Keďže Phillip je vo finančnej tiesní, cíti sa v Japonsku sám natoľko, že by sa mal zrejme o čom rozprávať aj s postavou Billa Murraya z majstrovského Stratené v preklade (2003) odSofie Coppoly a občas je možné ho vzhliadnuť, ako síce bez sadry na nohách a ďalekohľadu takmer až na spôsob "Jimba" Stewarta v hitchcockovom Okne do dvora (1954), hľadí do životov v náznakoch sa odohrávajúcich v rámoch okien rodín susediacich v bytovke hneď oproti, rozhodne sa na ponuku kývnuť. Následne sa zmätene pokúša o zronený výraz na rodinnom pohrebe, kde pozostalí vedú jednu dojímavú reč za druhou, zatiaľ, čo sa očividne živý, nadšený nebožtík na všetko pozerá z otvorenej truhly a na záver všetkým ďakuje za znovu nájdené povzbudenie žiť svoj zrejme do tej doby frustrujúci život ďalej. Do tuhého však prichádza až vo chvíli, keď je na Phillipovi zahrať kanadského manžela v inscenovanej svadbe Yoshie Ikedy (Misato Morita), ktorá chce pred svojím odsťahovaním sa za „manželom“ upokojiť vlastných rodičov, pričom pred nimi tají lesbické manželstvo, ktoré by im isto spôsobilo v životoch len ďalšie vrásky. To je chvíľa, kedy aj Phillip takmer v panike neopúšťajúci svoju skrýšu na toalete, zauvažuje nad tým, ako je to s problematikou pravdy a lži – hoci zväčša milosrdnej a podanej s úmyslom povzbudiť v ťažkých životných chvíľach v krajine,kde sa na psychické strasti nazerá ako na osobnostnú stigmu, slobodné ženy majú problém zabezpečiť svojim deťom prijatie na vôbec základnú školu a našlo by sa ešte veľa ďalších zásadných rozdielnych postojov voči tomu, čo nie je vo Phillipovej „západnej“ domovine úplne tabu a naopak, čo je tabu tam, no nie v Japonsku... A to ho ešte čakajú pracovné „zmeny“ ako náhradného otca pre malú Miu Kawasaki (Shannon Mahina Gorman), ktoré určite nezostanú bez toho, žeby sa mu dievča úplne dostalo pod kožu, prípadne predstieraný žurnalistický záujem o starnúceho herca Kikuo Hasegawu (Akira Emoto), čo by si rád ešte naposledy získal pozornosť niekoho, kto by bol ochotný zaznamenať jeho spomienky skôr, ako sa mu pri jeho boji s demenciou definitívne vytratia z pamäte...

Čo sa stane, keď sa mladý pár (ak teda možno považovať človeka na prahu tridsiatky za mladého) presťahuje do prvého vlastného bytu v pôvabnom meste Vilniuse? A namiesto pokoja, ktorý potrebuje hlavná hrdinka Ilona (Žygimanté Elena Jakšaité) k tomu, aby mohla prekladať z nórčiny sa ich panelákový byt ponorí do hluku. Robotníci vonku stavajú lešenie, dom sa bude renovovať. Ale nejde tu o repliku Panelstory, zmätky, špina, blato. Nefungujúce veci sa odohrávajú vnútri človeka. Ilona žije so svojim priateľom Matasom (Sarunas Zenkevicius) ktorého zrejme hluk a neporiadok vôbec neznepokojuje. Napokon – nie je pripútaný k notebooku, robí sprievodcu cudzincov po Vilniuse. Zdanlivo veľmi málo priestoru na príbeh, ktorý by diváka dvíhal zo sedadiel. Ilonine pochybnosti, či je jej vzťah s Matasom ozaj presne to, čo od života očakáva, či ich byt je tým skvelým útočiskom a či sa ozaj chce vydať a mať deti – to sú otázky, ktoré zaznievajú, či skôr nezaznievajú. Buchot a škrípot, ktorý prichádza zvonka narušuje nielen Ilonine sústredenie na prácu, ale po lešení sa zrazu nebezpečne blízko ich bytu dostáva ukrajinský robotník Oleh (Roman Luckij). Ilona zisťuje, že Oleh maľuje, ale vojnová situácia ho prinútila pracovať ako stavebného robotníka.Ilona mu povie, že píše poéziu. Chce zatajiť svoju skutočnú profesiu? Alebo je to jej možno dobre skrytá túžba? Sú si s Olehom sympatickí, čo, samozrejme, Matasovi prekáža.

