Recenzie 2011

Francúzska režisérka, scenáristka a príležitostná herečka Claire Denisová (1948) sa do Afriky vrátila po dvadsiatich rokoch. Ako štyridsaťročná tu nakrútila svoj autobiograficky ladený debut Čokoláda (1988), ktorý si netreba mýliť s rovnomenným filmom režiséra L. Hallstroma s J. Binocheovou v hlavnej úlohe. Denisovej otec pôsobil v Afrike ako dôstojník, takže Claire na tomto fascinujúcom kontinente strávila detstvo. Film, ktorý do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov, však nemá nič spoločné so spomienkovým optimizmom. Jeho hrdinkou je Francúzka Maria Vial, zrelá žena medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorá vedie chátrajúcu kávovú plantáž. Keď krátko pred zberom úrody vypuknú nepokoje, Maria sa rozhodne ignorovať kritickú, krviprelievaním hroziacu situáciu, varovné hlasy domorodých zamestnancov, ktorí húfne opúšťajú plantáž, i francúzskych vojakov, ktorí utekajú do bezpečia, nesúhlasné názory rodinných príslušníkov, ktorí tušia katastrofu, a napriek zdravému rozumu bagatelizuje zjavné nebezpečenstvo, aby dostala kávové zrná pod strechu. Ktovie, čo je hlavným hnacím motorom tvrdohlavej Marie. Pocit, že je v Afrike doma, a nedovolí nikomu, aby ju odtiaľ vyhnal? Nechuť vzdať sa materiálnych hodnôt, ktoré sú výsledkami jej každodennej tvrdej práce, hoci plantáž patrí bývalému svokrovi? Snaha byť nezávislou a dokázať všetkým, najmä exmanželovi a jeho novej africkej rodine, že si poradí v každej situácii? Možno kľúčom k jej správaniu je rozhovor so starým sluhom, jediným, ktorý ju neopustil. „Som bojovníčka,“ vraví Maria. „Ako by som to mohla prejaviť vo Francúzsku? Tam by to bolo nevhodné...“ Tvrdé podmienky v tvrdej krajine premenili aj krehké žieňa s dievčenskou postavičkou na skalu. Nerozumie si so sezónnymi robotníkmi, nevie bez podráždenia komunikovať s bývalým manželom, nechápe svojho dospievajúceho syna. Zdanlivá ľahostajnosť, ktorá zrejme zakrýva vnútornú zraniteľnosť, stály nepokoj, prejavujúci sa v nervóznych pohyboch a gestách, zriedkavý úsmev a iba jeden-jediný moment slabosti – tak hrá Mariu Vialovú slávna francúzska herečka Isabelle Huppertová (1955). Už svojou fyziognómiou – strapatými ryšavými vlasmi a vráskavou pehavou tvárou – patrí do tamojšieho prostredia, ktoré má depresívne ďaleko od ľúbivých pestrofarebných pohľadníc. Stratená na prašných cestách, v zajatí vyprahnutých stromov, musí prejaviť veľkú odolnosť, silu a odhodlanosť, aby sa vyrovnala s úlohami, ktoré nie sú vhodné pre krehkú osamelú ženu. Divák ju musí obdivovať,  snaží sa porozumieť jej, ale nemôže ju mať rád. Huppertová po Pianistke vytvorila ďalší tragický portrét osobnosti, ktorú neústupná povaha privedie k psychickej deštrukcii a cez ňu až k zločinu.

Nie preto, že by bol až taký nevydarený. Nie je. Je však nešťastne zacielený. Príbeh mladého ambiciózneho kongresmana Davida Norrisa (Matt Damon) a jeho osudovej lásky, tanečnice Elise Sellas (Emily Blunt) totiž zdôrazňuje romantickú líniu (a potláča napätie i akciu) viac, než je v tradične mužskej bašte vedeckej fantastiky zvykom. Až tak, že ho skôr možno charakterizovať ako ľúbostnú melodrámu s „dickovskými“ motívmi. Pretože však príbeh stojí na pomerne zložitej myšlienkovej konštrukcii, nejde ani o polievku pre duše frustrovaných žien. Silne veriacim kresťanom príde príliš kacírsky, ateistom zasa priveľmi náboženský. Náročným naivný. Naivným náročný. Správcom osudu skrátka osud filmového hitu nehrozí.

