku ako producentovi, tak režisérovi je Revival (2013) režisérky a scenáristky v jednej osobe Alice Nellis. Nie vždy takéto kopírovacie metódy fungujú. Zlyhávajú najmä v prípadoch, keď je obohraný model vo vyššom leveli než sú remeselné a intelektuálne schopnosti „interpretov.“ Ak sa siaha na metafyziku a existenciálne otázky ihriska, rozdeleného na polia života a smrti, je aj Alice Nellis v outside, ako to dokazuje jej nový film Anjeli všedného dňa, ostatne tiež podľa Vieweghovej novely z roku  2007.

„Budeme potrebovať tlmočníka. - Prečo to vravíte? - Čoskoro bude tlmočníka potrebovať každý, aby rozumel slovám, ktoré vychádzajú z jeho vlastných úst.“  Jeho film sa dá označiť za silne experimentálna esej. Je to art v najartovejšom slova zmysle a už dejová kostra sa vymyká klasickému spracovaniu. Ak kedysi Godard rozprával príbeh aspoň čiastočne cez dej, v jeho novej tvorby to neplatí. Aj tu na to zrejme úmyselne rezignoval. V podstate sledujeme príbeh dvoch párov, ktoré si užívajú vzájomnú aféru, ale vzhľadom na absenciu klasického filmového jazyka to na prvý pohľad nemusí byť vôbec evidentné. Viac ako zápletka režiséra a scenáristu v jednej osobe zaujíma filozofovanie, ktoré zjavne kladie nad postavy.

Prvý kreslený film podľa komiksovej predlohy Asterix a Galovia nakrútil Ray Goossens v roku 1967. Celkom do roku 2006 vzniklo desať kreslených filmov o Asterixovi a Obelixovi, do kín sa ich dostalo deväť. Po 55 rokoch sa francúzsky fenomén vracia ku koreňom, ale nanajvýš moderným spôsobom. Digitálne animovaný 3D film Asterix a sídlo bohov, podobne ako prvé komiksy z konca 50. a začiatku 60. rokov, nemá v názve obézneho Obelixa a hlavnou témou je pôvodný konflikt agresívnej rímskej kultúry s domácou galskou. Potreba ochrany národnej identity pred cudzími nepriateľskými vplyvmi ustúpila v minulosti multikulturalizmu. Jej návrat je dôkazom zmien v náladách a postojoch celej spoločnosti.

Vivian Maier sa narodila roku 1926 v New Yorku, jej matka bola Francúzka, otec údajne Rakúšan. Detstvo prežila vo Francúzsku, čo sa odrážalo na jej prízvuku, potom žila v New Yorku a Chicagu, kde roku 2009 zomrela. Živila sa ako pestúnka detí, prípadne gazdiná v rodinách, ktoré na ňu dodnes spomínajú. Zhodujú sa v tom, že to bola mimoriadne uzavretá,  osamelá, excentrická, čudácka žena v svojskom oblečení. Nosila veľké kabáty, klobúky skôr mužského tvaru a hrubé topánky. Chodila rýchlo, robila dlhé kroky, takže deti, ktoré ju na potulkách po meste sprevádzali, nestačili jej tempu. Nikdy jej nechýbal fotoaparát Rolleiflex zavesený na krku, ktorým nenápadne zaznamenávala všetko, čo ju zaujalo na mestských uliciach. Mala úžasné nadanie pristihnúť človeka v okamihu pravdy. Jej portréty žien, mužov a najmä detí sú fascinujúce. Zrejme sa medzi nimi pri fotení nadviazal zvláštny kontakt – dívajú sa jej priamo do aparátu. Vzhľadom na vlastné sociálne pomery cítila empatiu k chudobnejším spoločenským vrstvám, jej objektív sa často zameriaval aj na telesne postihnutých obyvateľov ulice, žobrákov a asociálov. Fotografie, ktoré urobila, nikdy nikomu neukázala, hoci – ako to dokazuje jeden z archívnych dokumentov – chcela poslať svoje práce na zväčšenie do francúzskeho mestečka, v ktorom niekedy bývala, a v liste adresovanom majiteľovi foto firmy dávala presné inštrukcie, ako by mali hotové fotky vyzerať.

Joshua Connor je obyčajný otec rodiny s neobyčajným talentom – dokáže nájsť vodu aj na tých najvyprahnutejších miestach. Ako sám hovorí, človek to musí hlavne cítiť. Píše sa rok 1919, len štyri roky po bitke o Gallipoli. Tej sa zúčastnili aj jeho traja synovia, ktorí sa nikdy nevrátili domov. Jeho žena sa s tým ani po čase nedokáže zmieriť, čo vedie k ďalšej tragédii. Joshua sa rozhodne pre cestu do neznámeho prostredia Osmanskej ríše v snahe stoj čo stoj nájsť telá svojich synov, aby ich mohol pochovať v rodnej krajine...

