Viac z: Recenzie 2013

Ako režisér a scenárista sa pod ním podpísal francúzsky režisér Bruno Dumont (1956). Začínal ako autodidakt  nakrúcaním reklám a krátkych propagačných filmov. V celovečernom filme debutoval titulom Život Ježiša (1997), ktorý medzinárodná kritika označila ako zaujímavý, ale  kontroverzný. Aj jeho nasledujúce filmy Ľudstvo (1999), Dvadsaťdeväť paliem (2003), Flámsko (2006) Hadewijch  - medzi Kristom a Alahom (2009), Na strane Satana (2011) majú  vďaka porušovania tabu a naturalistickému štýlu spoločného menovateľa  v slove: „ provokácia“.  Svojím spôsobom  možno použiť tento pojem i na  jeho najnovší opus Camille Claudel 1915, ktorý predstavil na tohtoročnom festivale v Berlíne.

Nakrútil ho český režisér, scenárista a producent Petr Nikolaev (1957), ktorý na seba upozornil už počas štúdia na FAMU školskými filmami ako Schopen-odveden (1979) či Praga kaput regni (1980), ale aj podmieneným vylúčením. Po absolutóriu odišiel do Francúzska, kde žil skoro deväť rokov. Zo začiatku  sa vraj živil ako predavač zmrzliny, lepič plagátov, maliar bytov a opatrovateľ detí. Neskôr režíroval vzdelávacie programy a učil na súkromnej filmovej škole ESRA (1988-1992). Od roku 1992 žije opäť v Prahe. Ako pomocný režisér pracoval na francúzskych filmoch, ktoré sa nakrúcali v Čechách. V roku 1997 debutoval ako režisér adaptáciou literárneho besteselleru Michala Viewegha Báječná léta pod psa o živote českej rodiny v období socializmu. V roku 2004 nakrútil ľúbostnú romancu z väzenia  v päťdesiatych rokoch Kousek nebe, kde obsadil do hlavnej ženskej postavy našu Táňu Pauhofovú. Nasledoval kontroverzný prepis románu z čias socializmu ...a bude hůř (2007) a po ňom  nakrútil historický film z 13. storočia  Jménem krále (2009). Veľkú pozornosť vzbudil jeho veľkofilm Lidice (2011) o osudoch obyvateľov obce, ktorá sa stala symbolom  boja proti fašizmu. Často pracuje na televíznych projektoch - tohto roku zaujal napríklad historickým seriálom Cyril a Metod – apoštoli Slovanov. Jeho najnovší filmový  opus Príbeh Kmotra je opäť, svojím spôsobom, výlet do histórie, ktorá však presahuje do súčasnosti - dej sa odohráva v rokoch 1987 až 2006.

Ümit Ünal (1965) napísal niekoľko úspešných scenárov a pred Hlasom nakrútil napríklad poviedkový film Anlat Istanbul (2004), v ktorom parafrázoval známe rozprávky, či drámu Golgesizler (2009) o holičovi, ktorý skúša po odchode z Istanbulu žiť na vidieku. Pri Hlase (Ses, 2010) sa pokúsil o nový žáner v svojej tvorbe – psychologický horor či skôr triler, ktorý má byť rozšírením tradičnej škály poeticky ladenej tureckej kinematografie. O tom, že pokusy o žánrové chuťovky nie sú ľahké a nie vždy sa zavŕšia úspechom, vedia svoje aj mladí slovenskí filmári. Ich turecký kolega si k doterajším filmovým cenám, získaným predovšetkým na domácej pôde, pripísal za Hlas dve ocenenia: za kameru, ktorú obsluhoval Turksoiy Golebey, a za hudbu, ktorú skomponoval Mehmet Cem Unal (MFF Ankara 2011). Doterajší diváci majú však odlišný názor ako medzinárodná porota: Hlas získal na internetovom portáli IMDb rating iba 5,3, hlasujúci fanúšikovia ho v Česko-slovenskej filmovej databáze ohodnotili 63 percentami.

Skutočne má ostré tempo. Dnes je v kinách, ale už v novembri sa v USA objaví na videonosičoch. Do sviatkov pokoja, mieru a tradičných hodnôt zaplní obchody s hračkami a nepochybne sa objaví aj ako hrdina nejednej videohry. Všetko by bolo v poriadku, keby bol aj niečím iným, ako marketingovo naprojektovaným tovarom. Produkt s výrobnými nákladmi 135 miliónov dolárov je vo svetových kinách už 93 dní a na účet si zatiaľ pripísal tržby vo výške 225 miliónov. Predajcovia videa a merchandisingu sa budú musieť riadne obracať, ak nemajú producenti zostať v mínuse.