Príbeh modernej nekonvenčnej (rozumej – lesbickej) rodiny nakrútila, podľa vlastného námetu ako spoluscenáristka a  režisérka Lisa Cholodenko (1964). Meno zdedila po ukrajinských starých rodičoch, ktorí emigrovali do USA. Narodila sa a vyrastala v Los Angeles, a od deväťdesiatych rokov  dvadsiateho storočia pôsobí ako scenáristka a režisérka predovšetkým televíznych projektov. Film Decká sú v pohode je poznamenaný čiastočne jej osobnou skúsenosťou: Vďaka umelému oplodneniu je matkou štvorročného syna Caldera, ktorého vychováva so svojou partnerkou  hudobníčkou Wendy Melvoin. Mimochodom, osobnú skúsenosť má i spoluscenárista Stuart Blumberg,  ako študent bol vraj darcom spermií pre umelé oplodnenie.

Pri tejto príležitosti si nemôžem odpustiť poznámku, že sa neoplatí hádať, mať stopercentné tipy, lebo často sa nepodarí premeniť ani jednu z desiatich nominácií, ako sa to tohto roku stalo bratom Coenovcom s filmom Skutočná guráž. Ani  stopercentný víťaz rôznych iných súťaží Sociálna sieť  sa neocitla na priečkach najvyšších. Hádam len Oscar za najlepší ženský herecký výkon pre Natalie Portman vo filme Čierna labuť sa splnil. A nemyslím si, že by sa tohto roku ctení akademici boli tak veľmi pomýlili. Kráľova reč je  štýlovo čistý, v dialógoch mnohovravný, herecky brilantný a po režijnej stránke remeselne bez kazov nakrútený skutočný príbeh o problémoch, s ktorými musel kráľ Juraj VI. (otec súčasnej kráľovnej Alžbety II.) zápasiť.

Práve do takéhoto prostredia je zasadený príbeh filmu režiséra Rogera Michella Krásne vstávanie, postavený na troch hrdinoch. Hýbateľkou deja je mladá produkčná Becky Fullerová, ktorá má so svojím teamom zvýšiť sledovanosť rannej televíznej show Úsvit (Day Break), inak ju pre nezáujem divákov zrušia. Energická, optimistická, uvravená workoholička, ktorá predtým o podobné miesto prišla, v rámci pokusu o záchranu relácie angažuje ako moderátora novinársku legendu, niekdajšieho prominentného spravodajcu Mika Pomeroya, ktorý síce z výšky svojho veku, skúseností i ocenení pohŕda rannou zmesou banalít, ale musí sa podriadiť zmluve, rozhodnutý, že bude všetko úsilie neznesiteľne pracovitej produkčnej bojkotovať. Mike znamená nevítanú konkurenciu pre starú známu, vekovo blízku, ale oveľa prispôsobivejšiu moderátorku Colleen Peckovú, takže ich vystupovanie pripomína skôr tvrdú konfrontáciu než idylickú spoluprácu, čo sa, mimochodom, divákom najviac páči.

Szabolcs Hajdu, ročník 1972, patrí pomaly do strednej generácie maďarských filmárov. Debutoval v roku 2001 filmom Mizerné veci, po ktorom nasledovala Tamara (2004) a o dva roky neskôr slávne Biele dlane o neľudskom drile maďarských gymnastov, ktorý sme mali možnosť vidieť aj u nás a ktorý okrem športovej témy zaujal rytmizovanými sekvenciami. Hajduov štvrtý film Bibliothéque Pascal sa venuje predovšetkým obchodu s bielym mäsom, ktorý predstavuje výnosný medzinárodný biznis, ale aj vidieckemu životu v súčasnom Rumunsku dvadsať rokov po politickom prevrate. Ústrednou postavou je napoly Maďarka a napoly Rumunka Mona (vo filme sa hovorí oboma jazykmi, navyše aj po anglicky a španielsky), mladá žena so svojským, pomerne ľahtikárskym správaním, ktorá si hľadá miesto v živote, najradšej po boku nejakého chlapa. Do jej osudu výrazne zasiahne náhodné stretnutie so sympatickým darebákom, zrejme zločincom Viorelom, ktorého hrá príťažlivý Andi Vasluianu. Je to síce známosť len na jednu noc, ale zanechá pamiatku v podobe dcérky. Malá Viorica nezdedila po svojom otcovi nič, okrem schopnosti premietať svoje sny, vďaka ktorej zachráni matku pred smrťou zadusením v liverpoolskom bordeli. Ako prostitútku ju totiž predá kupliar Gigi – vlastný otec (Razvan Vasilescu má podvod už v pohľade), ktorý ju útokom na city vyláka z Rumunska.

