Viac z: Recenzie 2013

Nakrútil ho taliansky režisér a scenárista Francesco Patierno (Neapol 1964). Pôvodným povolaním architekt sa stal umeleckým riaditeľom reklamnej agentúry v Ríme a od deväťdesiatych rokov sa venuje filmu, či už v podobe dokumentov, hudobných videí alebo reklám. Medzinárodnú pozornosť vzbudil v roku 1996 na festivale v Benátkach krátkym filmom Ten deň. V oblasti celovečerného filmu debutoval ako režisér drámou z neapolského predmestia Pater familias (2003). Nasledoval prepis autobiografie známeho gamblera Ranné vtáča ďalej doskáče (2007) a Cose dell´altro mondo (2010). Zdá sa však, že najviac ho láka dokumentaristika, čo potvrdzuje i Bergman a Magnani: Vojna vulkánov(2012).

Abdellatif Kechiche (1960) nie je ani pre naše publikum neznámy. Film Čierna Venuša z roku 2010 premietali aj u nás. Rodák z Tuniska však pôsobí vo Francúzsku a hlási sa k obidvom národnostiam. Začínal ako herec, neskôr sa venoval písaniu scenárov a réžii. Niekoľkonásobný držiteľ ceny César debutoval filmom La faute à la Voltaire (Chyba podľa Voltaira ) a získal zaň Zlatého leva v Benátkach za filmový debut. Za ďalší film L´esquive (Únik) dostal päť Cézarov. Snímka La graine et le mulet (Zrno a mulica) si vyslúžila štyroch Cézarov a tiež Osobitnú cenu festivalu na festivale v Benátkach. Pred Čiernou Venušou (Vénus noire), ktorú uviedli takisto na benátskom festivale nakrútil ešte krátku snímku Sueur (Pot). Zatiaľ jeho posledným filmom je Zlatou palmou ovenčená snímka na tohtoročnom Canneskom festivale Život Adèle (celý názov La vie d´Adèle – chapitre 1 et 2) a neskôr tiež Veľkou cenou FIPRESCI, ktorú si prevzal na festivale v San Sebastiane. Režisér i herečky boli pri preberaní tejto veľkej pocty v Cannes šťastní a nič nenaznačovalo tomu, že by mali k nakrúcaniu nejaké výhrady. Je pravda, že je tam niekoľko veľmi odvážnych scén, no nie nechutných, a zrejme po uvedení v distribúcii sa im dostalo aj niekoľko odsudzujúcich ohlasov. To ich však, podľa mojej mienky, neoprávňuje dodatočne ohovárať režiséra, že ich trýznil a sekíroval. Čítali scenár, vedeli do čoho idú, prinieslo im to slávu, tak na čo zbytočné  šumy. Zviditeľnenie sa týmto spôsobom je prchávé a navyše vážnosti a uznaniu skôr uškodí. Keby som nebola videla, aké boli úprimne šťastné tak by som sa teraz až tak nečudovala. Pravda je, že Kechiche nakrútil mimoriadny film aj vďaka hereckým kreáciám dvoch nevďačníc - Adèle Exarchopoulos a Léy  Seydoux.

Nakrútil ho americký režisér a producent Francis Lawrence (1970), ktorý  vystriedal na režisérskej stoličke Garyho Rossa (režisér prvej časti z roku 2011). Zároveň  pripravuje sfilmovanie tretieho dielu trilógie Hry o život: Drozdajka , ktorý rozvrhol  do dvoch častí a mali by sme sa s nimi stretnúť v rokoch 2014 a  2015. Francis Lawrence sa narodil americkým rodičom vo Viedni a mal tri roky, keď sa presťahovali do Los Angeles. Ešte prv ako začal študovať filmovú produkciu pôsobil ako filmový kameraman, ale preslávil sa ako režisér nápaditých a pôsobivých videoklipov (napríklad s Beyoncé, Aerosmith, Britney Spears a ďalšími) ako aj radu reklám. Svoj filmový režijný  celovečerný debut nakrútil na základe  knihy Hellblazer pod názvom Constantine (2005) v hlavnej úlohe s Keanu Reevesom. Knižným predlohám zostal verný aj pri ďalších filmoch ako v prípade sci-fi Ja, legenda (2007) či Voda pre slony (2011) z cirkusového prostredia. Tento rok sa vrátil k oblasti sci-fi, keď sfilmoval druhý diel Hry o život: Skúška ohňom na motívy románu Susan Collinsovej.

Pod najnovšie filmové spracovanie sa podpísal režisér Nils Gaup (1955). Pochádza zo severného Nórska a patrí k etnickej skupine Samov, ktorá obýva severnú Škandináviu a hovorí niekoľkými dialektmi. Mimochodom, zaužíval sa pre nich aj názov Laponci, vraj ho však považujú za hanlivý. Nils Gaup chcel byť pôvodne skokanom na lyžiach, ale v rokoch 1974-1978 absolvoval dramatickú školu a sústredil sa na Laponské divadlo vo svojom  rodnom meste Kautokeino, kde založil prvý divadelný súbor, ktorý hral v jazyku Samov. Účinkoval v niekoľkých filmoch ako herec, kým sa presadil ako televízny a filmový scenárista a režisér. Už jeho debut– celovečerný hraný film Stopár (1987 - anglický názov Pathfinder) s dialógmi v jazyku Sami, mu priniesol nečakaný úspech. Bol nominovaný na Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film a získal niekoľko medzinárodných ocenení. Z jeho ďalších filmov možno spomenúť napríklad  mládežnícky príbeh Haakon Haakonsen- nórsky Robinson (1989), Stroskotanci (1990), Hlava nad vodou (1993) či Vzbura (2008). Vlani sa rozhodol pre rodinný projekt s rozprávkovým základom Cesta za Vianočnou hviezdou (2012).

