Recenzie 2015

Thomas Cailley si medzinárodné renomé získal krátkym filmom Paris Shanghai (2010), dvadsaťpäťminútovou komédiou o spoločnej ceste dvoch rozdielnych mužov s odlišnými reakciami na putovanie, prírodu i stretanie nových ľudí, ktorí sa nechtiac vzájomne ovplyvňujú. Podobnou, veľmi zovšeobecnene vyjadrenou témou, sa mladý režisér a scenárista zaoberá aj v Láske na prvý boj, no nesústreďuje sa iba na vzťah muža a ženy. Jeho prvotina je o hľadaní vlastnej identity v zložitom svete, poznačenom ekonomickou i etickou krízou.

Film si napätú atmosféru buduje hneď od prvých sekúnd, keď je na plátne v podstate vidieť iba úvodné titulky. Chladný elektronický soundtrack sa nesie celou dĺžkou stopáže a striedanie jeho stupňujúcich sa pasáží s absolútnym tichom vás nenechá ani na chvíľu vydýchnuť. Hudobne a vizuálne film v dobrom svetle prináša spomienku na sedemdesiate roky hororoviek, no zo starej školy si so sebou berie všetko, vrátane pár záporov a klišé záberov (vŕzganie hojdačiek vo vetre, škrabanie na dvere, dom pri jazere).

Menej sa vie o jeho  réžiách televíznych či dokumentárnych filmov, ale aj o práci herca, scenáristu, kameramana, producenta, predovšetkým však  filmového historika, redaktora a autora kníh, v ktorých reflektoval vzťahy medzi súčasnosťou a hollywoodskou históriou. Mimochodom, tou sa nechal inšpirovať aj keď pred pätnástimi rokmi napísal so svojou vtedajšou manželkou Louise Stratten scenár k filmu To dievča musíš milovať. Charakterizuje ho ako „romantickú komédiu s bláznivým nádychom“, ktorú však nakrútil až vlani a vrátil sa tak po niekoľkoročnej prestávke k práci pre strieborné plátno.

Martin Provost (1957), ktorý sa dlho živil herectvom, debutoval filmom Tortilla y cinéma. Nasledovali filmy Le vente de Juliette, spomínaná Séraphine a v roku 2013 sa prezentoval snímkou Violette. Violette Luduc patrí do povojnovej skupiny francúzskych spisovateľov a dlho bola v tieni svojich slávnych súputníkov ako Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Albert Camus a ďalších,  patriacich do skupiny existencialistov. U nás je táto spisovateľka takmer neznáma a nikto nevie, že to bola žena, ktorá vo svojom čase porušila všetky tabu a písala o láske, homosexualite, potrate a intímnych veciach úplne otvorene. Možno aj preto tak dlho trvalo kým ju verejnosť ako-tak vzala na milosť. Že Violette začala vôbec písať vďačí nútenému pobytu na vidieku počas druhej svetovej vojny, kam nasledovala spisovateľa Maurica Sachsa, homosexuála, ktorý ťažko znášal jej neodbytnú lásku, ale donútil ju písať. Komplikovanému Sachsovi vďačí aj za ďalšiu veľkú neopätovanú celoživotnú lásku k spisovateľke Simone de Beauvoir. Simone bola jej patrónkou, neustále ju povzbudzovala a v kritických časoch aj tajne finančne podporovala. Violette sa ťažko prebíjala životom, trpela, že je nemanželským dieťaťom slúžky Berthe, s ktorou jej vzťah bol veľmi komplikovaný, trpela pre samotu, opustenosť a pocit, že ju nikto nemá rád. Jej prvá lesbická láska sa skončila škandálom na škole, krátke manželstvo sa nevydarilo, potrat ju hlboko poznačil a literárny neúspech tieto pocity len prehlboval. Nebyť Simone de Beauvoir, ktorá pre svoju chránenku robila čo mohla, sa nad vodou neudrží. Utrpenie však prinieslo svoje ovocie.

