Recenzie 2017

Ak s niekým strávime dve príjemné, či aj nepríjemné hodiny v prítmí kina, dobrovoľne sa nechávame autorskou fikciou pohltiť a z obľúbeného herca sa stáva reálna postava. A tentokrát budeme držať palce zrelým štyridsiatnikom, zasiahnutým jediným vzájomným pohľadom pri ich ceste za šťastím navzdory okolnostiam. Tie okolnosti sú vrcholne tragické, ocitáme sa totiž na dedine niekde v bývalej Juhoslávii uprostred bojov tragickej vojny z prvej polovice poslednej dekády minulého storočia. Zasadenie do obdobia prímeria veci nijako nezľahčuje, horkokrvní Balkánci niečo ako vynútené prestávky v boji neuznávajú.  

Už v expozičnej časti filmu je jasné, že snímka bude obsahovať množstvo nelichotivého klišé. Displeje mobilných telefónov s bezúčelnými informáciami vyvárajú zbytočný vizuálny smog. Nejeden divák už vopred pochopil kto, komu aj prečo telefonuje. Ženy na vysokých pozíciách - šéfka oddelenia Interpolu a v povolaniach typických pre mužov - sexi policajtka, sa v akčných snímkach intenzívnejšie zobrazujú už azda od čias agenta 007 a v tomto filme sa dostávajú na tenkú hranicu oscilujúcu medzi inováciou a stereotypom.

Kým v prvom filme, ktorý sa do našich kín nedostal, sa tvorcovia vracajú aj do minulosti, aby ukázali, aké udalosti a zážitky formovali Pabla Nerudu ako človeka i básnika, v druhom filme, ktorý distribuuje Asociácia slovenských filmových klubov, sa Larraín a jeho tím sústredili výlučne na krátke povojnové obdobie prenasledovania, končiace sa básnikovým útekom za hranice.

Znie to ako nie príliš vábna pozvánka do letného klimatizovaného kina s popkornom v ruke a asi si mnoho potenciálnych divákov si po pozretí traileru povie, že toto je klasický materiál pre domáce kino. Niečo pravdy na tom bude, ale i využitie otrepaných scenáristických formuliek a nejakých tých klišé môže v istej priaznivej konštelácií hviezd nad Hollywoodom pôsobiť niekedy prekvapivo svižne a zábavne. A dovolím si po počiatočných predsudkoch tvrdiť, že toto je aj prípad najnovšieho filmu Luisa Prieta Na doraz.

Od počiatkov kinematografie sa vo filmovej zábave autoriusilujú objavovať nielen nové príbehy, charaktery, vzťahy, filmové vyjadrovacie prostriedky, ale i nové prostredia. Príbehy sa odohrávajú na iných planétach, v iných dobách, v makrosvete, vo vnútri ľudských tiel. Pohyblivé obrázky ľúbia metafory.  Svet ukrytý v počítači sa stal neoddeliteľnou súčasťou filmového univerza už v roku 1982, vďaka prelomovému vedecko-fantastickému thrilleru Stevena Lisbergera Tron.

Českí diváci si film vybrali do distribúcie sami v rámci európskeho projektu Scope 100, do našich kín ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov. Životopisná dráma Posledná rodina vznikla podľa skutočných dramatických udalostí,  ktoré sa odohrali v rodine významného poľského maliara, grafika a fotografa Zdzislawa Beksińského (narodil sa roku 1929 v Sanoku, tragicky zahynul roku 2005 vo Varšave), vedúcej osobnosti poľského modernizmu, s ktorého tvorbou sa spájajú také umelecké smery, ako je dystopický symbolizmus a surrealizmus. Jeho temné veľkoformátové obrazy, sústredené prevažne v múzeu v rodnom Sanoku, ktorý je aj miestom rodinnej hrobky, pôsobia na diváka fascinujúco i desivo zároveň. Odrážajúc umelcove sny, obsesie a nočné mory, sú plné anjelov i démonov, kostlivcov, smrtiek, postáv bez tvárí a nehostinných scenérií. Možno vytvárajú istú paralelu s tragickým osudom jeho rodiny, ktorú smrť navštevovala vari častejšie než iné spoločenstvá a vždy mala na sebe punc osudovosti.