Prvým krokom v snahe priblížiť sa k jadru a zmyslu príbehu, vyrozprávaného v štýle oddelených skečov, pohybujúcich sa na hranici čierneho humoru a akejsi fatálnej bizarnosti, je konštatovanie, že sa pohybuje mimo realistického rámca kauzálne rozvíjaných situácií, smerujúcich k záverečnej pointe. Okrem obstarožnej dvojice predavačov karnevalových propriet (upírích zubov a masky strýka Jednozuba) a ich putovania od jedného potenciálneho zákazníka k druhému, niet medzi  postavami, z jednotlivých skečov nejakých jasnejších väzieb. Ťažiskom na ceste týmto zvláštnym bludiskom  prostredí a ich protagonistov – obývačka a stôl, pri ktorom sa muž snaží otvoriť fľašu s vínom a pritom umiera, nemocničná izba s umierajúcou starenou, zvierajúcou tašku s rodinnými klenotami, odmietajúcou vydať ju svojim súrodencom, telocvičňa s lektorkou flamenca, striedajúcou dramatické figúry s roztúženým putovaním po tele mladého muža v tričku a tak podobne, je snaha predostrieť divákovi útržky života vo verzii bizarného nonsensu. Všetko je veľmi pozorne štylizované do neutrálnych pastelových farieb a kamera nehybne pozoruje všetko, čo sa v týchto uzavretých miestach odohrá. Názov filmu reflektuje scéna na javisku akejsi školskej súťaže, kde malé dievčatko referuje o básničke s holubom. Jediným priestorom, do ktorého sa opätovne vraciame, je kaviareň a jej hostia. Na chvíľu v nej pristane aj ústredná dvojica so svojimi nepredajnými tovarmi a prenesieme sa i do minulosti, roku 1943, aby sme boli svedkami  zvláštneho výjavu, naplneného zborovým spevom piesne Glory, Glory Halellujah. Minulosť prebehne aj inou kaviarňou, kam za prítomnosti súčasného publika vtrhne kohorta kráľovského vojska z 18. storočia. Najprv vyženie všetky ženy, privíta kráľa a žiada obslujúci personál, aby mu dala pohár vody. Za nejaký čas sa vojsko vracia z boja. Kráľ leží bezvládne na koni, obklopený kuľhajúcimi vojakmi.

Na prvý pohľad nijak zaujímavý námet u čitateľov zabodoval. Samotná Cheryl v ňom rieši svoj život po predčasnej smrti matky, ktorý viedol aj k závislosti od heroínu, nezáväznému si užívaniu s mužmi a nakoniec aj rozvodom s jej manželom. Vo veku 26 rokov sa rozhodla pre radikálny krok smerom k očiste. Rozhodla sa, že pešo prejde 1100 míľ (približne 1800 km) po turistickej trase Pacific Crest Trail vedúcej naprieč územím USA. Čo sa jej nakoniec aj podarilo a behom putovania radikálne zmenila pohľad na niektoré veci vo svojom živote a s inými sa konečne zmierila. Námet do istej miery pripomína nie až tak dávne Jedz, modli sa, miluj s Juliou Roberts z roku 2010. S jedným zásadným rozdielom – hlavná postava sa rozhodne opustiť klasickú civilizáciu a po vzore Froda z Pána Prsteňov má cieľ prejsť vopred vytýčenú trasu. Vlastne môžeme ísť aj trochu viac do minulosti a podobnosť nájdeme aj v Pennovom Úteku do divočiny. Tam sa však zase hlavný hrdina rozhodol opustiť spoločnosť nadobro.

Zraniteľný Chappie je podrobený skúške krutého sveta ľudí, za krátky čas sa musí naučiť viac, ako by si bol tento robotický “chlapec” prial. Fantazijne realistický obraz zajtrajška je i kritikou súčasných pomerov spoločnosti. Vláda namiesto pokusu o riešenie problému stupňujúcej sa kriminality, vyvíja  protisilu. Násilie potláča násilým. Film je do veľkej miery inšpirovaný excentrickým juhoafrickým hudobným duom Die Antwoord, ktorých režisér nielen obsadil, ale nechal im aj tváre a imidž, ako sa prezentujú na verejnosti. Dvojica je známa svojským humorom, s ktorým režisér pracuje aj vo filme. Tomu zároveň dominuje hudba, graduje napätie a vytvára atmosféru prostredia, v ktorom sa postavy pohybujú. Blomkamp pracuje s prvkami osobného štýlu hudobníkov a prenáša ich priamo do estetiky filmu.

V súvislosti s jeho vyjadrením vznikajú dve otázky: či sa vinárska dedina nezmenila za trinásť rokov väčšmi, ako si režisér myslí, a či svoje poznanie rodného kraja dokázal adekvátne pretlmočiť divákovi. V niektorých internetových diskusiách, kde diváci ocenili snímku šesťdesiatimi ôsmimi percentami, sa v súvislosti so Zoranom spomína vynikajúci Krobotov film Díra u Hanušovic. Na prvý pohľad možno viesť medzi nimi paralelu – v oboch ide o súčasné dedinské prostredie s minimom postáv, pokojným tempom filmového rozprávania, absenciou ostrých dejových zvratov a krčmou ako centrom diania. Týmito vonkajšími atribútmi sa však podobnosť končí. Kým Miroslav Krobot dokázal vybudovať presvedčivý obraz súčasnej vidieckej society s pychologicky prepracovanými charaktermi, ktorej život je pars pro toto zobrazením existencie celej českej spoločnosti, debut Mattea Oleotta rozpracúva do podoby celovečerného filmu anekdotickú historku, ktorá zrejme nemá podobné ambície a možno ani predpoklady.