Viac z: Recenzie 2015

Ten sa počiatočných kariérnych úspechoch viac razy spálil, ale štvrtý diel série Rýchlo a zbesilo ho znova katapultoval medzi mená, s ktorými možno rátať. V čase, keď už táto séria môže prepočítavať miliardy, si tak populárny herec môže dovoliť hrať v čomkoľvek – takže vo svojom najnovšom filme stvárňuje Kauldera, nesmrteľného lovca čarodejníc. Diesel občas zvládne aj niečo odlišné, ako svoju klasickú polohu. Dokázal to napríklad aj v komediálnejšie ladenom Dokáže mi vinu, kde stvárnil starnúceho talianskeho mafiána. Tu však znova hrá alfa samca, občas púčťajúceho hlášky ako v spomínanej adrenalínovej sérii. Presnejšie povedané, jeho postava  je niečo ako mix Higlandera a Dominica Torretta. Nesmrteľnosť mu ide veriť, to druhé už menej. Že nie je najlepšie typovo obsadený, je pritom v menšom kontraste s tým, že ide o rolu, ktorá mu bola napísaná na telo. Obľúbený herec totiž patrí medzi vášnivých hráčov doskovej hry Dungeons & Dragons. Posledný lovec čarodejníc je pôvodným projektom iba do istej miery, pretože postava lovca je inšpirovaná práve jeho herným charakterom. Všetko ostatné je už dielo scenáristov Coryho Goodmana, Matta Sazama a Burka Sharplessa. Aj keď pri písaní sa mohli posnažiť o niečo viac.

Príbeh učiteľky Magdy, ktorú vynikajúco stvárňuje oscarova herečka Penélope Cruz (zároveň pri tomto titule debutuje aj ako jedna z producentov), je totiž svojou témou akoby vytrhnutý zo všedného života, je emocionálne silný, ale zároveň pripomína tak trochu čítanie pre ženy, či tzv. skutočné príbehy. Všetko sa začína v horúci letný deň začiatkom prázdnin, keď sa Magde (Penélope Cruz) zrazu rúca svet jej dovtedajších istôt. Prišla o prácu učiteľky, manžel Raul (Alex Brendeműhl) ju opustil so svojou študentkou a pri bežnej gynekologickej prehliadke jej lekár Julián (Asier Etxeandia) povie, že má pokročilú rakovinu prsníka. Ešteže popoludní na futbalovom zápase syna Daniho (Teo Pianeli) si k nej prisadne hľadač talentov Arturo (Luis Tosar) a poteší ju svojím záujmom zaradiť ho do žiackeho družstva Realu Madrid. Vzápätí mu však telefonicky oznámia, že pri autonehode zahynula jeho malá dcérka a manželka je v kóme. Magda s ním ide do nemocnice, napriek vlastnému trápeniu mu chce dajako pomôcť a vyvinie sa z toho vzťah.

V austrálsko-írsko-indickej spolupráci s prispením amerických dolárov vznikol celovečerný digitálne animovaný príbeh, ktorý sa má stať pilotnou časťou nového televízneho seriálu. Ale poďme pekne poporiadku.

Jeho protagonistkou je obetavá zdravotná sestra Vlasta .(Jej predstaviteľka, výborná Alena Mihulová v životnej úlohe, akoby svojsky nadviazala na svoj niekdajší herecký debut, postavu Márie, vo filme Sestričky. Nečudo, že  si  za postavu Vlasty odniesla z Karlových Varov ocenenie za najlepší ženský herecký výkon.) Stará sa nielen o vlastnú rodinu a domácnosť, ale aj o rázovitých pacientov v okolitých juhomoravských dedinkách. Bez ohľadu na počasie a osobné problémy cestuje za nimi denne autobusom s dvomi kabelami, aby im pomohla s liekmi, hygienou, potrebnou opaterou, ale hlavne dobrým slovom. Málokto to však dokáže oceniť. Pacienti vnímajú pomoc ako samozrejmosť, za ktorú si platia v sociálnom poistení. Dospelá dcéra Marcela (Sara Venclovská) sa proti matkinmu povolaniu i starostlivosti o ňu búri, hovorí, že nech sa stará nie o druhých, ale radšej sama o seba a odsťahuje sa z domu. Nuž a manžel Láďa (Boleslav Polívka) pragmaticky konštatuje, že Vlasta viac prerobí, ako zarobí. Zdravotníctvo má totiž na opatrovateľské služby čoraz menej peňazí. Keď zmešká posledný spoj domov, nemá nárok ani, aby si zavolala sanitku, ani na príplatok na benzín, ak ju odvezie manžel ich autom. Tomu sa to, pravdaže nepozdáva, takže v jeden neskorý upršaný večer ju nechá, aby si poradila ako vie. Nakoniec ju zvezie ochotný mladík na motorke, ale havarujú, vážne sa zrania a Vlaste pri operácii zistia už neliečiteľnú rakovinu. Verdikt lekára (Marián Mitaš) - zostáva jej okolo pol roka života. Tá, ktorá pomáhala druhým, musí sama hľadať pomoc. Na čas ju nachádza v alternatívnej liečbe, ku ktorej ju nasmeruje dcéra jedného z pacientov (Tatiana Vilhelmová) a ezoterická mentorka (Zuzana Kronerová). Manžel to považuje za blud a vysmieva sa jej, i keď na druhej strane má výčitky svedomia a chce manželku podporiť. Vlasta sa zmieta v pochybnostiach. Neprestáva však hľadať cestu k samej sebe, druhým, i  východisko z bezvýchodiskovej situácie.