Film disponuje niekoľkými žánrovými postupmi, kde dominantné postavenie preberá gangsterka. V meste sa nachádza niekoľko kriminálnych živlov. Niektorí menej, iní nebezpečnejší než samotný a najvyšší boss podsvetia. Medzi lupičmi je niekoľko, ktorí toto povolanie robia pre radosť či pre peniaze, no sú aj takí, ktorí nedobrovoľne splácajú staré resty. Práve hlavná postava je charakterom ambivalentným. Nepovie veľa, čiže je podozrivý. Nerobí takmer nič, iba riadi auto, no každý si myslí, že dostane zaplatené tak, ako ostatní. Avšak, opak je pravdou. V každej situácii sa zachová čestne, no okolnosti nedovolia inak a v určitých momentoch sa prispôsobuje prostrediu, v ktorom sa pohybuje. Pomerne spletitá príbehová línia obsahuje niekoľko flashbackov do minulosti hlavného hrdinu, napomáhajúce lepšie spoznať jeho minulosť i pochopiť jeho konania, aj keď ide o subjektívne poznanie obmedzené iba na hlavnú postavu.

Ťahákom je nesporne popri mene režiséra a spoluscenáristu aj hlavný predstaviteľ, výrazný francúzsky komik Christian Clavier, ktorý si v novom filme pribral aj post jedného z producentov. Kým v snímke Čo sme komu urobili hral zúfalého otca štyroch dcér, z ktorých každá si vyberie netradičného partnera zo širokého spektra multikultúrnej society (Žida, Araba, Číňana a černocha), čo je zdrojom napätia i humoru, v novom filme Srdečne vás vítame zúžil Chauveron pozornosť na spolužitie Rómov a „gadžov“. Clavier tu vytvoril postavu spisovateľa, vysokoškolského pedagóga a špičkového intelektuála ľavicovej orientácie Jeana-Etienna Fougerola, odtrhnutého od reality, ale plného fráz o humanizme, tolerancii a potrebe pomáhať. (Niektoré zlé jazyky na internete tvrdia, že ide o paródiu na známeho francúzskeho filozofa, spisovateľa a aktivistu Bernarda-Henriho Lévyho, známeho svojimi článkami aj z našich médií, vyhláseného kritika marxizmu, totalitarizmu a multikulturalizmu, čo je termín, ktorý sám zaviedol. ) Keď ho v televíznej besede o novej knižke vyprovokuje mladý pravicový oponent Barzach (Marc Arnaud) slovami o pokrytectve a nesúlade teórie s praxou, rozčúlený Fougerole v snahe zachovať si tvár dá verejný prísľub, že ubytuje vo svojej vile rómsku rodinu v núdzi, a ihneď oznámi adresu. Hostia, rumunskí Rómovia, vedení charizmatickým Babikom (Ary Abittan, ktorý hral v predchádzajúcej komédii postavu židovského zaťa) sa v hojnom počte aj s karavanom, rodinným bláznom a prasaťom dostavia ešte ten večer.  

Snímku nakrútil americký režisér, scenárista, producent a komik Michael Showalter (1970), tvorca filmu Ahoj, volám sa Doris (2015) so Sally Fieldovou v hlavnej  úlohe, ktorý získal Cenu divákov na festivale SXSW (South by Southwest) v Austine. Jeho o desať rokov starší film Baxter, u nás prístupný iba na DVD, priniesol príbeh muža (v podaní samého režiséra), ktorému utekajú nevesty spred oltára, pod zmeneným názvom Beriete si za manžela...(2005). Showalter je aj režisérom televíznych seriálov.