Recenzie 2017

Pamätníci možno ešte živo spomínajú na dvojdielnu televíznu verziu z úplného začiatku deväťdesiatych rokov. No faktom je, že tá sa do histórie výraznejšie zapísala akurát skvelým výkonom Tima Curryho v roli ústredného zla. U Kinga všeobecne platí, že adaptácie nehororových látok sú poznanie vydarenejšie, ako ten zvyšok, no i tam sa nájdu výnimky. Za všetky stačí uviesť len Osvietenie, Misery nesmie zomrieť, či Carrie. Nové spracovanie To sa, našťastie, uberá práve touto cestou a po nedávnom menšom fiasku v podobe Temnej veže napravuje legendárnemu spisovateľovi reputáciu.

Hrdina filmu však v tieto možnosti verí a nevzdáva sa svojho sna o veľkej rybe. Kúpi si rybársky prút (vydarená epizóda v obchode ukazuje, že je v tejto oblasti odborníkom), ale k samotnému rybárčeniu sa nedostane. Napriek svojej málovravnosti je to komunikatívny človek, ktorý bez ohľadu na jazykovú bariéru rýchlo nadväzuje nové známosti. Najčastejšie, prirodzene, pri poháriku, ale nie je to pravidlo. Jednou z prvých bizarných náhodných známych je záhadná Gaida (Guna Zarina), ktorá mu podaruje spoločníka na ďalšiu cestu – vypchaného zajaca bez uší menom Lev a potom sa vytratí z jeho života, aby uvoľnila miesto novým, ešte bizarnejším stretnutiam. Film sa skladá z radu epizód, ktoré režisér ako koráliky navlieka na šnúru príbehu. Táto epizodická narácia má svoje výhody i problémy. Striedanie prostredí, postáv, udalostí i atmosféry podporuje pestrosť a príťažlivosť filmu, vyvoláva nové a nové očakávanie i vzrušenie, na druhej strane jednotlivé epizódy nie sú rovnako kvalitné a dostatočne vypointované. Najväčším problémom je však to, že ich hybnou silou nie je protagonista a že k jeho portrétu nepridávajú žiadne nové charakteristiky. Ágoston je v podstate pasívna, udalosťami nesená postava, o ktorej na konci filmu nevieme oveľa viac, ako na začiatku, jeho psychologický profil sa neprehĺbil. Je to dobrodruh, ktorý pod vplyvom okolností rád vybočil zo životného stereotypu? Je to rojko, ktorý svoj sen o veľkej rybe nikdy nenaplní, lebo nie je dostatočne aktívny? Je to lúzer, ktorému sa celkom páči nová pozícia na okraji spoločnosti a pokojne prijíma všetko, čo mu osud prinesie? V závere filmu hrdina pracuje ako pomocný robotník na veľkej rybárskej lodi a zmetá z paluby do mora malé rybky, ktoré sa nehodia na ďalšie spracovanie. Medzi „smeťami“ je aj jeho talizman – návnada v tvare malej umelej rybky, ktorú chcel použiť pri love svojej vytúženej veľkej ryby. Na jeho tvári je dovtedy zriedkavý úsmev. Znamená to, že je spokojný, vyrovnaný s danou situáciou? Alebo ho len teší pohľad na more a škriekajúce kŕdle pažravých čajok, ktoré práve nakŕmil? Zostane tu natrvalo, alebo sa vráti k žene a dcére, ktoré si zrejme dobre zariadili život aj bez neho, ako to naznačili skypový či telefonický rozhovor? Tvorcovia filmu akoby sami nevedeli rozhodnúť o osude svojho hrdinu, a tak k nedostatkom okrem myšlienkovej nejasnosti treba prirátať aj nedostatočnú finálnu pointu.

Spejbl a Hurvínek vlani oslávili deväťdesiatku. Samotný pán Josef Spejbl je ešte starší, na bábkovej scéne sa prvý raz objavil už v roku 1919. Jeho autor profesor Skupa a po ňom jeho žiak Miloš Kirschner vytvorili rodinný fenomén. Marionety suchopárneho premúdrelého upätého pána a jeho prostorekého synčeka nielen satiricky glosovali aktuálne dianie, ale prinášali aj hrejivý nadčasový rodinný humor, založený na neľahkom vzťahu otcov a synov. Ohlas bol taký veľký, že k pôvodnej bábkovej podobe pribudli zvukové nahrávky, knihy a komiksy. Všetky sa však odvíjali od Skupových marionet, ktoré geniálnym spôsobom počeštili renesančnú taliansku commediu dell'arte, Judy a Puncha, Gašparka a Kalupinku. Oslobodiť Spejbla, Hurvínka, Máničku, Bábinku a psa Žeryka od vodiacich drôtov znamená zbaviť tento fenomén jedinečnosti. A vtisnúť im podobu obligátnej digitálnej 3D animácie znamená ponížiť ich na tuctovú, banálnu zábavu. Ale prosím – ak s tým vlastníci autorských práv súhlasia a producenti to zaplatia, nemôžeme nič robiť. No keď všetky tieto obete slúžia na to, aby babrácka réžia bez skúseností s animovanými filmovým jazykom neohrabane rozprávala tuctový, poriadne zmätený príbeh plný klišé, môže – a malo by – nám byť Spejbla s Hurvínkom ľúto.

