Viac z: Recenzie 2012

Toto je východisková situácia filmu i knihy, podľa ktorej vznikol. Debutoval ňou pred niekoľkými rokmi vtedy už takmer 60-ročný Paul Torday (1946), absolvent anglickej literatúry v Oxforde, ktorý vraj však väčšinu života pracoval v priemysle. Odvtedy mu vyšli viaceré romány, ale neprekonali úspech titulu Lovu lososov v Jemene. Preložili ho do 23 jazykov a v roku 2007 vyšiel aj v češtine.

Juraj Šajmovič, absolvent katedry dokumentárnej tvorby pražskej FAMU, sa doteraz venoval najmä televíznym projektom. Na konte má napr. hraný dokument o trinástich rokoch novodobej českej histórie České hlasování, seriál hraných satirických príbehov o problémoch súčasnej českej spoločnosti Budování státu, režíroval niekoľko pohľadov do intímneho sveta populárnych osobnosti, ako je Michal David či Luděk Sobota, ktoré poznáme pod titulom Trinásta komnata, je však aj autorom najpredávanejšieho DVD v Čechách roku 2008 Ewa Farna Tour. Predovšetkým televízne skúsenosti má aj scenáristka jeho prvotiny Petra Ušelová (v titulkoch filmu sa uvádza iba ona, v propagačných materiáloch sú aj spoluscenáristi Petr Kazda a Juraj Šajmovič). Televíziu nespomínam náhodou: Film, ktorý kvantitatívne obohacuje neveľkú škálu súčasných domácich filmových diel pre deti a svojou atmosférou vhodne zapadá do letnej pohody, kvalitou nepresahuje úroveň televíznych seriálov zo súčasnosti a zrejme na tolerantnej obrazovke sa bude cítiť najlepšie.

Predstavitelia hlavných postáv Dominique Abel a Fiona Gordon sú partnerskou dvojicou i v súkromí a medzinárodné uznanie získali už ako divadelníci, členovia vlastnej divadelnej spoločnosti Courage Mon Amour. Presadili sa však aj pred kamerou. Nakrútili viacero ocenených krátkych filmov a v roku 2005 debutovali celovečerným hraným filmom Ľadovec, kde si prizvali k spolupráci režiséra Bruna Romyho. Spolu s ním nakrútili aj druhý celovečerný film Rumba (2008). Film Víla (2011) je tretím spoločným opusom tejto scenáristickej, režisérskej a zároveň hereckej trojice.

Muži v čiernom podľa paranoidných mestských legiend už v predminulom storočí symbolizovali členov záhadnej vládnej organizácie, špecializovanej na utajovanie a dezinformovanie. Legendy sa zintenzívnili najmä po roku 1947 (prípad v Roswelle, Nové Mexiko) a prežívali v 50. i 60. rokoch. Spojené štáty sa podľa nich usilovali zabrániť šíreniu informácií o kontaktoch s mimozemskými civilizáciami. Muži v čiernych oblekoch mali byť anonymnými agentmi bezmennej, zato všemocnej organizácie, ktorá sa neštítila ničoho – ani klamstiev, podvodov či vrážd. Takto mužov v čiernom vykreslil i povestný mysteriózny krimiseriál Akty X.

Cohenov štvrtý celovečerný film je po pseudodokumentoch Borat a Brüno opäť s príbehom v tradičnom zmysle: fikcia o severoafrickom diktátorovi, admirálgenerálovi Aladinovi (Sacha Baron Cohen) z malej severoafrickej krajinky Wadiya (fiktívny filmový štátik, ležiaci na miestach, kde sa v skutočnosti nachádza Eritrea, mimochodom – s prevažne kresťanským obyvateľstvom), ktorý spolu so strýkom a poradcom Tamirom (Ben Kngsley v ďalšej zo svojich typických komediálnych postáv) cestuje do New Yorku na zasadanie OSN, ale ocitne sa stratený a chudobný v uliciach veľkomesta. Je však schopný spraviť čokoľvek, len by zachránil svoju krajinku pred smrteľným nebezpečím, ktoré jej hrozí a volá sa demokracia. Pomocnú ruku mu podá zapálená aktivistka a majiteľka obchodu s biopotravinami Zoey (zmyslom pre sebairóniu príjemne prekvapujúca Anna Faris) a wadijský emigrant Nukleárny Nadal (Jason Mantzoukas). Stane sa nečakané: Aladin sa musí rozhodnúť či bude bojovať o navrátenie moci, alebo o lásku Zoey.