Prvý Iron Man bol pritom do istej miery riskom a súčasne predznamenal cestu, akou sa filmová odnož Marvelu vyberie. Nevsádzala na istotu, ale od začiatku sa snažila pokryť širšie spektrum hrdinov pôsobiacich v odlišných prostrediach, či časových líniách a prekvapovala aj výberom režisérov. Spomínaného Iron Mana sa ujal skôr komediálne orientovaný Jon Favreu, Thora Shakespearovský Kenneth Branagh a podobne. V tejto filozofii pokračuje dodnes a v porovnaní s inými hollywoodskymi gigantmi, hrajúcimi na istotu a snažiacimi sa uloviť čo najznámejšie mená, je tento prístup príjemne osviežujúci. Navonok obrovským riskom bolo aj angažovanie televízneho guru Jossa Whedona pre prvý diel Avengers, ktorí mal dohromady stmeliť všetky doterajšie diela a ich štýly do funkčného celku. Navonok preto, lebo hoci mal Whedon za sebou jediný celovečerný film, jeho schopnosť vytvoriť tím z rôznorodých postáv a písať kvalitné dialógy, plné popkultúrnych narážok a britkého humoru, bola veľmi dobre známou. Nebolo teda žiadnym prekvapením, keď sa Whedon ujal réžie aj u očakávaného Avangers 2: Vek Ultrona.

Fenomény, na ktorých vyrastali dnešní štyridsiatnici a päťdesiatnici. To všetko v Malom pánovi je, na to všetko vedome či podvedome nadväzuje. Ostáva však svojský a originálny. A ak naň predsa len treba nalepiť nejakú nálepku, tak je mierne punkovou poklonou českému (a slovenskému) tradičnému jarmočnému marionetovému bábkovému divadlu. Vrátane občas drsnejšieho, ba chvíľami až detinsky fekálneho humoru.

S výsledkom sme sa stretli opakovane na televíznej obrazovke. V posledný aprílový deň prichádza do kín rozšírená „kinoverzia“. V predpremiére ju videli už návštevníci aprílovej  prehliadky Týždeň slovenského filmu v bratislavskom kine Lumière, kde sa po projekcii uskutočnila aj  krátka beseda s režisérom Martinom Šulíkom a Jaroslavom a Davidom Čorbovcami (bratom a synovcom M.Čorbu), ktorí stáli pri vzniku diela. Koncom roka by malo vyjsť DVD s dvadsaťminútovým bonusom.

Inšpiráciou mu vraj boli práce najvplyvnejšieho nórskeho filozofa 20. storočia Arneho Næssa (1912-2009), zakladateľa tzv. hlbinnej ekológie a propagátora vlastného životného štýlu – ekozofie. Næss hlásal, že človek je najviac samým sebou vtedy, keď je sám v prírode. Štvrtinu svojho života prežil v izolácii v horách na juhu Nórska. Martin, hlavný (a vlastne jediný) hrdina Giæverovho filmu, je tridsiatnik nespokojný so svojím životom. Zamestnanie mu nevyhovuje (škoda, že sa nedozvieme, čo robí), s kolegami si nerozumie a väčšinu z nich pokladá za hlupákov, priatelia, ak vôbec nejakých má, ho nudia. Vzťahy v mladej rodine tiež nie sú ideálne. Láska k manželke ochladla, Martin stále častejšie zabúda na zaužívané rituály, ako sú objatia pri príchode či odchode z domu. Chladný je aj jeho vzťah so synom, ktorým možno kopíruje vlastné skúsenosti z detstva. Muža ubíja každodenný stereotyp a túži po zmene. Jediné, čo ho ešte baví, je pravidelný beh či osamelé víkendové výlety do prírody. Jeden z nich tvorí obsah filmu.

V roku 1995 v Oscarom ocenenom krátkom animovanom filme A Close Shave svetoznáma animovaná dvojica pán Wallace a jeho geniálny psík Gromit riešili záhadu miznúcej ovčej vlny. Jednou z obetí ale i z hlavných postáv odporu sa stal baranček Shaun. V roku 2002 sa vrátil v príbehu Cracking Contraptions. Publikum, najmä detské, si ho obľúbilo natoľko, že štúdiá Aardman Animations mu v roku 2007 venovali samostatný seriál pre deti Shaun the Sheep. Od neho sa dokonca o dva roky neskôr odčlenil ďalší, pre ešte menšie deti, nazvaný Timmy Time, o Shaunovom maličkom bratrancovi Timovi. Teraz sa Shaun po štyroch sériách a 130 častiach, ktoré mu priniesli svetovú slávu, ale i po úspechoch filmov Aardman Animations Slepačí úlet (2000), Wallace a Gromit: Prekliatie králikolaka (2005), Spláchnutý (2006), Arthur zachránil Vianoce (2011) a Piráti! (2012), konečne dočkal svojich 85 minút slávy.