Recenzie 2015

Vďaka rozdielnym titulom v oboch jazykových verziách však možno prírodovedeckejšie založený divák začne pátrať aj po tom, aký je vlastne rozdiel medzi zovňajškovo podobnými havranom, vranou a krkavcom, aby nakoniec zistil, že vtáci, ktorí vo filme vystupujú, sú mimoriadne inteligentné, vycvičené a reálne krkavce. V každom prípade ide o  prvú rozprávku vo filmografii známej a úspešnej českej filmovej a divadelnej režisérky a scenáristky Alice Nellis (1971). Doteraz mapovala  skôr súčasnosť a medziľudské vzťahy - veď stačí spomenúť tituly ako  Ene bene (1999), Výlet (2002), Tajnosti (2007), Mamas a papas (2010), Perfect Days (2011), Revival (2013) či Anjeli (2014). Na  predpremiérovom  stretnutí s novinármi v Bratislave priznala, že inšpiráciou k jej najnovšiemu opusu boli pre ňu jej  tri deti - deväťročná Ella, Oliver a najmenší František, ktorý má ani nie dva roky. Večer si vraj vyžadujú čítanie rozprávok a ona si uvedomila ich silný výchovný dosah.

Cestu týmto mínovým poľom, s obdivuhodným zmyslom pre presné dózovanie humoru a zároveň aktuálnej spoločenskej agendy, demonštrujú Francúzi. Vo filme Philippe Chauverona Čo sme komu urobili? (2014) sa rodina tradičných francúzskych katolíkov vyrovnáva s novým členom domácnosti, pytačom najmladšej dcéry. Popri čínskom budhistovi, židovi a moslimovi, pribudne do rodiny černoch z Pobrežia slonoviny. Spôsob, akým sa darí tvorcom pobaviť a nezľahčovať je obdivuhodný. Tvorcovia filmu Samba majú v tomto tematickom obore na konte výrazný úspech. Ich film Nedotknuteľní (2011), o černošskom komorníkovi (Omar Sy), ktorý je partnerom paralyzovanému Francúzovi z horných vrstiev, bol originálnym príspevkom do dialógu o asimilácii a navyše skvelou komédiou.

Film nakrútil Hüseyin Tabak, pôvodom Kurd, syn prisťahovalcov z Turecka, ktorí prišli za prácou do Nemecka, a tu sa budúci režisér roku 1981 narodil. Vyštudoval na filmovej akadémii vo Viedni u osobností zvučných mien - Petra Patzaka a Michaela Hanekeho. Školu absolvoval sociálnou drámou Tvoja krása nemá cenu... o citovom dozrievaní tureckého chlapca v imigrantskej komunite. Kôň na balkóne (2012) je teda jeho druhý film. Scenár na motívy románu Mila Dora napísal Milan Dor.

Film svojím spôsobom nadväzuje na jeho dve staršie dielka, dokumenty Omo – cesta do praveku (2002) a Pygmejovia – deti džungle (2011). Prvý zaznamenával splavenie náročnej africkej rieky Omo, plnej nebezpečných prírodných nástrah, okolo ktorej žijú mnohé pôvodné kmene. Jeho osobitosť spočívala v tom, že účastníčkou šesťčlennej expedície bola aj žena – rozprávačka napínavého príbehu (jej humorom podfarbený komentár bravúrne interpretovala herečka Zuzana Fialová). Vo filme Pygmejovia – deti džungle sleduje Barabášova kamera svojho priateľa, fotografa a skúseného cestovateľa Ivana Bulíka, ktorý sa vydal do strednej Afriky za najmenšími obyvateľmi našej planéty, kočujúcimi Pygmejmi, lovcami a zberačmi, obeťami neľútostnej vojny a rovnako bezohľadnej civilizácie.

Vysokorozpočtová hraná disneyovka je na prvý pohľad takmer verneovským dobrodružstvom v štýle tých najklasickejších filmov staršej éry. Príbeh začína na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1964 a predstavuje nám jedenásťročného rojka Franka. Ten zaujme Athenu, mladú asistentku vynálezcu Davida Nixa a s jej pomocou sa dostane do „Krajiny zajtrajška“ Je to takmer dokonalý svet bez vojen, hladu, znečisteného prostredia, svet založený najväčšími mysliteľmi svojej doby, ktorí sa rozhodli spraviť niečo naozaj prínosné. Posúvame sa o 40 rokov neskôr a všetko je trochu inak. Frank (George Clooney) už nežije vo svojom dokonalom svete, stal sa z neho mrzút a pesimista. Práve vtedy sa na scéne objavuje dievča Casey (Britt Robertson), ktorá sa náhodou dostane k zvláštnemu odznaku. Akýkoľvek dotyk s ním ju dočasne prenesie do Tommorowlandu, ale netrvá to večne. Je len otázkou času, kedy sa osudy Casey a Franka spoja. Vzrušujúca dobrodružná výprava tak môže začať.

