Predstavitelia hlavných postáv Dominique Abel a Fiona Gordon sú partnerskou dvojicou i v súkromí a medzinárodné uznanie získali už ako divadelníci, členovia vlastnej divadelnej spoločnosti Courage Mon Amour. Presadili sa však aj pred kamerou. Nakrútili viacero ocenených krátkych filmov a v roku 2005 debutovali celovečerným hraným filmom Ľadovec, kde si prizvali k spolupráci režiséra Bruna Romyho. Spolu s ním nakrútili aj druhý celovečerný film Rumba (2008). Film Víla (2011) je tretím spoločným opusom tejto scenáristickej, režisérskej a zároveň hereckej trojice.
Tvorcovia vychádzajú zo svojich divadelných skúseností a netaja sa inšpiráciou z odkazu klasickej grotesky či filmov Bustera Keatona a Jacquesa Tatiho. Nakrútili príbeh na známu tému hľadania šťastia ako sled jednotlivých scénok a gagov s relatívne jednoduchými filmovými prostriedkami. Napríklad v čase vyspelej filmárskej techniky a trikov používajú zadnú projekciu či už ide o tanečnú scénu v podmorskom svete alebo naháňačku za dieťaťom, ktoré zabudli na kapote auta.
Humor filmu vychádza neraz z bizarných, ale často uveriteľných situácií. Napríklad hneď v úvodných scénach sledujeme ako sa Dom márne usiluje zjesť v pokoji svoj sendvič, lebo ho stále niekto vyrušuje. Alebo: v hoteli sa chce ubytovať cudzinec, pravdepodobne Angličan, so svojím psíkom. Neovláda francúzštinu, izbu si objednáva pomocou konverzačnej brožúrky, ale keďže pes je nevítaný, rozhodne sa ho preniesť cez recepciu nenápadne v taške. Takže divák naraz vidí, ako sa taška sama dá do pohybu a dokonca skáče po schodoch.
Naháňačky patria do grotesky. Či už s políciou alebo aj s podvedenou predavačkou. Fiona sa totiž rozhodne získať oblečenie a obutie zadarmo a pri úteku ulicami sa pripletie medzi účastníkov mestských pretekov.
Potom sa však do poetiky naivizmu pripletie niečo medzi surrealistickou metaforou, absurditou a klaunským výstupom. Takto totiž možno vnímať, keď sa Fiona zmení z minúty na minútu na tehotnú ženu, ktorá na psychiatrii píše za trest vetu Víly nejestvujú, hrá so spolupacientmi kartovú partiu o lieky, ktoré si posúvajú popod zamknuté dvere, alebo predvedie s Domom tanečnú scénu na streche hotela, kam ju uniesol. Vzápätí ironizujúca vsuvka na tému mužsko-ženský prah bolestivosti: vidíme Doma, ako omdlieva kvôli poranenému prstu, ale Fiona medzitým sama zvládne pôrod.
Niektoré scénky sú akoby z iného filmu – celkom zaujímavé spevácke číslo smutných rugbistiek, ktoré smútia v bare po prehre alebo pre našinca nie vždy zrozumiteľné narážky na problém imigrantov – pasáž, v ktorej sledujeme troch černošských mladíkov na brehu mora a ich snahu, dostať sa bez dokladov do Anglicka.
Tvorcovia filmu zdôrazňujú posolstvo o tom, že „každý z nás sa musí o svoje šťastie aktívne zaslúžiť“. Neviem, či si ho dokáže odčítať aj dostatočne nepoučený divák a či ho niektoré okamihy nebudú skôr nudiť. Iné ho však pravdepodobne rozosmejú. Kritika oceňuje pri filme Víla „humor, úprimnosť, jednoduchosť, skvelé herectvo a vynikajúce tanečné kreácie“. Protagonisti nie sú krásni a očarujúci, ako to býva v rozprávkach z filmového plátna, sú skôr popletení , veľmi jednoduchí, a vlastne do konca netušia čo vlastne chcú od života (Dom stále nevie čoby malo byť jeho tretím želaním a Fiona ho uspokojuje, že nič sa nedeje, času dosť), ale o to viac pôsobí celý príbeh príjemne a milo. Možno ako spomienka na návštevu v cirkuse, alebo na rozprávku, ktorú by sme mohli prežiť, keby sme aj my stretli vílu...
Víla (Belgicko-Francúzsko 2011)