Pár obyvateliek internátu, ktorým sa z nejakých dôvodov nepodarilo odísť na sviatky za svojimi rodinami, bolo v ňom konfrontované s tajomným vrahom, ktorý ich prenasledoval, obťažoval svojimi obscénnymi telefonátmi, prípadne im siahol na život dosť svojráznym spôsobom. Film sa podobne ako jeho halloweensky príbuzný v prvom rade pokúšal prerozprávať príbeh, desiť v náznakoch tak, aby bola do hry čo najviac zapojená divácka predstavivosť a sem-tam dodať tiež značnú dávku poriadne čierneho humoru na odľahčenie. Pri tom tvorcovia nenápadne definovali tradičné žánrové prvky filmového slasheru, ktoré v 80. rokoch do omrzenia recyklovali iné divácky populárnejšie hororové série. Tie už však na snahu o prerozprávanie príbehu väčšinou rezignovali.

Woody Allen (1935),okrem vlaňajšiej absencie, nakrúti každý rok jeden film. Úctyhodné. Vlani absentoval pre, podľa mňa, zbytočnú štvavú kampaň za jeho údajné poklesky. Že to nie je anjel vieme dávno. Bol tri razy ženatý, jeho terajšou manželkou je adoptívna dcéra Mie Farrov Soon – Yi. Už vtedy to bol škandál, lebo opustená Mia mu poriadne osladila život. A zdá sa, že pokračuje ďalej. Nech je už Woody akýkoľvek hriešnik, kvalita jeho filmov je nesporná a diváci nie sú na jeho poklesky zvedaví, zaujímajú sa predovšetkjým o jeho intelektuálne, šarmantne a vtipne vyrozprávané príbehy, raz priam geniálne, inokedy zasa priemerné, ale nikdy neklesnú pod latku dobrého vkusu. Koho bude zaujímať Woodyho súkromný život, keď si pozrie napríklad z novších  snímky Vicky Cristina Barcelona (2008), Polnoc v Paríži (2011), Jasmínine slzy (2013) alebo Kúzlo mesačného svitu (2014). Asi len bulvárnu tlač.  Alebo zo starších nezabudnuteľnú oscarmi ovenčenú Annie Hall (1977), Manhattan (1977), Zločiny a poklesky (1989). To by hádam stačilo na to, aby sa nezmazateľne zapísal do dejín filmu.

Hlavná predstaviteľka úlohy Emily Beecham získala na tohtoročnom festivale v Cannes cenu za najlepšiu herečku v sci-fi dráme Little Joe Jessicy Hausner (Lurdy, Láska šialená). Herečka sa navyše stala medzičasom omnoho

Podobne ako každý na obrovský úspech ašpirujúci herec, aj Hill začal s extrémnou premenou zovňajška, aby získal úlohu v sci-fi seriáli Maniac. Podobne ako stovky jeho hereckých kolegov, aj Hill tentokrát zatúžil obsadiť diametrálne odlišnú stoličku a naplniť svoje režijné ambície debutom Deväťdesiate, ktorý je retro(spektívnou) reflexiou problematického procesu, akým je dospievanie.

Na dokumentoch Asifa Kapadiu je najcennejšia ich mnohostrannosť, ambivalencia, schizofrénia. Geniálne reflektuje dve strany mince, diametrálne odlišné osoby pedantne ukryté v jednom obale. Eufóriu a katastrofu. Verejnú i súkromnú stránku jednej výnimočnej osobnosti. Amy Winehouse. Ayrton Senna. Diego Maradona, ktorý v sebe niesol štipku podvodníka, ale aj obrovskú dávku geniality.

