Snímka Frankenstein scenáristu a režiséra Guillerma del Tora je svojráznou reinterpretáciou slávneho rovnomenného románu Mary Shelleyovej z roku 1818 – v istom zmysle jedným z tvorcových splnených životných snov, osviežením mnohonásobne adaptovanej látky pre moderné publikum, ktoré zostáva na jednej strane verné pôvodnej myšlienke, no tiež prináša zopár prekvapení preskúmavajúcich ju z ešte ďalších nepreskúmaných uhlov pohľadu. V hravo morbídnom „kabáte“ je film skôr melancholickou tragédiou nielen ústrednej postavy vedca, ktorý prekročil všetky možné hranice, pretože sa nedokázal zmieriť s vlastnou smrteľnosťou a smrteľnosťou svojich blízkych – a teda nedokázal byť človekom s jeho neodvratným životným údelom a amorálne si skúsil hrať sa na Boha. Ale je aj srdcervúcim vnorením sa do duše jeho z častí mŕtvych tiel oživeného výtvoru, ktorý ako jediný predstaviteľ svojho druhu čelí samote, zavrhnutiu zo strany ostatnej „živej“ ľudskej spoločnosti, neschopnosti nájsť vo svojom nedobrovoľne vynútenom, o smrť „okradnutom“ živote akýkoľvek zmysel. A režisér – ako býva v jeho tvorbe často zvykom – opäť sympatizuje viac s nevinným, v hĺbke „duše“ krásnym monštrom. Prípadne sa pokúša zbaviť ho viny za jeho príležitostne tiež zastúpené amorálne prejavy a činy.

Pátranie po dôvodoch obrovskej popularity ďalšieho seriálu z nemocničného prostredia, kde sa neustále opakuje vzorec dramatického zápasu lekárov o zdravie a život pacientov, je v podstate jednoduché. Je to totiž téma, ktorá sa týka všetkých a spoľahlivo projektuje skúsenosti a zážitky širokého diváckeho spektra. Pri pohľade na seriály, ktoré najnovšej verzii Urgentu predchádzali, pripomeňme si slávnu Pohotovosť z rokov 1994-2009 a jej pätnásť sérií, z novších napríklad New Amsterdam (2018-2021) uvedeným na Netflixe, je zrejmé, že ide o úspešný vzorec so štruktúrou striedajúcich sa mikropríbehov a siete personálnych interakcií medzi lekármi, lekárkami, či sestrami, s väčšou alebo menšou dávkou ich súkromných životov. Nemenným elementom takto vystavaných dejových štruktúr je centrálna charizmatická postava veliaceho primára.

Stretli sa spolu v malej rodinnej reštaurácií, kde si on - Abel Camara (Omar Sy) - sadol, aby unikol každodennému stresu ambicióznej, večne s niečím nespokojnej filmovej hviezdičky, ktorú už veľmi nebaví nakrúcať jednu reklamu na pochybný parfum za druhou, rád by aspoň na moment unikol pohľadu fanúšikov a paparazzov, prípadne si konečne zahral vo filme svojho obľúbeného režiséra ovenčeného nejedným ocenením César... Ona - Marion (Sara Giraudeau) - tam vtedy bola ako servírka, čo medzi jednotlivými objednávkami urobila chybu, že odpisovala svojmu protivnému skoro bývalému Antoineovi (Amaury de Crayencour) na smsku a nešťastne nasmerovala svoj mobil priamo naňho. Spočiatku ho to rozzúrilo – myslel si totiž, že si ho fotí. Jej však na jeho prítomnosti vôbec nezáležalo. Nespoznala ho. Alebo možno aj poznala, no vnímala ho ako každého iného zákazníka bez pokryteckej hviezdnej fasády. Síce zo spočiatku konfliktnej situácie vyplynul jej „vyhadzov“ z práce, keď si Abel po chvíľke uvedomil jej bezprostrednosť v správaní, jej v porovnaní so svetom, z ktorého on pochádza, osviežujúco priame a úprimné názory, okamžite mu padla do oka. A to ešte vôbec netušil, aké dobré vie pripravovať omelety...

Nenápadný hit Netflixu Toto nikto nechce (v originále Nobody Wants This) má už za sebou dvojicu sérií, ktoré si odbil v nezvyčajne krátkom slede. Pri podobných projektoch totiž nebýva zvykom, aby sme na pokračovanie čakali iba rok, no zdá sa, že tvorcovia vedia viac než dobre, aký príbeh chcú rozprávať a zatiaľ sa im to viac než darí. O čom presne seriál pojednáva a čím sa mu podarilo až tak zasiahnuť široké publikum?

Streamovacia spoločnosť Netflix siahla v prípade svojho nového filmu po literárnej predlohe a Žena z kajuty č. 10 je teda adaptáciou rovnomenného románu britskej autorky thrillerov píšucej pod pseudonymom Ruth Ware. Réžie sa ujal mladý austrálsky režisér Simon Stone, ktorý predtým, ako sa stal filmovým režisérom, naberal skúsenosti v divadle. V oblasti filmu je Žena z kajuty č. 10 jeho treťou literárnou adaptáciou a keďže jeho predchádzajúce dva filmové projekty dopadli úspešne (filmy Dcéra a Vykopávky), očakávalo sa, že zvládne aj ľahší žáner v podobe nenáročného thrilleru. Pomôcť mu s tým malo aj solídne herecké obsadenie, keďže hlavných úloh sa chopili Keira Knightley a Guy Pierce.

