Recenzie 2017

Hráči so smrťou prišli do kín v roku 1990. Režíroval ich Joel Schumacher a dodnes patria medzi jeho najvydarenejšie a umelecky najambicióznejšie diela. V hlavných úlohách sa predstavili Kiefer Sutherland, Julia Roberts alebo Kevin Bacon, čiže nastupujúca mladá generácia nových superhviezd. Komerčný ohlas nebol bohvieaký, ale vďaka originálnemu námetu a kvalitnému spracovaniu si našli dostatok fanúšikov a výsledok rezonuje v spoločnosti aj vďaka televíznym reprízam dodnes. Toto sú v skratke dôvody, prečo sa Columbia Pictures rozhodla venovať tejto látke nový priestor. Pôvodný fanúšik sa bude tešiť na porovnávanie štýlu a obsahu, nový divák by mal zaplesať nad originalitou zápletky. Ako sa však ukazuje, tento prístup v sebe nesie značné riziká a zo zdanlivých výhod sa môžu vykľuť veľké problémy.

Tentokrát sa v príbehu presúvame do búrlivých a prevratných rokov 1947-1953, teda do obdobia prechodu od demokracie k totalite. Česko-Slovensko bolo súčasťou sovietskeho mocenského bloku, obyvateľstvo bolo sužované útlakom a ekonomická situácia krajiny mala dekadentnú tendenciu. Rodinné vzťahy sú naďalej rôzne. Jedni sa ešte stále milujú, iní sa rozvádzajú a tretí sa naďalej nebavia. Deti podrástli a zmúdreli. Kaderníctvo Valentino je vďaka exkluzívnej klientele v najväčšom rozkvete a mimoriadne prosperuje. Avšak iba do doby, kedy ho preberá niekdajší zamestnanec, zanietený komunista. Od tej chvíle sa príbeh zacyklí a postavy sa opäť nachádzajú v nelichotivej situácii, kedy sú podriadené a utláčané.

Každý z nás by si na miesta tých vydarenejších, aj tých menej zaujímavých, s určitosťou vedel dosadiť možno až desiatky filmov. V posledných dňoch premietaný Kingsman: Zlatý kruh rozhodne patrí do skupiny sequelov, ktorým sa aj vďaka udržaniu režisérskej stoličky podarilo zachovať charakter prvej časti Kingsman: Tajná služba. Zdá sa, že režisér Matthew Vaughn si dal záležať na tom, aby povaha jeho predchádzajúcej snímky formálne korešpondovala s druhým dielom. Anglický humor nebol jediným prostriedkom pripomenutia staršej verzie filmu. Napriek tomu, že mu nikto za hranicami Veľkej Británie nerozumel, bravúrne fungoval aj v americkom prostredí. Do „dvojky“ boli šikovne zakomponované explicitné citácie „jednotky“ ako, pravdepodobne, najlepšia scéna džentlmena vychovávajúceho pouličných loptošov slušným spôsobom. Avšak, s malou obmenou hlavného hrdinu Harryho Harta mladým Eggsym.

Reprezentantom tohto problému, ktorý tvorí jednu líniu Kaurismäkiho filmu, je mladý sýrsky utečenec Khaled (Sherwan Haji). V Aleppe pri bombardovaní prišiel o dom i celú rodinu, nažive zostal iba on a sestra Miriam (Niroz Haji), ktorá sa mu stratila v neprehľadnej situácii na maďarských hraniciach. Khaled nevie, kto vypálil strely na jeho rodný dom, či to boli sýrske vojská, povstalci alebo spojenci na čele s USA, vie len to, že stratil vieru, že – ako vraví imigračnej úradníčke – navždy pochoval Boha i Proroka. Kaurismäki veľmi podrobne mapuje Khaledovu anabázu, ktorá kopíruje cestu utečencov, akú poznáme zo spravodajstva. Iba záverečná fáza je iná – Khaled sa náhodou a vlastne proti svojej vôli ocitne na nákladnej lodi smerujúcej z Gdanska do Helsínk, kde sa ukrýva v náklade koksu, takže na fínsku pôdu vstupuje v podobe špinavého čertíka.

Aj predchádzajúci film Zázrak režiséra a spoluscenáristu Juraja Lehotského mal pätnásťročnú hrdinku, matke viac na obtiaž, než pre láskyplnú výchovu. V kritických rodinných anamnézach autor spolu s ďalším spoluscenáristom Marekom Leščákom v Nine pokračujú, ale výlučné prostredie reedukačného zariadenia vymenili za klasický domáci trojuholník rozvádzajúcich sa rodičov s dieťaťom uprostred. Vyhrotenejší sociálny profil Zázraku sa opieral o realistický obraz a rozprávanie, aj s prvkami brutality a dokumentárnej autenticity. Príbehovo a priestorovo prozaickejšia Nina zvolila molovú polohu. Snahu vojsť do všednejších súradníc bežnej skúsenosti dneška charakterizuje intímnejšia, subtílnejšia obrazová skladba.

