Recenzie 2011

Eddie Morra je flákač a stratená existencia. Droga, ku ktorej sa zhodou okolností dostane, však dokáže aktivovať celý potenciál ľudského mozgu. Otázka znie, či nebolo pre Eddieho i pre celý svet lepšie, kým bol lenivým povaľačom...

A hoci Sophie sa premiéry Tria z Belleville nedožila, stihla sa s Chometom dohodnúť, že by nebolo márne nakrútiť kreslený film podľa Tatiho nikdy nerealizovaného scenára z roku 1956, ktorý venoval práve jej, svojej dcére Sophie. Nečudo, že hlavná postava nového kresleného filmu Sylvaina Chometa sa volá Tatischeff a nosí príliš krátke nohavice s pôvabom Jacqua Tatiho, na ktorého sa ponáša.

Biutiful je Iňarrituov štvrtý celovečerný hraný film. Tri predošlé (Amores perros – Láska je kurva, 2000, 21 gramov, 2003 a Babel, 2006) nakrútil v úzkej spolupráci so scenáristom Guillermom Arriagom. Boli to originálne skladačky, v ktorých sa nezávisle od seba odvíjalo niekoľko samostatných, zdanlivo nesúvisiacich príbehov. Tie sa potom preťali v jednom osudovom okamihu, ktorý spätne osvetlil predchádzajúce dianie. Tento spôsob filmového rozprávania vyžadoval sústredeného diváka, ale za ochotu skladať filmový „puzzle“ sa mu bohato odmenil myšlienkovým bohatstvom, napätím i nečakanou pointou.

Na  tejto planéte vraj už pomaly niet čo objavovať, nájsť miesta, kde ľudská noha ešte nevstúpila, vyhlasuje finančník Carl (Ioan Gruffudd) hneď v úvode filmu. O to je ochotnejší financovať prieskum komplexu jaskýň Esa´alla v južnom Pacifiku, ktorý patrí k najväčším, najkrajším a najmenej dostupným jaskynným systémom na svete. Mimochodom, i keď sa  v príbehu skloňuje lokácia Papua – Nová Quinea -   film sa nakrúcal  na Zlatom pobreží v Queenslande a v jaskyniach v južnej Austrálii. Príroda sa však  postarala naozaj o úžasnú scenériu a už len  prvý pohľad z helikoptéry na  kráterový vstup do jaskynného komplexu, je zážitkom, na aký sa nezabúda. Nevraviac o podzemných priestoroch, ktoré miestami pripomínajú katedrálu  či svojskú svätyňu.

Posielať listy s odkazom, aby ste obsah prepísali x-krát a poslali ďalej, lebo ak nie, tak sa vám nesplní želanie alebo sa stane niečo zlé, je staré. Fenomén posielania reťazových listov však dostal skutočné krídla až po vzniku mobilov a internetu. Akoby sa s nimi roztrhlo vrece. Dostávame ich všetci, nadávame, vyhadzujeme, ale priznajme si, keď sme vstali ľavou nohou z postele, neraz podľahneme myšlienke, čo keď je to pravda?  Normálny človek sa rýchlo spamätá a správu vyhodí. (Len mimochodom: Čo tak nakrútiť film o šťavnato nadávajúcich ľuďoch pri prijatí podobných správ? Možno by to bol bestseller!) Vo filme Reťazová správa však skupina stredoškolákov dostane rovnaký list s varovaním, ak ho okamžite nepošlú ďalej piatim ľuďom, zomrú. Študenti sa zasmejú, správu vymažú až do chvíle, keď dvaja z nich nezomrú hrôzostrašnou smrťou. Kým dôjde k prvým vraždám, snímka štartuje so sugestívnou expozíciou. Podľa mojej mienky je to najlepšie vymyslená scéna filmu, keď obeť znesú zo sveta nič netušiaci manželia, a to len tým, že naštartujú svoje autá, nevediac, že je pripútaná ku kolesám. A tento efektný úvod zohráva aj ďalšiu úlohu.