Władyslaw Pasikowski (1959) sa narodil v Lodži, debutoval filmom Kroll (1991), no komerčný úspech získal až filmom Psy (1992). Nakrútil už 11 filmov napríklad Operation Simoom, Reich, Glina, Aftermath. Je aj autorom jedného sci-fi románu a autorom scenára filmu Andrzeja Wajdu Katyň. K realizácii filmu Dozvuky si vybral aj skúsených spolupracovníkov. Kamery sa ujal Paweł Edelman, ktorý sa môže pochváliť Cézarom a Európskou filmovou cenou za Polanského film Pianista. Výpravy sa zasa ujal Allan Starski, držiteľ Oscara za Spielbergov Schindlerov zoznam. Už to napovedá, že nepôjde o béčkový film.

Oleg Pogodin (1965), absolvent slávneho moskovského VGIKu, začínal v deväťdesiatych rokoch hudobnými klipmi a reklamami. Na konte má prevažne akčné, komerčne zamerané snímky, ako je kriminálna dráma Triumf (2000), špionážny film Nepobedimyj (2008), odohrávajúci sa prevažne na Malte, či sci-fi My iz buduščego (2010), v ktorom sa dvaja kamaráti pri cestovaní časom dostanú do bitky Veľkej vlasteneckej vojny. Pri nakrúcaní Domova, ku ktorému si sám napísal scenár, mal vyššie ambície. Svedčia o tom nielen jeho v úvode citované slová, ale aj fakt, že na scenári pracoval v rokoch 1998 až 2005 a štyrikrát ho prepracoval, pravda, aj kvôli nedostatku peňazí na nakrúcanie. To bolo pripravené v roku 2007, no znova prišlo k prepisu scenára, tentoraz kvôli jeho neúnosnej dĺžke. Finále diela malo až deväť variantov, napokon autor vynechal prológ, ktorý sa vracal do minulosti patriarchu rodu. Nakrúcalo sa 53 dní, počas ktorých štáb sužovali časté dažde, náklady na nakrúcanie dosiahli výšku štyroch miliónov amerických dolárov, no napriek priaznivým domácim kritikám tržby iba 142 tisíc.

V roku 1988, po pätnástich rokoch vojenskej diktatúry, prinútili západné mocnosti Pinocheta, aby legalizoval svoju vládu prostredníctvom referenda o jeho zotrvaní vo funkcii. Krajina sa rozdelila na dva tábory, provládny a opozičný, pričom každý z nich mohol robiť svoju kampaň prostredníctvom denných pätnásťminútových šotov v štátnej televízii. Provládny tábor si s tým starosti nerobil, predpokladal, že jednak šoty nebude nikto pozerať a jednak že Pinochet aj tak vyhrá. Navyše mal k dispozícii okrem vyhradeného času celý zvyšok vysielania. Opozičný tábor, zložený zo sedemnástich strán a straničiek, privítal možnosť po rokoch povedať, čo si myslí o Pinochetovej diktatúre, a tak hľadal experta, ktorý by im v tom poradil. Šéf opozičníkov vybral mladého reklamného pracovníka Reného Saavedru, ktorý sa vrátil z exilu v USA, kde sa poučil o nových marketingových praktikách.

Jeho tvorcom je medzinárodne uznávaný a oceňovaný taliansky režisér a scenárista Paolo Sorrentino (1970). Úspešne debutoval na festivale v Benátkach  titulom Muž navyše (2001). Nasledujúcimi dielami ako Následky lásky (2004), Rodinný priateľ (2006) Božský (2008 – príbeh politika Andreottiho získal Cenu poroty v Cannes) či Tu to musí byť (2011 – jeho prvý anglicky hovorené „road-movie“) si podmanil aj medzinárodné publikum a kritiku nielen na festivaloch. Medzitým, v roku 2010, vydal svoju prvú knihu Všetky sú tie pravé, ktorú nominovali na najprestížnejšiu cenu talianskej literatúry Premio Strega. Mimoriadne však prekvapil svojím  najnovším  filmovým opusom Veľká nádhera (2013), na ktorom sa podieľal aj ako scenárista spolu s Umbertom Contarellom.

Už príhovor producenta filmu Mariána Urbana počas premiéry filmu, kde ďakoval literátovi predlohy a nie režisérovi, neveštil nič dobré, aj keď, samozrejme, ide len o špekuláciu a môžu byť za tým iné dôvody, ako negatívny postoj k realizácii filmu. Každopádne, tento producent už raz priveľmi dôveroval cenenej literárnej predlohe ako akémusi garantovi originality či hodnoty následnej filmovej adaptácie - v prípade Pišťankovho románu Rivers of Babylon, ktorého jedinečný esprit sa v rovnomennej filmovej verzii rozplynul. Dá sa pochopiť aj fandiť hľadaniu inšpirácie či potenciálu pre oveľa mladšiu kinosestru v rozvinutejšom a zrelšom literárnom umeleckom druhu. Ale ani pre Babie leto neplatí výnimka pravidla, že literatúra môže byť pre film len podkladom. Výsledný tvar a kvalitu určuje zvrchovane režisér, v tomto prípade Gejza Dezorz (tiež spolurežisér Devínskej masakry), prípadne užší filmársky tím, ktorí môžu oceňovanú literárnu predlohu potopiť alebo zvelebiť. A tak literárna práca Agdu Babiho Paina sa mohla stať len slovesným motívom, impulzom pre finálny pokus o filmové zmocnenie sa podsvetia v plnokrvnom žánri gangsterky a košického genofondu.