Pochopiteľne priebežne sa filmy z tohto akčného subžánru nakrúcali a nakrúcajú neustále, dnes je už však ťažšie nájsť tému, ktorej sa ešte nikto nevenoval, čo sa napríklad podarilo vynikajúcej dánsko-nemeckej komornej dráme Pod pieskom (2015). Posledné dva skutočné megafilmy nakrútené v Hoolywoode mapujúce boje s tisíckami štatistov nám ponúkli Spielberg v Zachráňte vojaka Ryana (1998) a Michael Bay v Pearl Harbor (2001). V Európe je situácia o niečo komplikovanejšia. V Rusku pochopiteľne filmári stále vynakladajú obrovské prostriedky na veľkofilmy z druhej svetovej vojny, v Poľsku sa ale napríklad Andrzej Wajda venoval masakru v Katyni najmä prizmou súkromnej drámy. Z toho vyplýva, že v súčasnosti sa filmári venujú skôr konkrétnym osudom ľudí s neľahkým osudom, ako napríklad Pianista (2002), Zlodejka kníh (2013) či Saulov syn (2015).

K prenasledovaniu dokonalého akčného hrdinu je určený jeho mladší klon, výsledok diabolského plánu Claya Verrisa (Clive Owen), veliteľa súkromnej spoločnosti Gemini, zasahujúcej na želanie najrôznejších zákazníkov, obvykle v tajných operáciách s tajnými cieľmi. Pomoc na likvidáciu Brogana si u nich objednala FBI. Verris vo svojich laboratóriách vyrábal klony tých najschopnejších agentov, ku ktorým geniálny strelec patril po dlhé roky. Brogana má teda odpraviť jeho takmer identický dvojník. Do overenej schémy patria oddaní pomocníci, v tomto prípade je to agentka Danny (Mary Elizabeth Winstead), krytá ako pracovníčka požičovne člnov s úlohou sledovať Brogana a Baron (Benedict Wong), letecké eso, ktoré dopraví hrdinu do Budapešti, kde sa má stretnúť s istým Kovacsom. Vysvetľuje mu časť motívov celej zápletky, ale ide hlavne o atraktívne priestory pre ďalšie scény dramatickej naháňačky. Natáčanie tej v podzemí vraj trvalo deväť mesiacov. Ďalšou „hviezdnou“ scénou bola naháňačka na motocykloch v uliciach kolumbijského mestečka, kam sa uchýlil Brogan s Danny.

Tomu čo nám tvorca prezentuje, predchádzal návrh zákona vlády Johna Majora na zákaz tejto muziky a použili sa na potlačenie protestov proti nemu i brutálne policajné akcie. Hlavní hrdinovia - Johnna (Cristian Ortega) a Spanner (Lorn Macdonald) - sú tak rozdielni, že to viac už ani nemôže byť. Johnna žije usporiadaným životom, s matkou, malým bratom a jej priateľom, zhodou okolností policajtom, kým Spanner so starším bratom, psychopatom, ktorý má tú najhoršiu povesť. Chlapca Johnnova rodina má za spodinu a toto priateľstvo neschvaľuje.  Obe deti však okrem veľkého priateľstva spája aj záľuba pre elektronickú hudbu, v tom čase zakázanú. Táto muzika bola však zároveň akýmsi symbolom vzbury proti spoločnosti ako takej a takisto mainstreamovej hudbe. Protestné hnutie mládeže sa stalo neželaným aj preto, lebo v 90. rokoch sa začalo vo veľkom užívať LSD a extáza. Bola to takmer epidémia. No zákon, ktorý masové protesty spustil, sa nakoniec schválil, ale nepriniesol pozitívnu odozvu takmer u nikoho. Zákazy a príkazy sa, ako sme sa už neraz presvedčili, nikdy neviedli nikam, len k vzbure a nešťastiu. Johnna, ktorý je zakríknutý, má strach zo všetkého však oveľa ostrieľanejší a odolnejší kamarát vždy presvedči.

Na úvod musíme vysvetliť kto vlastne Bécasinne je. Prvá komiksová hrdinka vo Francúzsku. Nijaký superman, ale jednoduchá bretaňská osôbka, milá, naivná, všetkému sa čudujúca, ale predovšetkým žena s veľkým srdcom. Komiks vznikol v roku 1905, má teda viac ako sto rokov a Francúzi si Bésassine veľmi obľúbili. Svoju púť začala v dievčenskom časopise La semaine de Suizette, ako prvá ju uviedla do života Jacqueline Riviere a odvtedy komiks vystriedal skoro tridsať autorov. Jej pôvodnú výtvarnú podobu nakreslilo Joseph Pinchon. Príbeh inšpiroval filmárov už v roku 1940, keď vznikol prvý film podľa tohto komiksu, režíroval ho Pierre Carod a hlavnú úlohu si zahrala Paulette Dubost. Čím Becasinne tak zaujala ? Nuž láskavosťou a jemným humorom. Samotné slovo Bécasinne vzniklo z pomenovania vtáka, ale pejoratívne vo francúzštine znamená aj blázon. Lenže hrdinka je všetko len nie blázon.