Del Torova spolupráca na scenári priniesla viac škody ako osohu, keďže dejovo by sa Purpurový vrch ( Crimson Peak) dal vyrozprávať do pol hodiny. Zostávajúca hodina a pol stopáže môže náročnejšiemu divákovi pripadať zbytočná, nesmierne naťahovaná, s množstvom hluchých miest a nepotrebných záberov. Na druhej strane však náročnejší diváci ocenia nádherné dobové kostýmy, strašidelné, miestami až dych vyrážajúce prostredie honosného, no pomaly chátrajúceho vidieckeho sídla, no najmä prekrásne pestré a živé farby, tak netypycké pre podobný žáner.

Veď protagonisti príbehu  - hudobný skladateľ a dirigent Fred Ballinger (Michael Caine) a jeho dlhoročný priateľ, filmový režisér Mick Boyle (Harvey Keitel) sú vo viac ako zrelom veku a tradične  sa stretávajú na liečebnom pobyte v kúpeľnom hoteli, či skôr luxusnom sanatóriu, vo švajčiarskych Alpách. Kým však Fred akoby už  rezignoval na budúcnosť a tvrdohlavo odmieta  prestížnu ponuku vystúpiť pred britskou kráľovnou, Mick horúčkovite spolupracuje so skupinou mladých scenáristov na svojom poslednom filme, ktorý má byť jeho umeleckým testamentom. Obaja priatelia sú v štádiu životného bilancovania a po svojom sa vyrovnávajú s neúprosne plynúcim časom, starnúcim telom i spomienkami. Divák  sa baví na ich vtipných dialógoch a tragikomických situáciách, ale zároveň spolu s nimi pozoruje aj ďalších  kúpeľných hostí a spoznáva ich príbehy. Ešte viac však žasne nielen nad tým, čo sa deje na filmovom plátne, ale aj nad tým, ako je to stvárnené po audio-vizuálnej stránke.

