Recenzie 2011

Rodáčka z Kodane (1960) študovala umenie v Jeruzaleme i architektúru v Londýne, no napokon pevne zakotvila pri filmovej réžii, ktorú vyštudovala v rodnom meste. Pozornosť vzbudila už absolventskou snímkou, oslovili ju zásady filmárskeho manifestu Dogma 95, najmä sústredenosť na postavy a používanie ručnej kamery, ako aj využívanie hudby a svietenia pri vyvolávaní emócií. Z doterajšieho tucta celovečerných hraných filmov (napríklad Freud odchádza z domova, 1990, Rodinné záležitosti, 1993, Jeden a jediný, 1999, Otvorené srdcia, 2002) sa vymyká v hollywoodskom štýle nakrútená rodinná dráma Spálené spomienky (2007), označovaná za neúspech režisérky a občas vynechávaná z jej filmografie. Najväčšiu pozornosť vzbudila trojica filmov: Bratia (2004), ktorí sa veľmi rýchlo dočkali aj amerického remaku, na Oscara nominovaná snímka Po svadbe (2006) a dráma Lepší svet (2010), ktorá si odniesla okrem iných cien aj Oscara a Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film. Popri spomínaných spoločných znakoch a dôraze na etické otázky ich spája aj využitie exotického prostredia – Afganistanu, kde zostrelia jedného z dvoch Bratov – sokov v láske v rovnomennom filme, Indie, kde Po svadbe pracuje v tamojšom sirotinci dánsky herec, a napokon Afriky, ktorá je pôsobiskom jedného z hlavných hrdinov Lepšieho sveta.

Spočiatku to vyzerá ako príjemné spojenie tradičného westernu a klasickej hard science fiction. Na jednej strane kvintesenciálna westernová zostava: bezmenný pištoľník, krásna tajomná žena, bezohľadný dobytkár, ustráchaný barman (Sam Rockwell), so všetkým vyrovnaný kazateľ (Clancy Brown), šerif, ktorý práve našiel silu vzoprieť sa zlu a jeho malý vnuk (Noah Ringer). A Indiáni, ktorí nemajú žiadny dôvod milovať bielych dobyvateľov. Na druhej strane – tajomné, nepochopiteľné zlo. Zdá sa, že táto zmes kánonov príbehov z Divokého západu a z ďalekého vesmíru, minulosti a budúcnosti, bude pikantná, chutná a poteší.

Pripomíname si tak aj 110. výročie režiséra Gustava Machatého (1901 -1963), ktorý sa narodil v rodine pražského obchodníka  s realitami začiatkom minulého storočia, teda ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Nedokončil štúdia na gymnáziu, ale už ako osemnásťročný si založil  filmovú spoločnosť Geem- Film,  v ktorej  účinkoval ako herec, výtvarník, scenárista a debutoval ako režisér groteskou Teddy by kouřil, ktorá sa však nezachovala. Začiatkom dvadsiatych rokov pôsobil krátko v Hoollywoode a svoje filmárske skúsenosti sa pokúsil zúžitkovať po návrate do Československa na Barrandove, Jeho filmografia je pomerne nevyvážená. Objavuje sa v nej  napríklad sociálne ladený film Ze soboty na neděli  i komédia Načeradec král kibiců, či psychologicky ladené príbehy.  Ale do dejín filmu sa zapísal predovšetkým filmami s prvkami  istej  erotickej provokácie, expresionizmu až surrealizmu – Erotikon (1929) a Extáze (1932). V tom druhom nechal svoju emancipovanú  hrdinku Evu v podaní herečky Hedy Kiesler (neskôr známej pod menom Hedy Lamarr) kúpať sa  a pobehovať po lúke úplne nahú, čo v tom čase vyvolalo spoločenský škandál, ale spôsobilo aj senzáciu na  II.MFF v Benátkach, kde Extáze spolu s filmami Řeka a Zem spieva získala ocenenie za najlepšiu národnú filmovú kolekciu. Machatý , ktorý túžil po medzinárodnom uznaní  a rád sa obklopoval medzinárodným štábom,  nakrúcal potom v Rakúsku, Taliansku a od roku 1936 v USA, ale už sa mu nepodarilo nadviazať na  niekdajšie úspechy. Jeho najznámejším zahraničným titulom je asi psychologická dráma Žiarlivosť z roku 1945 s Hugom Haasom v jednej z hlavných úloh.  Po vojne sa usadil v Nemecku,  kde pracoval najmä pre rozhlas, televíziu a venoval sa aj pedagogickej činnosti. Zomrel v Mníchove v roku 1963.