Mimochodom Manchester City vznikol ako futbalový klub v roku 1880, má za sebou zopár ligových titulov, prvý už v roku 1937, a niekoľkokrát vyhral aj ostrovné poháre. O jeden z nich sa zaslúžil aj Traumann a tento finálový zápas v chráme futbalu číslo jedna, londýnskom Wembley, je vrcholom celého filmu. Brankár však nie je životopis, ktorý sleduje zrod výnimočného športovca od jeho detstva až po roky v dôchodku, zameriava sa skôr na isté obdobie športovej kariéry a časť súkromného života. A scenárista a režisér Marcus H. Rosenmüller mal k tomuto rozhodnutiu pádny dôvod. Bert Traumann bol totiž počas druhej svetovej vojny aktívnym vojakom nemeckej armády a na sklonku konfliktu sa dostal do britského zajateckého tábora.

Salvator Mallo prežil svoje detstvo v šesťdesiatych rokoch v chudobe, osemdesiate roky prežil v Madride, kde zažíval najväčšiu slávu a obdobie lásky a v súčasnosti žije osamelý vo svojom pomerne luxusnom dome. Tam okrem toho, že spomína na lepšie roky, náladu si zlepšuje fajčením heroínu. Film sledujeme orámovaný udalosťami zo súčasnosti, takže dôležité momenty minulosti sú nám sprostredkované v retrospektívach. Aspoň tak sa Bolesť a sláva spočiatku javí. No Almodóvarova hra je o niečo rafinovanejšia a svojim posledným záberom možno viacerých divákov šokuje, či už príjemne, alebo nepríjemne. Podstatné však je, že rozprávanie je veľmi umne rytmizované a prestrihávané v tých správnych momentoch. Divák sa tak nikdy nestratí v dejových líniách a ani nebude mať žiadny problém s identifikáciou postáv. A to aj napriek tomu, že napríklad Salvadorovu matku hrajú hneď dve herečky. Odpoveď na to prečo je tomu tak, dostanete v spomínanom závere.

Režisér a scenárista Korine nasmeroval svoje pozorovacie oko na provokatívne karikatúry z okraja spoločnosti v Miami, ktoré nachádzajú blaženosť v sexe, drogách a životných omyloch. Výsledkom je film, ktorý je radostný, poburujúci a ľstivo melancholický. Matthew McConaughey hrá kedysi úspešného básnika Moondoga, ktorý už dávno nie je stredobodom poetického života. Namiesto toho lieta v oblakoch psychedelického opojenia, pláva v rieke chlastu a užíva si spoločnosť krásnych a povoľných žien platených z peňazí jeho tolerantnej a rovnako bohémskej manželky. Moondog svojím vzhľadom ideálne zapadá k skupinke pouličných tulákov. Jeho dlhé a rozcuchané blond vlasy mu pokrývajú celú tvár, úsmev zdobí niekoľko zanedbaných zubov (vrátane jedného za zenitom) a jeho farebný pyžamový kostým vystrieda len niekoľko extravagantných ženských outfitov. Kade chodí, tam hlása prorocké a hlboké myšlienky svojej krásnej, ale špinou vyblednutej poézie. V jednom okamihu obeduje s mačiatkom v kuchyni zapadnutej diery Miami, v ďalšom si zase užíva bujarý sex s náhodnou mačičkou v špine pouličného fast foodu. Moondog je skrátka slobodná duša blúdiaca svetom a len jeho bohatstvo ho izoluje od množstva problémov. Čo sa ale stane v momente, kedy o všetko príde?

Dovoľovali im, podobne ako v balkánskej vojne, nielen hromadne zabíjať civilistov, ale s hrozivou brutalitou postupovať aj voči ženám, zajatkyne znásilňovať a ponižujúco zotročovať. V centre rozprávania stoja dve hrdinky, francúzska vojnová novinárka, fotografka  Mathilde (Emmanuéle Bercot)  a Kurdka Bahar (Goldshifteh Farahani). Mathilde roztrhala manžela v Líbii mína, Bahar je tiež vdova, zastrelila ho prepadovka Islámskeho štátu a ona spolu so sestrou  ako zajatkyne kolovali po rôznych adresách. Sestra spáchala samovraždu a Bahar sa podarilo spolu so skupinkou žien a detí utiecť z domu akéhosi pohlavára ISILu. Postavila sa na čelo ženského vojenského oddielu a neprestávala hľadať svojho syna. Vojenské zásahy sleduje Mathilde, v tesnom závese za odvážnymi ženami.

To, že je nejaký film nakrútený podľa auto/biografickej knihy je v dnešnej kinematografii bežné. Fakt, že tvorcovia snímky čerpajú rovno z dvoch literárnych diel, dvoch diametrálne odlišných pohľadov na danú problematiku, dvoch memoárov otca a syna, je predsa len zriedkavé. Jedinečnosť snímky Beautiful Boy režiséra Felixa Von Groeningena nespočíva len v tejto jedinej odlišnosti. Čím teda zaujal amatérske i profesionálne publikum?