Viac z: Recenzie 2015

Dôvodov je viacero, pričom medzi tie najhlavnejšie určite patria implicitné, či explicitné psychoanalytické významy jeho filmov, zaujímavé experimentovanie s klasickým hollywoodskym rozprávaním a takisto dômyselné budovanie napätia, okorenené suchým anglickým humorom. V tomto ohľade stojí za to pripomenúť, najmä jeho slávne filmy ako Vertigo, Psycho, Na sever severozápadnou linkou a predovšetkým Okno do dvora, o ktorom bude reč. Signifikantnosť tohto filmu v Hitchockovej tvorbe vyplýva jednak z explicitného zobrazenia jednej zo základných oblastí psychoanalýzy a zároveň vlastností kinematografie – voyeurizmu a zároveň zo zaujímavého formálneho spracovania.

Už od úvodných minút nám je naznačený smer, ktorým sa dejová línia bude uberať a veľmi skoro sa ukáže, že Villeneuve svojej povesti neostal nič dlžný. Emily Blunt ako idealistická agentka FBI Kate Macy hrá ešte o čosi lepšie než v úlohe obávanej Full-metal Bitch, kde výborne sekundovala Tomovi Cruisovi v akčnom filme Na hrane zajtrajška. Hneď v úvode ju vidíme veliť špeciálnej jednotke s úlohou zaistiť jeden z domov v Arizone, ovládaných mexickými drogovými kartelmi. Jednotka v stenách domu objaví množstvo mŕtvych tiel a Kate je z vyšších miest povolaná ako odborníčka na taktický postup, aby sa zúčastnila na tajnej operácii na hraniciach s Mexikom.

Išlo o veľmi nebezpečný kúsok a asi netreba pripomínať, že aj ilegálny. Ale to boli nakoniec všetky a nielen jeho pokusy. Cesta k úspechu nebola jednoduchá, len prípravy mu trvali osem mesiacov. Ale nakoniec to s pomocou svojho tímu komplicov dokázal a „umeleckým zločinom storočia“ si vydobyl rešpekt. Písal sa rok 1974.

Aktívne sa zapája do práce pre bezdomovcov a nestráca zdravú orientáciu i v zložitej spoločenskej súčasnosti. Komentuje ju bez zábran, otvorene, s obdivuhodnou úprimnosťou, múdrou jednoduchosťou a humorom. Je to skrátka osobnosť, ktorá do panteónu uctievaných patrí na celých sto percent.

Či už sa jedná o ojedinelé výkriky ako Kreuzweg, Životy tých druhých, Good bye Lenin a mnoho ďalších, o osamelých solitérov ako Tom Tykwer, Fatih Akin, či Andreas Dresen alebo o skupinu tvorcov zaraďovaných do Berlínskej školy, môžeme v prípade nemeckej kinematografie hovoriť nielen o pestrosti tematických, štylistických a naratívnych postupoch, ale aj o výnimočných kvalitách jednotlivých filmov.

Nepotrebujeme veľa, zabávame sa, keď upírov bolia zuby, vlkolaci pĺznu, vodníci trpia finančnými suchotami a démoni sa zajakávajú. Špičkových rozprávačov ako Neil Gaiman alebo Terry Prachett, majstrov hororovej paródie, možno porátať na prstoch jednej ruky. Oveľa viac je priemerných či podpriemerných tvorcov, ktorí stále dokola omieľajú rovnaké vtipy a nápady. Mnohí sa ich už dokonca ani len nepokúšajú nijako ozvláštniť.