Rovnako ani adaptácia sa nehrala s divákmi v rukavičkách a pripravila veľmi solídny krvavý psycho-teror. Pokračovanie z roku 1992, rovnako v réžii Lambert, už nedokázalo zopakovať „kúzlo“ ani úspech prvej časti. Lenže doba sa za 30 rokov predsa len zmenila, filmové štúdiá musia dnes myslieť najmä na gro návštevníkov kín, tínedžerov zvyknutých na rýchle rolovanie textov v mobiloch, a to sa ,bohužiaľ, prejavilo aj na výsledku novej adaptácie, pričom spomínaný veľký časový odstup si nové spracovanie priam pýtal. Zatiaľ čo dvojica Lambert – King nemala zrejme pri produkcii pevnejšie zviazané ruky, režisérska dvojica Kevin Kölsch a Dennis Widmer spolu so scenáristom Jeffom Buhlerom sa prejavili skôr ako vzorní zamestnanci svojej firmy. Problémy však môžu tkvieť aj inde, o tom neskôr.

Zatiaľ čo rasistický manželský pár so silným kresťanským a nacionálnymi cítením precestoval celý svet, ich štyri dcéry sa so svojimi manželmi, mimochodom, Arabom, Židom, Afričanom a Aziatom, rozhodli presťahovať do odlišných kútov sveta. Zo strachu, že už svoje dcéry a vnúčatá uvidia len na fotke alebo raz do roka, sa starí rodičia rozhodnú svojim dcéram zabrániť v tom, aby sa odsťahovali. Jednoduchá premisa s množstvom potencionálneho humoru.

Colette, celým menom Sidonie-Gabrielle Colette, sa narodila v roku 1873 v malej dedinke Saint-Sauveur-en-Puisaye. Jej otec bol bývalý armádny kapitán a matka sa zase venovala svojej záhrade, prípadne čítaniu kníh. Gabrielle nedisponovala žiadnym špeciálnym vzdelaním, no napriek tomu svojho času učarovala otcovmu známemu, o štrnásť rokov staršiemu publicistovi a spisovateľovi, Henrymu Gauthiersovi-Villarsovi. Potom čo jeho vzťah opätovala, spolu sa presťahovali do Paríža, no jej kariéra sa začala rozbiehať veľmi pomaly. Jej prvé romány dokonca vyšli pod manželovým pseudonymom, ktorý bol v daných kruhoch známy ako Willy. Biografické látky sa dajú podchytiť viacerými spôsobmi. Napríklad ako stručný prehľad tých najdôležitejších momentov v rámci života danej osoby, no rovnako sa môžu zamerať iba na vybraný úsek – či už na to najplodnejšie obdobie, alebo úplný sklonok života, kde dotyčná osobnosť nostalgicky spomína na staré časy. V prípade snímky Colette: Príbeh vášne je v centre pozornosti prvé a nepríliš uspokojivé manželstvo talentovanej spisovateľky, ktoré však malo naozaj výrazný dopad na jej budúcu kariéru.

Faktom však je, že nástupom globálne distribuovaných „mainstreamových deväťdesiatkových“ filmov, ako Philadelphia alebo Hra na plač sa postupne dostávali viac do pozornosti médií a širokých diváckych vrstiev, než tomu bolo napríklad pri dielach undergroundových režisérov typu Kenetha Angera od druhej polovice 20. storočia. Naopak, tvorcovia majú špeciálne dnes pred sebou nesmierne ťažkú úlohu, aby nespadli svojou striktnou zainteresovanosťou do tézovitosti a neopakovali len klišé typu netolerantnosť jednorozmerného okolia, neprijatie inakosti v rámci rodiny, či len jednoducho kritika spiatočníckeho myslenia väčšinovej spoločnosti prezlečeného do formy konzervatívnosti, bez hlbšieho ponorenia sa do problematiky, aké si daná skupina ľudí zaslúži. Dievča 27 - ročného belgického režiséra Lukasa Dhonta patrí, našťastie, do sorty snímok snažiacich sa človeka odlišujúceho sa vo svojom prostredí pochopiť do maximálnej možnej miery a ukázať aj vedľajšie postavy ako nečiernobiele charaktery.