Je pre mňa príjemným prekvapením (nie samotný prípad), že sa v tak krátkom čase našiel niekto a nakrútil o tomto besnení film.U nás je totiž „dobrým“ zvykom, keď udalosti prehrmia, rýchlo chceme na ne zabudnúť. Neviem, či to máme v povahe, ale jedno je isté, často odvraciame hlavu od problémov, tváriac sa, že neexistujú. Námetov na film by bolo aspoň toľko ako v Hollywoode, len ich nemá kto napísať a realizovať. A keď sa už filmári k dačomu odhodlajú tak ďaleko od Jánošíka, krvilačnej Čachtickej panej a možno ešte SNP, nezájdu. Nemám nič voči týmto filmom, ale už dosť! Vzniká totiž dojem, že vlastne nemáme , okrem zbojníka a masovej vrahyne, zaujímavejšie a väčšie osobnosti, ani dejiny, ani zradcov, ani hrdinov, ani mafiánov, prosto nič. Naši filmoví tvorcovia, hovorím im „časoví milionári“ (a nielen oni), majú na všetko dosť času, a keď sa už na niečo odhodlajú, sú to odťažité témy, skresľujúce minulosť i súčasnosť. Tú najviac. Náreky, že nie sú peniaze, sú často neopodstatnené, lebo aj s nízkym rozpočtom môže vzniknúť umelecké dielo. V dejinách svetovej kinematografie je na to dosť príkladov. U nás je však najlepšie nerobiť nič, o to viac vzdychať a hľadať prečo sa to nedá. A preto vítam tento film, i keď neprináša svedectvo o najslávnejšej kapitole našich novodobých dejín, ale je na svete.

Jeho tvorca Steven Antin (1958) je rodák z New Yorku , ktorý vyrastal v Los Angeles a šoubiznis sa stal jeho osudom, podobne ako v prípade jeho troch súrodencov. V jednom rozhovore vyhlásil, že už od detstva chcel byť filmárom, veďpred kameru sa prvý raz dostal už ako deväťročný. Neskôr spojil herecký chlebíček s ďalšími aktivitami ako kaskadér, scenárista, režisér a producent. Skúsenosti získal najmä pri tvorbe videoklipov. Uvažoval aj o dráhe spisovateľa. Slávna herecká kolegyňa Jodie Foster, ktorej raz dal prečítať niektoré svoje poviedky, mu vraj však povedala: žiadna kniha, to je film...Možno tu niekde bol začiatok myšlienky nakrútiť celovečerný film podľa vlastného scenára.

Prvý film, ktorý som videla od bratov Coenovcom boli Millerove križovatky, ktorý uviedli v roku 1990 na MFF v San Sebastiane a získal cenu za réžiu. O rok neskôr Barton Fink v Cannes hneď tri ceny, a to Zlatú palmu, Cenu za réžiu a John Turturro Cenu za najlepší herecký výkon. Tvorcovia nezaspali na vavrínoch a každý z ich filmov je mimoriadnym zážitkom. Spomeňme len niektoré: Fargo, Táto krajina nie je pre starých, Po prečítaní spáľte, Seriózny muž, Zbytočná krutosť, Big Lebowski, Muž, ktorý nebol, Braček, kde si ? – každý z ich získal nejakú cenu, vrátane Oscarov alebo len nominácie. Nečudo, že potom pri obsadzovaní hercov nemajú problémy, lebo nakrúcať s Coenovcami je vždy istota. Aj pri Skutočnej guráži nemali starosti s hviezdnym hereckým obsadením. Roostera Coburna si zahral Jeff Bridges, texaského rangera LaBoeufa Matt Damon, zbabelca Toma Chaneyho Josh Brolin, novačíkom je len 13-ročná Haile Steinfeld, ktorej meno odteraz neznáme nebude.