Kathryn Bigelow zaujala najprv ako žánrová režisérka a získala si pozornosť hororovým filmom (Na prahu temnoty, 1987), akčným príspevkom (Bod zlomu, 1991) a v neposlednom rade ambicióznym, no nie úplne doceneným, sci-fi filmom Zvláštne dni (1995). Dlhé roky pritom zostávala v tieni svojho manžela Jamesa Camerona, až do roku 2010, kedy ho porazila v Oscarovom súboji a odniesla si cenu za najlepšiu réžiu dramatického thrilleru Smrť čaká všade. Mimochodom, bola vôbec prvou ženou, ktorá si vzácnu sošku v tejto kategórii odniesla. Jej filmy nabrali na vážnosti a z Kathryn Bigelow sa stala komentátorka moderných amerických dejín. Znepokojená eskalujúcim napätím v spoločnosti napokon prichádza so závažným filmom Dom plný dynamitu, ktorý je, našťastie, ešte stále fikciou, no udalosti v ňom sa zdajú byť aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.

Hovorí sa o ňom, že mal najlepšie uši na skutočné hudobné talenty v rámci vlastnej afroamerickej komunity. Najväčšiu dobu slávy zažil so začiatkom 21. storočia. Doba sa však od vtedy zásadne zmenila. Hudobný vkus sa zameral na iné žánrové preferencie, distribúcia skladieb prešla na stream. Tvorcom už nestačí len ignorovať negatívne recenzie, aby sa oklepali a nadviazali v tvorbe ďalej. Musia dnes čeliť až toxickému drobnohľadu fanúšikov na sociálnych sieťach, neraz dokonca novodobým „honom na čarodejnice“, ak sa im svojimi činmi a názormi „ideologicky“ vzopreli. Napriek láske k hudbe a snáď ešte väčšej náklonnosti k peniazom, čo Davidovi Kingovi (skvelý Denzel Washington), niekdajšiemu zakladateľovi vydavateľstva Stackin' Hits Records, pomáhala „vydolovať“ z peňaženiek pozorných poslucháčov veľké sumy, zatúžil ten na moment uniknúť zo sebadeštruktívnej špirály stresov, obchodných schôdzok a neustálych konkurzov hudobníkov, z ktorých len hŕstka disponovala talentom, aký si sama sebe pripisovala. Nie je to tak dávno, čo sľúbil konkurencií predať svoj väčšinový podiel. Len, aby sa chvíľu na to, čo vyzistí, aké s ním majú plány, všetko oľutoval. Nie, nie, žiadny predaj nebude. V neopodstatnenej eufórií si odkúpi ešte podiely ďalších svojich kolegov, zastaví väčšinu svojho majetku a začne s hudbou pekne krásne odznova. Svoju podnikateľskú stratégiu si ale ešte chvíľku nechá radšej pre seba...

Mesto Vroclav, kde sa príbeh seriálu pod názvom Breslau odohráva, patrilo od druhej polovice 19. storočia Nemecku, spočiatku Weimarskej republike, po roku 1933 ovládnutej nacistami. V roku 1936 sa detektív Franz Podolsky (Tomasz Schuchardt) venuje hľadaniu sériového vraha. Svojim obetiam chlórom vypaľuje oči a pre Franza zanecháva na kúsku papiera odkaz o ich spoločnom diele, očistiť mesto od sociálneho marazmu. Obeťou v hotelovej izbe je židovský športovec a vedľa neho prostitútka. V rýchlom slede nasledujú ďalšie mŕtvoly. Tlak na rýchle vyriešenie celej kauzy vyvíja šéf SS Johann Holtz (Ireneusz Czop). Blížia sa Olympijské hry v Mníchove a Führer si praje, aby sa Nemecko prezentovalo ako miesto poriadku a mieru. Zatiaľ.

Mladík posadnutý hraním videohier sa spoločne so svojimi dvoma kamarátmi ocitne vo zvláštnej verzii Tokia, kde všetci musia hrať nebezpečné hry o prežitie. Presne touto krátkou synopsou sa snaží streamovacia spoločnosť Netflix lákať na jeden z najúspešnejších japonských seriálov za posledné roky. A hoci to nie je technicky nepresný popis a zrejme dokáže svojou údernosťou nalákať nových divákov, je až príliš zjednodušeným pohľadom na tento globálny hit, ktorý v sebe skrýva ďaleko viac, než povrchnú zábavu pre masy. To potvrdila i nedávno skončená tretia, dosť pravdepodobne, finálna séria tohto fenoménu. O čom teda presne pojednáva tento projekt a prečo by ste mu mali dať šancu?

Písal sa rok 2021, keď svetlo streamovacieho sveta uzrel animovaný seriál Čo keby...? (v originále What if...?). Zaujímavý a vcelku atraktívny koncept síce streamovacia služba Disney+ ideálne nevyťažila a treťou sériou sa s ním rozlúčila vcelku rozpačitým spôsobom, no stále z neho vzišlo viacero kvalitných dielov. K nim patrila i časť s názvom Čo keby... zombíci?!, ktorá načrtla alternatívnu realitu, kde sa svetom začal šíriť nebezpečný vírus a jeho vyčíňanie nedokázal zastaviť ani jeden zo známych superhrdinov. Práve naň neprekvapivo naväzuje nová miniséria s jednoduchým názvom Marvel Zombíci, no podarilo sa jej zopakovať kvality svojho predchodcu?