Ridley Scott je nepochybne žijúca legenda. A to aj bez ohľadu, že prierez  jeho tvorbou ponúka viacero kvalitatívnych výkyvov. Nik mu totiž nezoberie klasiky science ficton, žánru ako Votrelec, či Blade Runner, z tých novších vecí zase nemožno nespomenúť oscarového Gladiátora, alebo vojnovú drámu Čierny jastrab zostrelený. Marťan je po dlhšej dobe jeho ďalšou jasnou trefou do čierneho a dokazuje, že 77-ročný režisér ešte nepatrí do starého železa. A možno ide aj o budúcu potenciálnu klasiku. Nie preto, že by išlo o bezchybnú záležitosť. To nie, ale s jeho posolstvom sa dokáže stotožniť viac menej každý a navyše je nakrútená veľmi osviežujúcim spôsobom. Nezanedbateľnú zásluhu má na tom, samozrejme, autor predlohy. Andy Weir, syn časticového fyzika, odmala vyrastal na Clarkovi, či Asimovi, a ich vplyv je neprehliadnuteľný. Lenže, ak by ste  náhodou čakali ďalšiu drsnú, depresívnu záležitosť plnú beznádeje, aké sa dnes občas nosia, asi budete veľmi prekvapení.

Viem si predstaviť, že na čom by sme sa mali zasmiať, mnohých skôr urazí, ako zabaví. Myslím si, že kritika bude zdrvujúcejšia na Slovensku ako v Čechách, tam mal tento žáner v 70. a 80. rokoch minulého storočia obrovský úspech a získal si aj slovenského diváka. Spomeňme len filmy Adéla ještě nevečeřela, Tajemství hradu v Karpatech, Štyri vraždy stačí, drahoušku či Kdo chce zabít Jesií. Aby nevzniklo nedorozumenie, že chcem porovnať Wilsonov s týmito klenotmi českej kinematografie, to v nijakom prípade, ale nedá sa odtajiť, že snímka nadväzuje na túto tradíciu a nie celkom neúspešne. Zabudli sme tento žáner akceptovať, baviť sa na ňom a že sa tu zrazu objavil niekto, kto mal odvahu nosiť kožu na trh, mu slúži len ku cti. Odhodlal sa predovšetkým scenárista Marek Epstein (Český lev - Václav, Ve stínu), ktorý na motívy poviedky slovenského autora Michala Hvoreckého Najhorší zločin vo Wilsonove mal po tom, ako autora kritika onoho času rozniesla, prepísať ju do filmovej podoby. Odvaha nechýbala a ani režisérovi Tomášovi Mašínovi, ktorý po dlhoročnej ponurej filmovej tvorbe aj v Čechách, aj na Slovensku (najviac) rozčeril stojaté vody a ako sami tvorcovia priznávajú - drzým humorom a cynizmom, ktorý nešetrí nikoho a nič. Tomáš Mašín (1966) dlho pracoval na multimediálnych projektoch a nakrútil krátky film Hotel. Je spoluautorom scenára Šeptej a debutoval dlhometrážnym  filmom 3 sezóny v pekle, za ktorý ho nominovali na Českého leva. Toho získal však za scenár k filmu Protektor. Do tvorivého tímu k filmu Wilsonov nemalou mierou prispel aj slovenský kameraman Martin Štrba (Český lev – Je třeba zabít Sekala, Hořící ker).

Pokiaľ využijeme psychoanalytický prístup, môžeme sa zaoberať kastráciou a oidipovským komplexom postáv, či celej generácie mužov. Pokiaľ by sme použili neoformalistický prístup môžeme skúmať, akým spôsobom Klub bitkárov vybočuje z klasického hollywoodskeho prístupu k forme. Dokonca môžeme skúmať jeho vzťah k ďalším dielam 90. rokov, ako Matrix, Pulp fiction a iné, ktoré takisto systematicky narušujú predstavu o hollywoodskom štýle či kontinuálnom naratíve. Ideologické interpretácie by nám zasa pomohli objaviť, akým spôsobom film revoltuje voči vtedajšiemu kapitalistickému systému, či dominantnej ideológii v hollywoodskych filmoch atď. Problematickým však v tomto prípade je to, že podobných textov vznikli stovky a je teda náročné prísť s niečím novým a neprebádaným.