Viac z: Recenzie 2015

Tento citát Briana Greena podľa mňa výborne, hoc samozrejme nie úplne komplexne, vystihuje podstatu rozprávania i odvoditeľné explicitné a implicitné významy filmu Slepá od nórskeho scenáristu a režijného debutanta Eskila Vogta. Ten v minulosti zaujal najmä scenáristickou spoluprácou s Joachimom Trierom a táto jeho prvotina býva často a viacmenej oprávnene prirovnávaná ku ďalšej introspektívnej nórskej dráme mapujúcej životnú krízu - Proti prírode. Domnievam sa však, že Slepá ponúka ešte omnoho zaujímavejší divácky zážitok a to nielen čo sa týka sofistikovanosti rozprávania, ale aj väčšieho množstva tematických rovín, ktoré sa tvorcovia snažia vo filme skúmať. Film ako už napovedá samotný citát sa totižto nezaoberá len duševnou krízou a samotou hlavnej protagonistky, ale aj vzťahom reality a imaginácie a takisto vzdáva hold samotnému rozprávaniu príbehov.

Pokiaľ sa vám zdá, že v úvodnom odstavci prezrádzam príliš veľa, môžem vás upokojiť. Nejde o nič, čo by ste sa nedozvedeli v úvodných minútach filmu. Aj pôvod tejto netradičnej choroby je pomerne skoro vysvetlený a to akoby vedeckým spôsobom. Lenže o ten tu vlastne vôbec nejde. Navždy mladá nie je sondou života postavy Adaline a ani sa o to nesnaží. Tento netradičný prvok slúži len k tomu, aby mohla vzniknúť na prvý pohľad originálna, no inak úplne tradičná romanca. Je to už tak, čakajte v prvom a poslednom rade romantickú drámu a nič viac.

Ľudské myšlienky neustriehneš, preskakujú z predmetu na predmet, ignorujú letopočet a geografické hranice, prehrabávajú sa spomienkami riadiac sa vlastnými zákonitosťami. Brazílsky režisér Daniel Augusto a scenáristka Carolina Kolscho sa rozhodli vo svojom filme pre rovnakú metódu – pre prelínanie .rôznych časových rovín. Vybrali si roky šesťdesiate, sedemdesiate, osemdesiate a súčasnosť (konkrétne ide o rok 2013). Podobne sa prelínajú udalosti a prostredia. (rodné Rio de Janeiro a európske krajiny).

Po experimentoch s vulgárnym humorom Jima Carreyho, bratov Farrellyovcov, Zacha Galifianakisa, po nechutnej obscénnej „ženskej“ komike v štýle Rebel Wilsonovej, po vysoko sofistikovanom humore Wesa Andersona, ale aj po Troškových trápnostiach publiku dobre padne dúšok čistého, prostého humoru. Filmovej komiky, ktorá sa vracia k prameňom nemej grotesky, aby nám rafinovaným spôsobom, so zmesou detinskej naivity, komerčnej prefíkanosti a postmodernistického nadhľadu priniesla kus radosti a oddychu. V príťažlivom balení rodinnej animovanej zábavy ho ponúkajú režiséri Kyle Balda a Pierre Coffin.

Úlohu protagonistu - starnúceho  amerického rockera menom Danny Collins písal na telo  jednej z najuznávanejších hereckých osobností nielen americkej, ale svetovej kinematografie vôbec, Al Pacinovi (1940). V deň narodenín mu jeho manažér a priateľ Frank (Christopher Plummer) daruje zarámovaný list od Lennona, ktorý sa mu podarilo získať od zberateľa a Danny netušil o jeho existencii. Zrazu ho prenasleduje otázka: Čo by bolo keby? Keby list dostal a s Lennonom sa osobne stretol, veď tam bolo jeho telefónne číslo a priama výzva. Možno by žil úplne iný život. Svojej hudbe sa dávno spreneveril. Tridsať rokov už nenapísal vlastnú pieseň. Spieva cudzie - to, čo si žiada publikum, na javisku či pred televíznymi kamerami robí šaša. Zapredal sa úspechu a peniazom. Býva v honosnom dome, má súkromné lietadlo, potáca sa po nekonečných večierkoch, plánuje štvrtú svadbu s krásnou Sophiou, ktorá by mohlo byť jeho vnučkou a odvahu si dodáva kokainom a alkoholom. Priateľovi sa priznáva, že by najradšej spáchal samovraždu. Keď pristihne svoju snúbenicu v posteli s iným, ani sa ho to príliš nedotkne, je to však ako posledná povestná kvapka, povie si, že je čas zmeniť svoj životný štýl .