Napriek názvu snímky sa dominantou – a vlastne aj srdcom príbehu stáva práve krehké, melancholické a z každej strany k výdaju nútené žieňa z čela Zúbekovho literárnehopredobrazu, aby z pamätného veršotepca a národného buditeľa urobila objekt vlastných túžobných ochkaní. Príležitostne ho inšpirovala, symbolicky popostrčila vpred, prípadne, aby zopár nocí strávila plakaním do vankúša, že ich vzájomná korešpondencia čoraz viac viazne, kvôli jeho politickým záujmom. Film sledovaním oboch v páre tak má možnosť menej rečniť o slovanstve a namiesto toho si motívmi pohľadu na život v aristokratickej domácnosti, do života inteligentnej, v kľúčových rozhodnutiach oponujúcej ženy v mužskom svete, kde každý očakáva len, že sa stane manželkou a matkou, letmo preberá nepriznanú inšpiráciu (aj v rámci konkrétnych scén) „západnejšou“ vzťahovou dynamikou nepodobnou tej medzi Elizabeth Bennetovou a pánom Darcym v Pýche a predsudku od Jane Austenovej. Stvárnenie Adely Ostrolúckej Ivanou Kološovou je plnokrvné, menej romantizované v porovnaní so Zúbekovou prózou, miestami spochybňujúce známe zvraty. Zatiaľ čo Štúr minimalisticky hraný najmä očami Lukáša Pelča v jeho (zjednodušene) „darcyovskom“ móde pôsobí živšie v prvej polovici príbehu – a v istom zmysle sa vo vlastnom dramatizovanom životopise väčšinu času zdá byť „len“ vedľajšou postavou.

Po unáhlenom úteku od svojho otca z bezpečia ostrova Lindisfarne sa blúdiaci Spike (Alfie Williams) stretne so Sirom Jimmym Cristalom (Jack O'Connell) a jeho nasledovníkmi, nazvanými ako Prsty. Spike sa proti svojej vôli stane súčasťou jeho kultu a je nútený poslúchať všetky pokyny a zúčastňovať sa na zverstvách skupiny. Medzitým Dr. Ian Kelson (Ralph Fiennes) zintenzívňuje svoj výskum vírusu s pomocou nekonvenčného a neočakávaného pacienta, s ktorým si postupne vytvorí puto. Osudy týchto jedincov sú však spriaznené nečakaným spôsobom...

Situácia akosi skončí Stanovým uvedomením si, aký bol celý čas hlupák. Chvíľu na to, čo sa mu šéf za služby odvďačí výpoveďou, vezme si peniazmi naplnený kufrík ako vlastnéodstupné. Cestou na letisko, odkiaľ by najradšej letel niekam, kde ho polícia po zistení, že je zlodej, len tak nevydá francúzskym súdom, naberie do taxíka natešenú Marine. A potom mu zrazu zavolá Richard... Áno, pochopil, čo mu Fred svojimi nečistými plánmi spôsobil... Áno, bude za svoje intrigy potrestaný... A áno, nielenže Stan nemusí z firmy odísť, ešte ho aj povýši. Stan totiž od začiatku nebol prvou voľbou na odovzdanie úplatku. Ten prvý to totiž odmietol urobiť a teraz je jeho pozícia vo firemnej hierarchií voľná. Takže Stan s Marine, ktorá si pozvoľna začína uvedomovať, že k žiadnej vytúženej zmene v priateľových pracovných postojoch zrejme nedôjde, nikam spolu neletia. A Stan začína premýšľať, ako do zajtrajšieho rána, keď sa jeho šéf vráti mrknúť do vlastného trezora v kancelárií po nočnej schôdzke s „klientmi", nepozorovane dnu vráti odcudzený kufrík. Možno by mu v tom mohol trochu vypomôcť Hippolyte (skvelý Christian Clavier), údajne jediný dobrý zámočník v meste, ktorýdokáže nielen otvoriť zabuchnuté dvere, nahradiť stratený, zlomený, či ukradnutý kľúč. Preniknúť do uzamknutých zásuviek, či... ehm, dokonca dobre zabezpečených trezorov. Problémom je, že rád vyjednáva o cene, keď sa presvedčí, ako zúfalo sa jehozákazník potrebuje dostať niekam dnu. A hlavne je dosť podozrievavý v otázkach: kto je jeho zákazník? Aké sú jeho skutočné úmysly? Ako je spojený s otváraným zámkom? Nebude to nejaký zlodej, čo sa len vydáva za majiteľa? Koniec koncov, on sám si už niečo odsedel za mrežami, lebo svoje zámočnícke schopnosti už raz aspoň raz, čo mu dokázali, pekne využil...