V kórejskom digitálne animovanom filme (s drobným prispením Kanady a USA) Veľká oriešková lúpež z roku 2014 účinkujú všetci naši obľúbení animovaní hrdinovia. Je tu myšiak Rémy z Ratatouille aj ten druhý potkan z Príbehu o Zúfalčekovi, malý tučný skaut z Hore, hranatý svalovec z Karcoolky, smiešny buldog z Ria, medvedík čistotný a jeho čeliadka veselých hlodavcov zo Za plotom, veverice a svište z Loveckej sezóny, malý smoliarsky lemur z Madagaskaru – a keď sa budete dobre pozerať, zistíte, že roličku mladého policajta si strihol ten istý slávny digitálne animovaný herec, ktorý už hviezdil v Raratouille ako Linguini a v Arthur zachráni Vianoce aj v Justin, malý veľký rytier. Len škoda, že do scény s topením v rieke nezamontovali Nema… ale nič to, čo nestihla vykradnúť jednotka, dokončí pokračovanie.

O jeho výnimočnosti svedčí aj fakt, že sa bežne objavuje v rôznych publikáciách medzi najlepšími akčnými filmami všetkých čias, sci-fi snímkami, ktoré by mal vidieť každý fanúšik žánru, či medzi sequelmi, čo dokázali kvalitatívne prekonať i originál. Nič z toho však u velikána ako je James Cameron neprekvapí. Stačí si spomenúť na jeho nemenej slávnych Votrelcov a je vlastne trochu škoda, že vizionár ako on sa v posledných rokoch venuje takmer výhradne pokračovaniam Avatara. Vráťme sa však naspäť k Terminátorovi.

Medzi nimi aj neskorší svetoznámy maliar Rembrandt. Táto skutočnosť inšpirovala v roku 1999 vznik knihy Tulipánová horúčka od anglickej spisovateľky a scenáristky Deborah Moggach a následne vznik rovnomenného filmu. Realizácia filmu však z finančných i iných dôvodov niekoľkokrát stroskotala. Pod konečnú verziu, ktorá prichádza do našich kín teraz koncom leta, sa podpísal britský televízny a filmový režisér Justin Chadwick (z jeho tvorby poznáme napríklad  filmy Kráľova priazeň či Mandela: Dlhá cesta k slobode).

Na jednej strane, napätie dosahuje svoj absolútny klimax, tempo a rytmus sú pôsobia repetitívne a v presných intervaloch striedajúcich tenziu a uvoľnenie, čiže snímka neponúka divákovi priestor pre nudu. Na strane druhej, za väčšinou z týchto sekvencií nasleduje doslova hluchý priestor bez potrebnej akcie, čoho dôsledkom vzniká dostatočne dlhý čas pre odskočenie si pre pukance či kolu.

Film je založený na skutočných udalostiach, inšpirovaných životom špičkového letca, pašeráka drog, či vládneho agenta. Ak sa vám zdá, že predošlá veta je zložená z protikladov, o tejto osobnosti relatívne nedávnej histórie  toho zjavne veľa neviete. Respektíve, viete o nej asi toľko ako každý, kto nežije na americkom kontinente. A predsa ide z filmového hľadiska o zaujímavý predobraz, ktorého skutočný život so všetkými vzostupmi a pádmi môže zaujať i európskeho diváka a špeciálne diváka obľubujúceho gangsterské snímky Martina Scorseseho.

Vychádza čiastočne z reálnych spomienok Janovho otca, scenáristu, spisovateľa a herca Zděnka Svěráka. Presnejšie - Obecná škola bola o jeho detstve, oscarový Kolja o jeho dospelosti a Vratné láhve o jeho starobe. Spolu so synom Janom uvažovali o  filmovom spracovaní ešte jedného návratu do raného detstva. Konkrétne o dvoch rokoch počas Protektorátu, ktoré strávil na vidieku, kam sa presťahoval ako sedemročný s rodičmi  z Prahy. Kratučké, niekedy len niekoľkoriadkové poviedky začal písať Zdeněk Svěrák v roku 2002. Nakoniec vyšli ako útla knižka Po strništi bos v roku 2013. Toto leto máme možnosť stretnúť sa s jej filmovou podobou.