Carlos Reygadas (1971) študoval právo v Mexiko City a v Londýne. Neskôr pracoval pre Európsku komisiu a takisto na mexickom ministerstve zahraničia. Film mu však učaroval, všetko hodil za hlavu a od roku 1998 začal nakrúcať krátkometrážne filmy bez akéhokoľvek filmového vzdelania. Už svojou prvou celovečernou snímkou Japón (2002) získal v Cannes Osobitné uznanie za kameru. Jeho druhý celovečerný film Bitka na nebi (2005) sa takisto dostal do canneskej súťaže, odišiel síce bez ceny, ale vynahradil mu to film Tiché svetlo (2007) za ktorý dostal na tomto festivale Cenu poroty. Bol jedným z autorov  kolektívneho filmu o mexických dejinách, ktorý nazvali Revolúcia (2010). Za snímku Post tenebras lux (2012) si odniesol z Cannes Cenu za réžiu. Prosto Reygadas patrí k tým tvorcom, ktorých si v Cannes považujú. A nie náhodou. Isté je však aj to, že jeho filmy kasový úspech mať nebudú, zaujme maximálne desať percent náročnejšieho (ak nie najnáročnejšieho) publika a dokonca ani tí ho všetci neprijmú. Na tlačovej konferencii po udelení cien na festivale v Cannes sa tvorca novinárom „poďakoval“ za nepokojné noci, ktoré mu spôsobili svojimi kritikami. Kritika ho totiž strhala. Ťažko povedať či právom, skôr si myslím, že sa mu zbytočne ublížilo.

Hoci sa slávne Psie dni Ulricha Seidla spomínali v súvislosti so Zamrznutou zemou, isté styčné body s filmom rakúskeho režiséra by sme našli aj v Odhalenom prístave, napríklad v „dokumentárnom“ štýle snímania či v mozaike ľudských osudov. Miestom deja je tiež neútulné betónové sídlisko, avšak nie počas letných horúčav, ale v mrazivom predvianočnom čase. Aku Louhimies, ktorý spolupracoval aj na scenári Mikka Koukiho a Niiny Repo, vo svojom filme vkročil „in medias res“ do ôsmich paralelných príbehov, ktoré spája iba miesto a čas. Jeho hlavné postavy sú nasledovné: Sedemročný chlapec, ktorého jediným, aj to len dočasným spoločníkom v prázdnom byte je pes. Drasticky šikanovaný žiak, ktorého samota a opustenosť dovedú takmer k zločinu. Teenagerka, ktorá túži byť celebritou a je odhodlaná pre to urobiť naozaj všetko. Mladá žena, ktorá sa musí vyrovnať s fatálnou chorobou. Osamotený otec, ktorý sa snaží schudnúť a súčasne vychovať zo syna tvrdého chlapa, aký by obstál v dnešnom krutom svete. To je päť príbehov z neúplných rodín, v ktorých najviac trpia deti – buď nezáujmom, alebo prílišnou starostlivosťou osamoteného rodiča, v každom prípade však nedostatkom lásky a porozumenia. A potom sú tu ešte tri nefunkčné, resp. problematické rodiny. Dobre situovaní manželia z hypermoderného bytu, ktorí sa vzájomne odcudzili do takej miery, že nie sú schopní spolu žiť, ani zistiť, kedy sa im to vlastne stalo. Černoch – gambler a jeho manželka – narkomanka sú príkladom nerovného vzťahu, v ktorom za kratší koniec ťahá ten, čo viac miluje. A napokon je tu distingvovaný Američan s rodinou v zámorí, ktorý chcel zažiť pravú fínsku zimu, no nerozumie spoločnosti, uprostred ktorej sa ocitol, čo vedie k drastickému omylu.