Päťdesiatsedemročný rodák z Londýna (čo je v tomto prípade mesto v kanadskej provincii Ontario so 450 tisíc obyvateľmi), scenárista, režisér a producent Paul Haggis, ktorého meno sa nedávno mihlo slovenskou tlačou v súvislosti so scientologickou cirkvou, je držiteľom dvoch Oscarov za film Crash (Najlepší film, Najlepší pôvodný scenár). Nominovaný bol aj za réžiu Crash a za adaptovaný scenár športovej drámy Clinta Eastwooda Million Dollar Baby. S Eastwoodom úspešne spolupracoval ako scenárista dvojice vojnových drám Zástavy našich otcov – Listy z Iwo Jima. Upozornil na seba už v druhej polovici 80. rokov televíznym seriálom thirtysomething (skutočne sa píše s malým začiatočným písmenom), za ktorý dostal dve ceny Emmy.

Do kinematografie vstúpil ako šestnásťročný, keď nakrútil svoj prvý film. O tri roky neskôr sa stal najmladším poslucháčom filmovej školy. Spolu so známejším kolegom Larsom von Trierom spísal zásady Dogmy 95, v ktorej intenciách nakrútil svoj najslávnejší film – Rodinnú oslavu (1998). Za jej réžiu získal cenu v Cannes. Nasledovali dve po anglicky hovorené snímky Za všetko môže láska (2003) a Môj miláčik ráže 6,65 (2005), odmenený Cenou za réžiu na MFF v Moskve. Po komédii Keď sa muž vracia domov z roku 2007 prišlo Submarino, ktoré predstavuje Vinterbergov návrat k tematike nefukčných rodinných vzťahov, skvele stvárnenej v Rodinnej oslave. Mimochodom, poznáme ju aj z javiska bratislavského divadla Aréna, kde ústrednú postavu  autoritatívneho otca rodiny stvárnil Juraj Kukura a ním zneužívaného syna Richard Stanke. Vinterberg má k divadlu pozitívny vzťah – vlani v marci režíroval vo viedenskom Burgtheatri svoju vlastnú hru Pohreb, ale zaujíma sa aj o hudbu, čoho dôkazom sú napr. videoklipy hudobnej skupiny Metalica.

Americký režisér Gore Verbinski sa už svojím debutom Lov na myš (1997) etabloval ako majstrovský rozprávač. Z toho druhu rozprávačov, ktorých radi počúvame nie preto, že by nám prinášali nové príbehy. Naopak – rozpráva staré histórie, ale podáva ich neodolateľne. Po komédii v štýle starej grotesky nakrútil romantický thriller Mexičan (2001) a horor Kruh (2002), no jeho hviezdne obdobie prišlo roku 2003 so snímkou Piráti Karibiku: Prekliatie Čiernej perly.

Tragikomédia, čierna komédia, prvá „džihádska“ čierna komédia, satira – to všetko by sa dalo použiť na charakteristiku filmu Štyri levy. Nevdojak sa však vnucuje otázka, čo sú to za ľudia, ktorí obetujú seba, aby zniesli zo sveta hromadu nevinných ľudí? Nie sú to náhodou blázni ? Lebo samovraha trpiaceho vážnou chorobou alebo človeka úplne na dne, ktorý už nemá čo stratiť, dokážem ako-tak pochopiť. Ľudí, ktorí však obetujú seba, aby zavraždili  nevinných, veru nie. Nie je to problém nový, stačí si spomenúť na japonských kamikadze počas druhej svetovej vojny. Myslím si (možno sa mýlim), že sa by sa v súčasnosti hádam už nenašiel Japonec, ktorý by sa dal zmanipulovať touto zhubnou ideológiou. Vychádzajúc z tejto skúseností sa teda črtá nádej, že aj súčasní „kamikadzeovia, čiže džihádisti“ po čase vyhynú. Mám však obavu, že to bude dlho trvať. A tak prichádzam k úvahe, či  možno o tak vážnej téme, ako je svetový terorizmus, vôbec žartovať ? Zároveň si odpovedám – prečo nie ? A prikazujem nedumať o svetovom terorizme, ale  pokúsiť sa zhodnotiť, ako sa s touto témou, navyše  odľahčenou formou, vyrovnal tento film.