Dvanásty celovečerný film štúdií, ovenčených 26 Oscarmi, 7 Zlatými glóbusmi, tromi cenami Grammy a s tržbami prekračujúcimi sumu 6,3 miliardy dolárov hodnotia recenzie prevažne ako tuctový, prinajmenšom veľmi nevyvážený. A majú pravdu. Výtvarné nápady i riešenia sú originálne, hravé a vtipné, ako je v Pixare pravidlom. Priam z nich srší radosť z tvorby a divák môže aj pri opakovanom sledovaní filmu objavovať nové vizuálne nápady, hry a vtipy. Hoci teraz nejde o „automorfizovanú‟ americkú krajinu, ale predovšetkým o rôznorodé pretekárske trate vo svetových metropolách – Tokiu, Paríži, Londýne, Monte Carle, takže obraz má čo robiť, aby nepripomínal niektorú zo špičkových pretekárskych videohier... Nápadité obsadenie postáv – teda rôznych konkrétnych a rozoznateľných modelov autíčok – určite ocení každý motoristický fanúšik. Nechýba ani množstvo viac či menej ukrytých odvolávok na iné filmy Pixaru, tvorcov a spolupracovníkov. Vyzdvihnúť treba aj funkčné využitie trojdimenzionálneho obrazu: Autá 2 sú jedným z mála filmov, ktoré pre plný vizuálny zážitok jednoducho treba vidieť v 3D.

Režisér patrí k najúspešnejším tvorcom strednej generácie a hovorí sa, že dokáže skĺbiť kvalitu s komerčnou úspešnosťou, čo sa málokomu darí. Vo filme Muži v nádeji je autorom scenára, režisérom a tiež producentom. „Je na čase, aby v ženskej totalite, ktorá nás obklopuje, konečne niekto našiel odvahu a povedal o mužoch pre zmenu niečo pravdivé a úprimné, i keď mu hrozí, že za to bude verejne vykastrovaný,“ hovorí  Vejdělek. Hrozba vykastrovania mu nehrozí, lebo napriek tomu, že je to film o mužoch a pre mužov, neodpustil si  nahliadnuť aj do ženskej duše. A to len tak nevinne na okraj, ale zásadne. Chlapi sú síce neverníci, klamári, ale ani nežné pohlavie sa zahanbiť nedá a tiež hrá svoje tajné, zákulisné hry. O čo v tejto komédii, ktorá nasleduje po najúspešnejšom českom filme Ženy v pokušení (videlo ho vyše milión dvesto tisíc divákov), ide. O neveru, ktorá vraj zachránila už nejedno krachujúce manželstvo. Bolo by to však veľmi zjednodušené keby sme ostali len pri tomto konštatovaní, dokonca aj vtedy, keď režisérovi išlo predovšetkým o to, aby diváka zabavil, a to sa mu podarilo dokonale. V porovnaní so „ženami v pokušení“  by však „muži v nádeji“ ťahali za kratší koniec. Nie preto, že boli prvé, ale preto, že sa tvorcovia uchýlili k mnohým zbytočným klišé, kĺžu viac po povrchu ako dámy, ktoré povedali na seba všetko, čo sa len dalo. Muži tiež odkrývajú svoje tajné túžby a neresti, ale podstatu povie aj tak žena jedného z hlavných hrdinov: „Nie je dôležité za akými ženskými chlap uteká, ale ku ktorej sa vracia.“ A „muži v nádeji“ sa tohto princípu držia. A zrazu máme pred sebou pravdepodobný príbeh plný emócií, s nadmierou zábavných situácii, s plným priehrštím nápadov, ako sa vrátiť domov bez poškvrny. 

Americký spisovateľ Robert E. Howard (1906 – 1936) sa príbehmi o barbarovi Conanovi, (ale aj kráľovi Kullovi či šermiarovi Solomonovi Kaneovi), ktoré publikoval od začiatku tridsiatych rokov, preslávil na celom svete a podieľal sa na formovaní subžánru literatúry fantasy, nazvaného sword and sorcery (meč a mágia). Conan a jeho fiktívny svet sú protipólom preumelkovanej, mondénnej aj intelektuálskej beletrie. Priamočiara akcia, brutalita a oslava sily sa v nich spája s mágiou, ale aj úplnou autorskou slobodou, neberúcou ohľad sa na realitu. Howard bol majstrovský rozprávač dlhých príbehov, ktorý čitateľom, frustrovaným všednosťou a krízou, ponúkal únik, oddych aj útechu. Po Howardovej predčasnej a dobrovoľnej smrti sa práce na Conanových úžasných dobrodružstvách ujali ďalší autori (L. Sprague de Camp, Lin Carter a i.).