Komorná dráma je intímnym pohľadom za zatvorené dvere jedného panského sídla. Cyntia, Evelin a ich každodenné rituály obety, zúfalá snaha udržať si lásku. Strickland sa pohráva so svojimi mučeníčkami i s divákom. Tajomstvá odhaľuje bez doslovných vysvetlení, necháva nás domýšľať si a rafinovane prekvapuje.

Základná idea sa vraj zrodila, keď dokončoval v roku 2012 nakrúcanie komediálneho príbehu Láska je láska, kde hrali aj Ondřej Vetchý a Simona Stašová. Vtedy navrhol scenáristovi Martinovi Horskému ďalšiu spoluprácu. S prvou verziou titulu Život je život však nebol spokojný a rozhodol sa mu pridať tzv. „snovú linku“. Základ filmu sa odohráva v realite – príbeh prísneho policajta Františka (Onděj Vetchý), jeho manželky – poštárky Jany (Simona Stašová) a ich troch dcér. Hlava rodiny chce mať všetko pod kontrolou, ale zdá sa, že mu to nevychádza ani v práci, ani doma. Najstaršia dcéra (Bára Poláková), vydatá za neúspešného mladého herca ,sa trápi, že otec neznáša zaťa, ale ešte viac tým, že ešte neotehotnela, kým jej najmladšia 16-ročná sestra (Sára Sandeva) čaká dieťa s neznámym chlapcom. Stredná sestra (Tereza Voříšková) by sa chcela vydať, ale má smolu na úplne nevhodné typy. Navyše, dovtedy poslušná manželka a matka Jana začína snívať o dovolenke pri mori, hoci on uznáva iba Máchovo jazero („Mácháč“), kam chodia každý rok. Pred problémami uniká František do snov. V nich je akýmsi novodobým Jamesom Bondom- neodolateľným a odvážnym Frankom, záchrancom sveta, na ktorého sa spoliehajú hlavy štátu aj Vatikán. Nechýba v nich, v podobe typickej „Bond girl“, ani jeho šarmantná mladá kolegyňa, začínajúca policajtka Lucia, Slovenka so španielskymi koreňmi (filmový debut slovenskej speváčky, inak absolventky štúdia herectva Kristíny Pelákovej, ktorá k filmu naspievala aj pieseň Number One).

Pôvodne si mal ústredný charakter opätovne zahrať Mel Gibson, jeho nástupcom sa stal talentovaný brit Tom Hardy. Na režisérsku stoličku sa po štvrtýkrát vrátil George Miller, ktorý vdýchol Maxovi neopakovateľnú atmosféru sveta plného šialených postáv a extravagantných kostýmov. To sa mu podarilo znova a hoci je výrazne starší, ani nakrúcanie štúdiových filmov pre mladšie publikum mu zjavne neubralo potrebnú energiu. Nový Max je patrične dravý, čo okrem jeho réžie podtrhuje aj vynikajúci soundtrack Toma Holkenborga, známejšieho ako Junkie XL. Slovami režiséra v ňom nejde o nič komplikované, ale o veľmi jednoduchú alegóriu, niečo v štýle westernu na kolesách. Toto prirovnanie sedí a podobnosť s najlepšie prijímaným druhým dielom je cítiť – zásadnou zmenou je len moderný vizuál a viac trikových scén, tie sú však často praktického rázu.

Prvý prípad sa nepochybne zviezol aj na momentálnej popularite severských kriminálok, známych svojou takmer nenapodobiteľnou pochmúrnou atmosférou. Švédski Muži, ktorí nenávidia ženy boli komplexnejší a v konečnom dôsledku aj výrazne úspešnejší, ale bola by chyba považovať Olsenovu tvorbu za ich chudobnejšieho príbuzného. V podstate jednoduchá zápletka bola v Žene v klietke na plátne skôr devízou a plnila svoj hlavný účel. Tým bolo predstavenie postáv, prostredia a nastolenie základných pravidiel, pričom samotné spracovanie ju povyšovalo na o niečo kvalitnejšiu úroveň. Výhodou je, že na pokračovaní sa podieľa takmer identický štáb a divák tak dostane presne tú porciu toho istého, čo mu chutilo minule. Alebo nie?