Sophie Schoukens pochádza z Belgicka (dátum narodenia sa mi nepodarilo vypátrať, ale to je pri dáme ospravedlniteľné), ale začínala ako herečka v New Yorku. Po návrate do Európy sa presadila najmä ako producentka, šesť rokov pracovala pre program MEDIA. V roku 2005 si splnila sen, keď nakrútila krátkometrážny film Alica alebo Čiernobiely život o trinásťročnej anorektičke, ktorým sa prezentovala na Berlinale i na Fóre nezávislých v Karlových Varoch. Okrem produkcie sa venovala aj písaniu scenárov a filmovému strihu, snímkou Marieke, Marieke debutuje v celovečernej hranej tvorbe.

Hoci legenda o netvorovi a jeho panenských obetiach, prameniaca z hĺbok podvedomia, má korene v temnom dávnoveku, prvá tlačená verzia rozprávky La Belle et la Bête vyšla v polovici 18. storočia a jej autorkou bola francúzska spisovateľka Gabrielle-Suzanne Barbot de Villeneuve. Film sa však inšpiroval o trochu novšou a rozšírenejšou verziou z pera inej francúzskej autorky – Jeanne-Marie Le Prince de Beaumont.

Autor, ročník 1969, absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, sa doteraz venoval najmä dokumentárnej tvorbe pre Českú televíziu (filmy Co se kýče týče, Neohrožení ohrožení, Krušné domovy, Sladké mámení aneb Dovolená ROH jako tenkrát, Gulášek za 750 milionu, Asák, Mizející Praha, príspevky do cyklu Febia Nová cestománie). Bohaté skúsenosti dokumentaristu výrazne poznamenali aj jeho celovečernú hranú prvotinu Poupata, pre ktorú si vybral náročný a v našich končinách v súčasnosti zriedkavý žáner sociálnej drámy, dobre známy napríklad z britskej kinematografie deväťdesiatych rokov – z tvorby Loacha, Leigha a ďalších.

Film so po prvý raz videla vlani na karlovarskom filmovom festivale a nadšená som nebola. Myslela som si, že je, najmä v závere, imitáciou tarantinovských príbehov, že je to inšpirácia možno neúmyselná, ale zjavná, no tento horor na nemecký spôsob nefunguje. Po skoro ročnom odstupe si už nemyslím, že Lillipop Monster má niečo spoločné s Tarantinom, iba ak úchylnosťou, ale chýba mu hravosť, tarantinovský nadhľad a humor. Mimochodom skoro každý ho s nejakým dielom porovnáva a kuriózne je, že okrajovo aj s Alenkou v krajine zázrakov, čo je už skutočne za vlasy pritiahnuté. Napriek tomu, že režisérka sa cez komiksové zobrazenie sveta snaží zachytiť dievčenské dospievanie, že nič nefunguje akoby malo a predsa je všetko v poriadku, je film svojim spôsobom zaujímavý, najmä po vizuálnej stránke. V nej zúročila Ziska Reimann všetky svoje dovtedajšie vedomosti a pokusy – pohrala sa s kameramanom Hannesom Hubachom s obrazovou kompozíciou (striedanie svetla a tieňa), ale hlavne s prelínaním komiksových scén s reálnymi. Možno polemizovať načo toľko animovaných sekvencií a zbytočných efektov, ale práve to robí tento „strelený“ film aspoň niečím zaujímavým. Pripúšťam však, že efektné čarovanie je v mnohých prípadoch samoúčelné.