Nora, vynikajúca divadelná herečka, trpí pocitom osamotenosti a akoby stratila zmysel života. Otec, Gustav, sa zasa ťažko vyrovnáva zo starnutím, cíti sa byť ukrivdený a vyrovnať sa sminulosťou chce vo svojom poslednom pripravovanom filmovom projekte. Má presný plán a hlavnú rolu ponúkne Nore, ktorá ho okamžite a striktne odmietne. To sa ho hlboko dotkne a na jej rolu si vyhliadne zahraničnú hviezdu Rachel (Elle Fanning). Ta ponuku príjme, čo nie je najlepšie rozhodnutie na urovnanie rodinných vzťahov. Napriek mladému veku a nie veľkým životným skúsenostiam je Rachel citlivý človek a čoskoro pochopí, že tam nepatrí a podľa toho sa začne aj správať a konať. A medzi týmito štyrmi osobami Trier rozohrá drámu plnú nepochopenia, nevraživosti a lásky. Či sa dostanú na prvý pohľad krehké, ale vo svojej podstate pevné a silné rodinné vzťahy, do želateľnej rovnováhy – na to sa hľadá odpoveď. Joachim Trier to rozohráva jemne, citlivo a do hĺbky problémov. Je stará pravda, že po nesúlade sa vždy musí pátrať v minulosti, lebo zárodky ukrivdenia, nepochopenia, nespokojnosti sú vždy zakliate tam. Gustav hľadá odpoveď na mnohé otázky aj vživote a smrti svojej matky, ktorá zažila nacistický koncentrák, ktorý ju na celý život poznačil. Inšpiráciu pre svoje najnovšie, a zrejme posledné dielo, čerpá výlučne zo života svojej rodiny, a tak sa chce vyrovnať so svojimi prehrami a traumami.

Prvý raz vidíme Mika na stretnutí vyliečených alkoholikov, kde sa zveruje podpornej skupine so svojimi problémami. Vo voľnom čase sa snaží uživiť hudbou. Nachádzame sa niekedy v 80.rokoch, i keď väčšina Mikových priateľov sa živí imitovaním starších hviezd typu Elvis Presley, Buddy Holly či Little Richard. Iba Mike odmieta byť len obyčajným napodobovateľom a hľadá vlastný výraz, čo mu však nevynáša veľa peňazí. Keď spozná svoju budúcu manželku Claire, dá na jej radu a podobne ako jeho priatelia sa rozhodne zviesť na retro vlne. Nechce byť však len obyčajný imitátor, ale jeho túžbou je interpretovať staré piesne po svojom. Konkrétne pôjde o piesne amerického speváka Neila Diamonda, ktoré sa pre neho a jeho manželku Claire, stanú zdrojom obživy. Ich popularita narastá, Claire už nemusí pracovať na polovičný úväzok ako kaderníčka, Mike konečne zvláda platiť účty, no rany osudu sú nevyspytateľné...