Viac z: Recenzie 2015

Nakrútil ju islandský režisér Baltasar Kormákur (1966), známy aj ako herec, scenárista a producent, ktorý debutoval v roku 2000 adaptáciou románu S milenkou mojej matky. Bol to razantný vstup do kinematografie - získal Cenu poroty mladých v Locarne, Cenu FIPRESCI v Solúne a Cenu za objav (ex aequo) v Toronte. Nasledovala dráma More (2002), krimi Malý výlet do neba (2005), filmy Severné blatá (2006), Nádych (2010), Kontraband a Hlboko, oba z roku 2012. Jeho najnovšie dielo Everest je tematicky spojené s predošlou snímkou Hlboko: obe zobrazujú nerovný boj človeka s prírodou.

O to viac sa poteší, keď z reklamného plagátika zistí, že internetová firma, ktorú založila a vedie Jules Oston (Anne Hathaway) sa rozhodla prijať ako stážistov aj zopár dôchodcov a stane sa jedným z nich. To je východisko nového amerického filmu Stážista, ktorý podľa vlastného scenára nakrútila oceňovaná americká scenáristka a režisérka Nancy Meyers (1949), známa tvorkyňa filmov Pasca na rodičov (1998), Po čom ženy túžia (2000), Lepšie neskoro ako nikdy (2003), Prázdniny (2006) či Nejako sa to komplikuje (2009 – Zlatý glóbus za scenár).

Hneď na začiatok máme pre slovenského distributéra dobrú radu: nabudúce zverte preklad niekomu, kto dokonale ovláda nielen cudzie jazyky, ale aj ten materský. Vyhnete sa ťarbavosti, neohrabanosti, gramatickým i štylistickým prehreškom, o čechizmoch ani nehovoriac. I samotný slovenský názov Muno, strážca mesiaca (v origináli Mune, le gardien de la lune) s malým M má bližšie k rôznym „zamestnancom mesiaca“ ako k čarovným ochrancom Luny. Prečo sa pôvodný Mune musel v slovenčine premenovať na Muno, kým v češtine si zachoval koncové E, zostáva záhadou. No slovenský preklad do veľkej miery poškodzuje nielen prácu dabingových tvorcov, ale i celé vyznenie snímky.

Maria je mladá vedkyňa, ktorá pracuje spoločne s otcom v inštitúte zaoberajúcom sa mierami. Okrem pravidelných kontrol má tiež na starosti stráženie prototypu národného kilogramu, vytvoreného z platiny a irídia. Film sa zameriava na jej emocionálny život, poznačený rozvodom a a strachom o starnúceho otca.

Lenže vzostup hip-hopovej skupiny N.W.A. je sám o sebe silným príbehom a okrem iného názorne ukazuje aká situácia kedysi panovala vo vybraných kútoch Ameriky. Situácia, ktorá sa vlastne za tie roky výrazne nezmenila, ale práve ona dala vtedy za základ vzniku dnes už legendárnemu hudobnému zoskupeniu. Možno vám tento názov nič nehovorí, ale skutočne ide o celosvetový fenomén. Píše sa rok 1989 a jedno nenápadné mestečko v Kalifornii zvané Compton práve začína svoj pozvoľný vzostup vo všeobecnom podvedomí amerických občanov. Pomery v ňom nepatria k najlepším a policajná brutalita dosahuje neobyčajne vysokú mieru. Stačí, aby ste boli občanom čiernej pleti a automaticky máte zarobené na starosti, bez ohľadu na to, či sa živíte ako slušný predavač v obchode, alebo ako díler cracku. Pár talentovaných mladíkov z ghetta sa rozhodne dať zbohom kolobehu rutinného života a preraziť vyššie. Pritom chce zaslať jasný odkaz spoločnosti, o tom v akých podmienkach žijú a s čím sa musia potýkať. To sa, samozrejme, nepáči každému, pretože kto by chcel počúvať drsné skladby o zbraniach, či drogách. Lenže to päticu priateľov nijak neodradí a nasledujú svoj sen. Sen, ktorý sa stal veľmi rýchlo realitou.