 Dej sa sústreďuje na Mitcha Rappa, ktorý kedysi prišiel pri autonehode o oboch rodičov, no ďaleko viac ho poznamenala iná, neskoršia udalosť. Keď si akurát užívate idylku na pláži, vrcholiacu úspešnou žiadosťou o ruku svojej dlhoročnej priateľky, v danej chvíli vám ani nenapadne, že všetko môže byť okamihu úplne inak. Mitch sa však vonkoncom netúži nechať zlomiť touto tragickou udalosťou a miesto toho sa rozhodne na vlastnú päsť vypátrať, kto za tým všetkým stojí. Jeho talent si všimne aj Irene Kennedy zo CIA a namiesto toho, aby odstavila samozvaného člena civilnej stráže, rozhodne sa mu dať šancu a nasmerovať ho správnym smerom.

V roku 2011 bol ocenený za komornú rodinnú drámu z dnešného Teheránu s kriminálnou zápletkou Rozchod Nadera a Simin, na tohtoročnom ceremoniáli zabodoval s dielom Klient, komornou rodinnou drámou s kriminálnou zápletkou z dnešného Teheránu. Bolo by príliš krátkozraké obviniť akademikov z tendenčnosti a politickej korektnosti pri konečnom rozsudku, najmä ak v poli porazených skončil vysoko favorizovaný, ale (relatívne) apolitický Toni Erdmann z Nemecka, sústreďme sa radšej na samotný film a podobné špekulácie prenechajme bulváru. Prežila to kedysi Amélia z Montmartru pri porážke s angažovanejšou Zemou nikoho, prežije to aj postarší nemecký vtipkár.

Film sa začína Alicinym monológom o jej rodičoch. Ilustrujú ho fotografie a krátke šoty z ich života. Postupne sa dozvedáme, že otec bol uznávaný filmový režisér a mama omnoho mladšia herečka. Rozviedli sa, keď mala Alica štyri roky, ale každý druhý víkend trávila v otcovom dome v Los Angeles. Aj dnes, po otcovej smrti, ho považuje za svoj domov, kam sa vracia s dvomi dcérami z New Yorku, keď sa jej manželstvo ocitlo v kríze. Jej tvár vidíme na plátne prvý raz až v okamihu, keď ráno, v deň svojej štyridsiatky, v kúpeľni  pred zrkadlom tajne plače. Na večernej oslave s kamarátkami sa potom náhodne zoznámi s tromi mladými filmármi. Sú to šarmantný 27- ročný Harry (Pico Alexander), ktorého Alica priťahuje ako žena, bez ohľadu na vek, jeho mladší brat Teddy (Nat Wolff) a George (Jon Rudnitsky). Nemajú peniaze, ale veľké plány. Keď Alica troch, v podstate neznámych, mladíkov ubytuje v dome, kde žije s dcérami, vytvoria, na počudovanie, svojskú nekonvenčnú rodinu. Zdanlivá idyla sa však skončí v okamihu, keď sa nečakane objaví  na scéne otec Alicinych dcér Austen (Michael Sheen).

Terrence Malick, medzi iným tvorca takých významných diel ako vojnová dráma Tenká červená čiara či filozoficky ladený rodinný príbeh Strom života, za ktorý získal Zlatú palmu v Cannes, je povestný originálnou poetikou, štúdiom filozofie a metafyziky a nezáujmom o medializáciu. Filmom Cesta času si splnil dlhoročný sen o spojení vedy a umenia. Dávno pred jeho vznikom študoval túto tému, robil si poznámky zo stretnutí s radom významných osobností vedeckého sveta, medzi ktorými nechýbali paleontológovia, biológovia, astrofyzici a ďalší odborníci. Nečudo, veď sa podujal na neľahkú výpravu skúmania 14 miliárd rokov nášho vesmíru. Komentár sa začína akoby fiktívnym listom s oslovením „Drahé dieťa“ a opakovane sa vracia k záberom súčasných detí, ktoré objavujú svet prírody. Zdôrazňuje ako je dôležité nebyť ľahostajným, ale uvedomovať si súvislosti. Vnímať zázrak jestvovania obyčajného kamienka, rastliny, svetelného lúča, kvapky vody, zvukov prírody. Pokračuje otázkami typu: Kde sa náš svet a jeho súhra úžasných foriem vzal? Čo dávna minulosť hovorí o nás a o našich životoch? Ako sme sa zmenili, prispôsobili  a prežili pre to, aby sme boli tým, čím sme dnes?