Jeho réžie sa ujal anglický režisér a producent Simon Curtis (1960), známy predovšetkým prácou na televíznych projektoch. Vo svete celovečerného filmu zaujal  titulom Môj týždeň s Marylin (2011). Jeho najnovší opus vychádza zo životných príbehov právnika Randola Schoenberga (bol zároveň konzultantom filmu) a Marie Altmannovej, netere a jednej z dedičov Adely Bloch-Bauerovej. Predpokladám, že údaje o nej čerpal scenárista Alexi Kaye Campbell predovšetkým z knihy Dáma v zlatom (Lady in Gold) od americkej historičky umenia a publicistky Anne-Marie O´Connorovej z roku 2012, hoci v titulkoch jej meno sotva postrehnete. Jej český preklad sa objavil vzápätí i na našom knižnom trhu a dnes, spolu s filmom, prichádza aj jej slovenská verzia. Stojí za to, upozorniť na toto faktografické dielo zo žánru literatúry faktu, pretože má omnoho širší záber ako film a jeho autorka mapuje početné osudy viedenských nielen židovských rodín i významné udalosti v kontexte celého  dvadsiateho storočia. V prvej časti knihy sa sústreďuje na maliara Gustava Klimta a jeho múzu Adelu Bloch-Bauerovú. Ale aj atmosféru vtedajšej Viedne. Film sa  zameriava  iba na líniu  osemročného právneho sporu o Klimtov obraz Dáma v zlatom. koncom dvadsiateho a začiatkom 21.storočia a na jeho prakticky dvoch protagonistov. Je to osemdesiatnička Maria Altmannová (v podaní vynikajúcej herečky, držiteľky Oscara, Helen Mirren), ktorej sa pred nacizmom podarilo aj s manželom ujsť do USA a  syn jej priateľky, vnuk slávneho hudobníka, dovtedy neveľmi úspešný mladý právnik Randol Schoenberg  prezývaný   Randy (Ryan Reynolds).

Scenárista a režisér Erik Skjoldbjærg sa medzinárodne presadil už debutom Insomnia (1997), mrazivým thrillerom o mužovi, ktorého nepriateľmi sú svetlo a svedomie, s populárnym Stellanom Skarsgårdom v hlavnej úlohe, hoci diváci majú zrejme skôr zafixovaný jeho americký remake, ktorý nakrútil Christopher Nolan. Prozacový národ (2001), druhý film nórskeho tvorcu, vznikol v Amerike a sústredil sa na osud dievčaťa bez otca, ktorého život poznamenali drogy, sex a psychické problémy. Po návrate do Nórska prepísal do filmovej podoby klasickú divadelnú hru Henrika Ibsena Nepriateľ ľudu, pričom aktualizoval dramatickú zápletku a posunul ju do súčasnosti. Film Nokas (2010), nakrútený podľa skutočnej udalosti, zobrazuje lúpežný prepad inštitúcie, ktorá rozváža peniaze bankám, očami jeho účastníkov. Reálne udalosti boli aj základom piateho Skjoldbjærgovho filmu V hlbinách (2013).   

Blaire Lily je bežná stredoškoláčka, ktorá so svojimi kamarátmi a priateľom Mitchom pravidelne komunikuje cez Skype. Dej filmu zachytáva ich internetovú komunikáciu presne rok po samovražde Laury Barns, ktorá neuniesla kyberšikanu zo strany svojich známych. Do ich súkromnej skupiny sa v ten deň prihlási neznámy užívateľ s prezývkou billie227. Spočiatku ich desí len tým, že ho z diskusie nejde vyhodiť, avšak postupom času sa začne všetkých zúčastnených pýtať nepríjemné otázky. Zároveň im niekto začne vypisovať z profilu mŕtvej Laury a zisťovať, kto vyhodil na internet video, kvôli ktorému sa zabila. Po viacerých neúspešných pokusoch o zbavenie sa nepríjemného návštevníka či kontaktovania polície sa však postupne začnú diať oveľa horšie veci. A mnoho z nich nebude mať na svedomí len tajomný používateľ.

Do vysielania slovenských mainstreamových televízií sa hodil asi tak, ako Kronerovi hrdinovia do SSK (slovutnej slovenskej kinematografie), a tak sa čoskoro musel uchýliť tam, kam patrí: na internet. To však nijako neprekážalo. Naopak: Pišta Lakatoš, Rytmaus, Oblina, Menežeris, Moloch a ďalší sa vďaka zdieľaniu na sociálnych sieťach rýchlo stali svojráznym fenoménom. Mnohé hlášky, ale aj spôsob vyjadrovania jednotlivých postáv, časom zľudoveli, vrátili sa tam, odkiaľ prišli: do bežného života. Koľko autorov má také šťastie?