Celovečerný režijný debut Hallvara Witzøa nebude pre divákov oboznámených so severskými komédiami úplne prekvapením. Scenár Erlenda Loa, napísaný podľa rovnomennej knihy, v mnohom pripomína napríklad dobre známe severské príbehy Muž menom Owe alebo Storočný starček, ktorý vyliezol zokna a zmizol, pričom paralelu s prvým príkladom možno nájsť v samotárskom hrdinovi, v prípade druhého príkladu je spoločnou črtou biografický charakter rozprávania. Nezabúda sa popri všetkej tragike osudu ani na typický čierny humor, ktorý v tomto prípade necháva niektoré situácie vyznievať až absurdne. Dej filmu, oceneného na filmovom festivale BCN a na MFF v Seattli, sa odohráva v Titrane na ostrove Frøya v Trøndelagu, kde sa aj film nakrúcal.

Bombastický Johan je snímkou o dobrodružnom živote Johana Grande, o jeho strastiach a radostiach, ako aj o celoživotnej snahe získať svoju lásku Solvor, ktorú v detstve nedopatrením doživotne paralyzoval svojím experimentovaním s výbušninami. Tento podivný koníček sa v jeho rodine nesie už istú dobu, počnúc jeho rodičmi, ktorí sa týmto spôsobom zapájali do protinacistického odboja. Snímka je zasadená do malého opusteného ostrova, pomerne ďaleko od zvyšku Nórska. Vo vetrom šľahaných končinách nie je úplne jasné, ako si ľudia zarábajú na živobytie, každopádne jednoznačná je všeobecne panujúca nenávisť miestnej komunity voči Johanovi a jeho rodine. Práve na zápase rodiny Grandeovcov a najmä Johana s okolitým, nepriateľsky naladeným prostredím, stojí rozprávanie šarmantnej komédie, pod miestami drsným humorom skrývajúcej dobrácke srdce.

V časoch, keď má väčšina blockbusterov problém funkčne rozvinúť svoj sujet počas vyše dvoch hodín, je až obdivuhodné, koľko sa toho na ploche 90 minút stihne v Bombastickom Johanovi odohrať. Naskytá sa nám pohľad na Johanovu celoživotnú púť, od útleho detstva po starobu. Hlavnú rolu tu však zohráva svojský vidiecky mikrokozmos plný osobitých charakterov a nezvyklých príhod. Príbeh odohrávajúci sa v malej dedinke Titran má univerzálny, no zároveň intímny charakter. Mix tragického a humorného tu pritom nevytvára tonálnu disparitu, ale na vhodných miestach uvoľňuje závažnosť zobrazovaného, je zodpovedný za esenciálnu severskú poetiku, v rámci ktorej postavy napriek tragi(komi)ckým udalostiam napredujú vo svojich životoch, pretože im nič iné neostáva. V tomto smere pripomína Witzøv debut nedávny film Martina McDonagha Duchovia z Inisherinu – krásny, no chladný izolovaný ostrov ľudí nespája, ale naopak, vytvára medzi nimi dištanciu, antipatie a závisť. Postavy vo svojich častokrát bizarných osudoch nenachádzajú spolupatričnosť, životy si dodatočne komplikujú a Johan, na domovskom ostrove univerzálne nenávidený, nachádza intímnosť a pochopenie ďaleko mimo neho, v podobe cudzinky. Johan je jednoducho outsider, vyčnieva. Nemôže si pomôcť, odmalička, ako mu bolo aj častokrát prízvukované, nezapadal medzi ostatných. Napriek rodenej dobráckosti po sebe Johan nenechá šliapať, svojho postavenia v miestnej komunite je si vedomý, napriek tomu sa snaží zapadnúť do jej životného kolobehu. V prípade protagonistu filmu nemožno hovoriť o úplne zaujímavom charaktere, Johan (Pål Sverre Hagen) vlastne ani nie je postavou v ľudskom, plnohodnotnom zmysle, skôr predstavuje nadnesený archetyp usilovného dobráka. Avšak jeho nenápadný, skromne prirodzený výkon (podobne ako výkon Ingrid Bolsø Berdal v podobe Solbor) generuje situácie nesúce sa v duchu svojského “deadpan” humoru. Veľmi presvedčivo pôsobia vo filme masky, a to konkrétne v súvislosti so skvele zvládnutým starnutím jednotlivých postáv, hneď niekoľko vysokorozpočtových produkcií by si od Bombastického Johana v tomto ohľade mohlo brať príklad.

Bombastický Johan nie je filmom s úplne prevratnou myšlienkou avšak dokáže pobaviť, ako aj dojať. V trpkom, tragikomickom príbehu sa bezútešnosť miesi s nádejou a nevraživosť s láskavosťou tak pravidelne a prirodzene, ako to poznáme len v živote. No a prirátajte si k tomu zopár výbuchov…

Bombastický Johan (Alle hater Johan), Norsko, 2022
Dĺžka: 93 minút
Réžia: Hallvar Witzø
Scenár: Erlend Loe
Kamera: Karl Erik Brøndbo
Hudba: Jørund Fluge Samuelsen
Strih: Trude Lirhus
Zvuk: Bror Kristiansen, Nils Are Viken
Scénografia: Åsa Nilsson
Masky: Live Becker Knudsen
Produkcia: Elisabeth Kvithyll
Hrajú: Pål Sverre Hagen, Ingrid Bolsø Berdal, Hermann Sabado, Jon Brungot, Jenny Hilmo Teig, Ine F. Jansen, Paul-Ottar Haga, John F. Brungot, Trond-Ove Skrødal, Ingunn Beate Øyen, Vee Vimolmal, Raymond Balstad, Tore Berntzen Granås, Vetle Røsten Granås, Sofie Sivertsen Hernes, Jonas Ledang, Adrian Leknes, Marianne Meløy, Bjørn Myrene, Gabija Petruskaite, Terje Ranes, Live Ovedie Langklopp Svenning, Styrker Nørkov Torstensen, Helge Witzø
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 4. mája 2023
Foto: Film Europe