Zdanlivo neškodný druh žraloka usmrtí posádku biologičky Sophie, pričom ju samotnú vážne zraní. Sophie si z tejto desivej udalosti odnáša traumu, ktorá ju prenasleduje aj o tri roky 
neskôr, kedy ju vidíme pracovať v parížskom akváriu. V rovnakom období sa v parížskej rieke Seina objaví biely žralok a smrteľne zraní človeka. Sophie na tento fakt upozorní príslušné orgány, no tie sú hluché a slepé. Blíži sa totiž medzinárodná súťaž v triatlone a neoblomná starostka nechce o zrušení tejto udalosti počuť. Všetko nasvedčuje tomu, že sa schyľuje k tragédii.
Gens chcel zrejme nakrútiť niečo ako modernú verziu legendárnych Spielbergových Čeľustí (1975), ktoré mali premiéru takisto v júni a rovnako aj zobrazovali ľahostajnosť mocných voči ľudským životom, (ak by teda mali tieto životy ohroziť ich zisky) no od letného blockbusteru tohto typu majú Žraloky v Paríži ďaleko. Ona modernosť sa prejavuj najmä v ekologických témach, o ktoré režisér námet obohacuje, a preto by sme mohli o tejto snímke hovoriť aj ako o eko-horore, teda horore, ktorý sa snaží pomocou 
desivých obrazov upozorniť na katastrofálne účinky ľudského odpadu v prírode a vo svete živočíchov. Následkom tohto neekologického zachádzania zo strany ľudského rodu je v tomto prípade zmutovaný, abnormálne sa správajúci žralok. To, čo filmu Xaviera Gensa chýba, je na rozdiel od majstrovsky vybudovaných Čeľustí, potrebné napätie. Navyše film zrážajú aj nekvalitné špeciálne efekty, napriek tomu, že rozpočet okolo 20 miliónov eur je k tomuto typu filmu pomerne štedrý. Gens si jednoducho od Spielberga nevzal ponaučenie, že vidieť menej (žraloka) je niekedy viac.
Zaujímavé nie sú ani generické postavy či vzťahy medzi nimi. Sophie sa v jednom momente zoznamuje s mladšími verziami samej seba – s dievčatami, ktoré sa tvária ako budúce výskumníčky podmorského sveta, no čoskoro miznú zo scény a dej sa skôr zameriava na vzťah Sophie s iniciatívnym policajtom Adilom. Treba napokon povedať, že ani toto prepojenie nie je nijak presvedčivé a vyznieva do stratena, ako napokon aj všetko vo filme Žraloky v Paríži. Film sa vlečie, pôsobí lacným dojmom a v 
najzaujímavejšom momente sa končí...
Žraloky v Paríži sú veľmi priemerným filmom, ktorý po väčšinu času pôsobí až televíznym dojmom. Nečakajte krvavé gore efekty ako v prípade Gensovho debutu, ani napínavé a nervydrásajúce scény v štýle Čeľustí. Titulné žraloky v parížskej rieke Seina si môžeme naplno užiť až v samotnom závere, no aj toto vyvrcholenie počas triatlonového závodu kazia slabé vizuálne efekty. S prichádzajúcimi olympijskými hrami v Paríži možno film vnímať ako alúziu na túto udalosť, no ani tento zaujímavý druhý plán nevynesie málo výrazný žraločí horor z vôd šedého priemeru.
Žraloky v Paríži (Sous la Seine/Under Paris), Francúzsko, 2024,
Dĺžka: 101 minút
Réžia: Xavier Gens
Scenír: Yannick Dahan, Olivier Torres
Kamera: Nicolas Massart
Hudba: Alex Cortés, Anthony d'Amario, Edouard Rigaudière
Strih: Riwanon Le Beller
Scénografia: Hubert Pouille
Masky: Vesna Peborde
Produkcia: Vincent Roget
Hrajú: Bérénice Bejo, Nassim Lyes, Léa Léviant, Anaïs Parello, Iñaki Lartigue
Distribúcia: Netflix
Foto: Netflix