Podľa sympatického vyjadrenia jedného z trojice režisérov filmu Ivana Ostrochovského po atentáte na newyorské dvojičky v roku 2001 rozmýšľali o minulom režime ČSSR, ktorý podporoval a cvičil teroristov a pokladali za dôležité upozorniť, že aj naša krajina nesie časť zodpovednosti za to, čo sa deje vo svete. Dôkladným pátraním v Ústave pamäti národa (ktorý bol rovnako dôležitý pri hľadaní námetu filmu Eštebák) našli tvorcovia štyri osoby odsúdené v minulosti za skutok teroristickej povahy a filmový projekt sa sústredil len na jeden motív, na našich bývalých protikomunistických teroristov. Producent filmu a zároveň ďalší z režijnej trojice, Peter Kerekes, ho však v rámci uvedenia v kinách charakterizoval ako film „o vzťahoch a láske“, o „romantických hrdinoch“. A Pavol Pekarčík, tretí režisér, zas poznámkou o záujme, ako sa správajú minulí hrdinovia v prítomnosti, vzdialil ohnisko filmu od dobových súvislostí. Ide teda naozaj o hodne sa meniacu púť projektu, modifikácie vyprofilované však podľa všetkého svedomitým a vytrvalým zápolením tvorcov s témou. Zamatoví teroristi určite nie sú cieleným edukatívnym, politizujúcim či nebodaj investigatívnym alebo oslavným dielom. Pozoruhodne fabulovaný motív počiatočnej fázy projektu (porovnanie dvoch aktov jednej moci) sa síce v jeho výsledku nakoniec viac-menej stratil, ale bez ujmy na konečnej kvalite snímky.

Únosy a vraždy detí sú, žiaľ, témou, s ktorou sa stretávame častejšie akoby sme chceli. Či už v realite – o čom nás až na hranici hyenizmu informujú média, prípadne v knižnom, či filmovom spracovaní v podobe detektívok alebo thrillerov. A predsa film Zmiznutie je titulom, ktorý si zaslúži pozornosť najmä pre svoje psychologické prepracovanie jednotlivých postáv. Pôvodný titul Väzni možno nie je natoľko divácky príťažlivý, ale viac vystihuje túto dejovú líniu príbehu. Niečo v tom zmysle, že nielen obete sú väznené, všetci sme  svojím spôsobom väzňami svojich démonov minulosti, slabostí či predsudkov alebo jednoducho emócií, ktoré nedokážeme vždy zvládnuť. Najmarkantnejšie sa to prejavuje na postavách otca Anny -  Kellera Dovera (Hugh Jackman) a detektíva Lokiho (Jake Gyllenhaal). Ich hereckí predstavitelia podali excelentné výkony.

Cesta Jonáša Karáska po štúdiu úžitkového výtvarníctva smerovala na VŠVU, kde vyštudoval priemyselný design. Po štúdiách pracoval ako grafický designer a art direktor v reklamných spoločnostiach vo Viedni, Sydney a v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako režisér a kreatívny riaditeľ štúdia GunPowder. Stal sa víťazom súťaže Áčko za najlepší videoklip, bol finalistom súťaže Billboard roka a The Global Awards New York 08. Cenu Filip dostal za osobný prínos do slovenskej kreativity a je tiež viacnásobným víťazom súťaží o Zlatý kliniec (najlepšia slovenská reklama). Toľko o režisérovi, pre ktorého je Kandidát prvým celovečerným hraným debutom. Možno náhoda, možno viacročná spolupráca, ho dala dohromady s kameramanom Tomášom Juríčkom, ktorý skončil na VŠMU kameru a fotografiu. Juríček potom študoval v Los Angeles na American Film Institute a doteraz väčšinou pôsobil v Čechách. Pracoval so zahraničným režisérmi na filmoch Peacemaker, The Third Miracle, Za nepriateľskou líniou, Bel ami, Frankenstein. Ako hlavný kameraman  na filmoch Konečná stanica, Prachy dělaj člověka, Nedodržaný sľub, Eden, Dlhá krátka noc a Aleš Votava. A oboch zaujala rovnomenná kniha Maroša Hečka a Michala Havrana, ktorí jej v spolupráci so scenáristom Petrom Balkom dali filmovú podobu. Píšem o tom preto tak podrobne, lebo režisér využijúc svoje skúsenosti vo videoklipoch dal filmu moderný rozmer, kameraman maximálne zúročil svoje doterajšie skúsenosti a autori predlohy poskytli materiál výsostne aktuálny. Hovorí sa šťastná náhoda, lebo možno skutočne náhodou sa v tomto prípade stretli ľudia na rovnakej vlnovej dĺžke a tomu zodpovedá aj výsledok.