Aj tentoraz dostal dôveru mladý režisér Wes Ball. Ten si pred rokom odbil celovečerný debut a dovtedy bol známy skôr krátkometrážnou tvorbou. Zo skromného rozpočtu dokázal už vtedy vyťažiť maximum a tentoraz dostal k dispozícii takmer dvojnásobok. Akokoľvek však zvládal budovanie atmosféry, jeho prácu brzdili mantinely knižnej predlohy. Niekedy sa spisovateľom podarí vytvoriť relatívne funkčný a pôsobivý svet (Hry o život), inokedy veľmi nie (Divergencia). Labyrint je tak na polceste. Spočiatku sa snažil stavať na mysterióznych prvkoch, ale čím viac sa viac odvíjala zápletka, tým väčšie nezrovnalosti začali plávať na povrch. Ani záverečná pointa jasne lákajúca na pokračovanie príliš dojmu nepomohla. Fikčný svet Jamesa Dashnera ani po Zhorenisku nepôsobí vyložene premysleným dojmom a určite to nebude len zmenami oproti predlohe. Ale pokúsme sa od toho odhliadnuť – v tom prípade je výsledok vlastne pomerne fajn.

Cesta žandára Costandina (Teodor Corban, hral v rumunských filmoch Pozícia dieťaťa, California Dreamin, 4 mesiace, 3 týždne, 2dni) a jeho syna Ionita (Mihal Comanoiu) Valašskom v roku 1835 sa dotýka mnohých problémov, sužujúcich v malých transformáciách i súčasné spoločnosti. Najvýraznejšie sa týka rasizmu, presvedčenia že „tí dole“ si zaslúžia opovrhnutie a ich osudy nám majú zostať ľahostajné. Pozornosť si zaslúži i zbabelý nihilizmus, nutnosť skloniť hlavu pred neoprávneným násilím, zatvoriť pred ním oči, lebo čo nevidím, neexistuje.

Morskou témou sa Jan Balej (1958) zaoberal už v roku 2006, keď do werichovského pásma Fimfárum 2 nakrútil rozprávku Moře, proč je strýčku slané? Rok nato zaujal celovečerným pásmom animovaných príbehov Jedné noci v jednom městě, oceneným Českým levom za najlepší výtvarný počin. Jedna z trojice filmových poviedok Větvička a Ploutvička opisovala podivuhodné priateľstvo jablone a kapra. Nasledoval seriál trinástich večerníčkových príbehov o plnení želaní Karlík, zlatá rybka. Teraz sa Balej k vodnej hladine vrátil, aby nám ponúkol svoju interpretáciu Andersena. Mimochodom, ten nikdy nebol disneyovsky bezstarostne veselý, pestrofarebný, roztancovaný a zábavný, ale skôr smutný, melancholický, ba i pochmúrny. Balej Andersenove temné tóny zhutnil a zosilnil. Akoby programovo chcel nakrútiť protipól známej kreslenej disneyovky Johna Muskera a Rona Clementsa z roku 1989. Dokonca tiež svoj film otvára scénou koncertu orchestra, zloženého z morskej hávede a využíva i motív domáceho maznáčika - kraba!

Matej Mináč (1961) skončil v roku 1987 filmovú réžiu na bratislavskej VŠMU. Venoval sa na začiatku predovšetkým dokumentárnej tvorbe pre cykly GEN a GENUS. Známe sú dokumenty o Tomášovi Baťovi, Břetislavovi Pojarovi, Emilovi Zátopkovi. Téma holokaustu mu je blízka aj vzhľadom na rodinné zázemie. Predtým, ako sa pustil do realizácie svojho prvého dlhometrážneho  filmu Všetci moji blízki, nakrútil ešte dokumenty ako napríklad Rekonštrukcia rodinného albumu, Hebrejské meditácie, Narodila som sa v Prahe ako Židovka. No už v spomínanom hranom filme sa (námet podľa spomienok jeho matky na detstvo a násilnú deportáciu rodiny do koncentračných táborov) veľa naznačil o bezstarostnom detstve svojej matky a tragickom skone celej rodiny. Náhodné zoznámenie s Nicholasom Wintonom, záchrancom vyše 700 detí pred istou smrťou  počas druhej svetovej vojny, ho inšpirovali k nakrúteniu trilógie, do ktorej sa ráta aj film Všetci moji blízki a dokumenty Sila ľudskosti – Nicholas Winton a Nickyho rodina. Snímky získali vyše 70 cien, tou najdôležitejšou  je, samozrejme, televízny Oscar - International Emmy Award. Tentoraz sa v dokumentárnej dráme Očami fotografky úspešne pokúsil nahliadnuť do života svojej matky, fotografky Zuzany Mináčovej, odhaliť kto ju ako trinásťročnú zachránil pred istou smrťou v koncentračnom tábore Osvienčim, ako sa prebíjala životom, ako sa z nej stala známa a uznávaná fotografka, čo všetko zažila a videla na zahraničných festivaloch a v neposlednom rade ako sa popasovala so svojim dramatickým osobným životom.