Autor úspešného vojnového bestelleru Most cez rieku Kwai – francúzsky spisovateľ Pierre Boulle – vydal takmer pred pol storočím vedecko-fantastický román La planète de singes o výprave z roku 2500 na planétu v súhvezdí Betelgeuse. Astronauti zistia, že tamojšou špičkou živočíšnej ríše a dominantným druhom sú ľudoopi. V roku 1968 mal premiéru rovnomenný americký film, ktorý podľa knihy nakrútil Franklin J. Schaffner (Patton, Motýlik, Chlapci z Brazílie) s Charltonom Hestonom v hlavnej úlohe astronauta Taylora. Z filmu sa stal celosvetový hit, do sci-fi priniesol nástojčivú tému globálnej katastrofy, milovala ho kritika, uviedli ho aj v krajinách sovietskeho bloku a získal Čestného Oscara. Do roku 1973 vznikli štyri ďalšie pokračovania, no ich kvalita i divácka obľuba mali klesajúcu úroveň. K téme sa v roku 2001 vrátil filmový mág Tim Burton, keď nakrútil svoju verziu Planéty opíc. S prihliadnutím na Boulleov román, ale predovšetkým svojou poetikou, založenou na výtvarnej štylizácii, zveličení a fascináciou neskutočnom.

Film, ktorý vyvolal toľko rozporuplných ohlasov, uvádza na Slovensku Asociácia slovenských filmových klubov  a neviem si predstaviť lepšiu voľbu. Aj tak však bude mať s návštevnosťou problémy, ale možno sa mýlim, lebo veľa sa o filme popísalo a diváci sú, našťastie, zvedaví. Na úvod sa však nutne žiada povedať, kto je režisér s menom, pri ktorom si ideme polámať jazyk. Thajský filmár Apichatpong Weerasethakul sa narodil v roku 1970  v Bangkoku. Vyrastal však severovýchodnej provincii Isan  v jej hlavnom meste Khon Kaenu, kde vyštudoval architektúru. Potom sa rozhodol ísť do USA a študoval na School of the Art Instute of Chicago. Píše sa, že tam sa vzdal nádeje, aby správne vyslovovali jeho meno, neustále opravovanie ho otravovalo a sám sa nazval Joe. A to mu už zostalo. V 90. rokoch minulého storočia začal nakrúcať svoje prvé experimentálne filmy a založil  produkčnú spoločnosť Kick the Machine. Joe za zaoberá aj inštaláciou a videoartom a svoje diela vystavoval v mnohých veľkých múzeách na celom svete. Strýko Búnmí je súčasťou jeho konceptuálneho projektu Primitive, spojeného s inštaláciou siedmych projekčných plôch so samostatnou prezentáciou videofilmu  Fantómovia dediny Nabua (Phantoms of Nabua). Kto navštevuje pražskú galériu Tranzitdisplay si ho tam mohol pozrieť, pri inej príležitosti vidieť aj krátky film List strýkovi Búnmí (Letter to Uncle Boonmee) a dostať sa aj ku knihe Cujo vydanou v Taliansku. Akosi sa žiada doplniť aj čo obsahuje názov konceptuálne umenie, lebo s tvorbou režiséra úzko súvisí. Vzniklo v 60. rokoch minulého storočia, názov je odvodený od slova conceptio čiže nápad, myšlienka. Teda, pochopiteľne, za najdôležitejšiu časť diela sa považuje samotná myšlienka, tiež proces tvorby a diskusia o diele. Proces tvorby je pre diváka výzvou, ktorá ho núti premýšľať, s dielom komunikovať a uvažovať o ňom. Že konceptuálne umenie má rozmanité podoby môže poslúžiť ako príklad aj Strýko Búnmí, ktorý sa okrem iného s ním ľahko pohráva.

Muntean začínal v reklame a krátkom filme, jeho celovečerným debutom bola Furia – Zúrivosť (2002), obraz nelegálnych automobilových pretekov. Nasledovala snímka Papier bude modrý (2006), dokumentárna rekonštrukcia jedného dňa v decembri 1989, kedy v celonárodnom chaose počas pádu Ceausescuovho režimu policajti omylom zmasakrovali vojenskú jednotku. Boogie (2008) je civilná dráma o nemožnosti vrátiť sa do mladosti a film Utorok po Vianociach na prvý pohľad banálny príbeh manželského trojuholníka.