Pre nás asi nie je nič vzdialenejšie ako prehľad o tom, kto bol v práve počas občianskej vojny na Srí Lanke (1983-2009), keď o právo na svoj vlastný štát bojovali Tamilskí tigri, partizánska organizácia, ktorá v roku 1991 spáchala úspešný atentát na indického premiéra Rajiva Ghándiho, kvôli účasti indickej armády na potlačení vzbúrených Tamilov. Ak sú správne informačné zdroje, ktoré tvrdia, že práve počas tejto vojny prišli tamilskí partizáni/teroristi so sebevražednými pásmi a rovnako, ako prví začali využívať ženy v sebevražedných útokoch, môžme si predstaviť, že by namiesto hlavnej postavy filmu Dheepana, mohol napríklad figurovať príslušník Talibanu, alebo Al Kajdy, bezproblémovo čerpajúci azylové nároky krajiny EU.     V úvode filmu sme svedkami pohrebného rituálu. Tamilskí tigri podľa hinduistického zvyku pália svojich mŕtvych, prezliekajú sa do civilu a strácajú sa v utečeneckom tábore. Dheepan (Antonythasan Jesuthasan) je jedným z nich. Aby dostal falošný pas po rodine, ktorá už nežije, súhlasí s tým, aby sa k nemu pripojila žena s fiktívnou dcérou. Dopravia sa do Francúzska, pre miestneho úradníka si vymyslia vierohodnú historku a môžu sa sťahovať do prideleného bytu. Dheepanovi šikovne radí tlmočník, čo presne má povedať, aby uspel.           Vzťahy „manželskej“ dvojice nie sú ideálne. Yalini (Kalieswari Srinivasan) odmieta zodpovednosť za dievča a trvá na tom, že odíde k svojej sesternici do Anglicka. Pracuje u postihnutého starca, ktorému za 500 euro varí a upratuje. Jeho byt slúži ako centrála zločineckej organizácie na čele s Bhepanom (Vincent Rottiers), práve prepusteným z väzenia. Dheepan sa stane správcom bytového objektu. Úspešne sa vyhýba prebiehajúcim sporom dvoch gangov, ale v istom momente má dosť streľby a nalinkuje bielu čiaru pre územie bez zbraní. Odpoveďou je tehla, zhodená zo strechy. Takmer mu dopadne na hlavu. Keď mu šokovaná Yalini telefonuje z bytu starca, ktorého spolu s Bhepanom práve zastrelili, zachová sa tak, ako mu velí jeho vojnová skúsenosť. Ozbrojí sa mačetou, šrubovákom a je znova v boji. Idylický záver na záhrade jeho domu, kam dorazí autom, aby sa zvítal s Yalini, držiacej v náručí novorodenca, síce vyznieva ako zmierenie, ale zároveň nereálna fiktívna predstava. Môžeme si vybrať.

Slovo čistič asociuje mafiánske praktiky, no v tomto prípade ide o prozaickejšiu vec. Tomáš (Noël Czuczor), introvertný mladý muž pred tridsiatkou, je pomocníkom pohrebnej služby, ktorý na objednávku chodieva vyčistiť priestory po mŕtvych – ľuďoch i zvieratách. Jeho život, determinovaný psychickou traumou z detstva, je stereotypný. Žije sám v byte zariadenom len najnutnejším nábytkom, oblieka sa výlučne do čierneho, vystrihanú hlavu si zahaľuje kapucňou mikiny, po meste sa presúva na bicykli, jedáva čudnú zmes ovsených vločiek, tvarohu a surových vajec, pravidelne cvičí a takmer nerozpráva. Pokusy o nadviazanie kontaktu zo strany majiteľa pohrebnej služby (Eugen Libezňuk) či lekárky, ku ktorej chodí na povinné psychoterapeutické posedenia (Jana Oľhová), odmieta, sporadické telefonáty s matkou (Éva Bandor) sa obmedzujú na niekoľko všeobecných, aj to neúprimných fráz. Absenciu vlastného zmysluplného života si Tomáš nahrádza počúvaním susedov, ktorých hlasné, nie celkom zrozumiteľné hádky prenikajú do jeho bytu cez kuchynský vetrák, respektíve pozorovaním čistených domácností a neskôr aj ich obyvateľov. Samozrejme, potajomky, čo prináša do jeho života napätie i potrebný adrenalín, veď kedykoľvek ho môžu objaviť a vyvolať škandál, čo by bola pre Tomáša so záznamom v registri trestov vážna komplikácia. Sekvencie, v ktorých je svedkom vykonávania základných ľudských potrieb, obsahujú náznaky humoru, ktorého je inak vo filme málo.

Brazílsky scenárista a režisér Alê Abreu (nar. 1971 v São Paulo) debutoval v roku 1993 na brazílskom festivale animácie Anima Mundi krátkym filmom Sírius, jediným brazílskym príspevkom do festivalovej súťaže a vzápätí sa stal miláčikom nielen tohto, ale aj iných filmových festivalov po celom svete. O päť rokov na tom istom festivale bodoval desaťminútovým animovaným filmom Espantalho a v roku 2007 mal na Anima Mundi premiéru i jeho prvý celovečerný film Garoto Cósmico. Film O menino e mundo (Chlapec a svet) mal premiéru na medzinárodnom filmovom festivale v Ottawe a získal viac ako 40 ocenení na festivaloch v Annecy, Káhire, Mníchove, Seattle či Šaghaji. Do slovenských kín ho s dvojročným odstupom priniesla nová distribučná spoločnosť Filmtopia v rámci festivalu brazílskych filmov Brazil Visual s podporou Audiovizuálneho fondu a Cinema do Brasil, Portugalského inštitútu a Veľvyslanectva Brazílskej federatívnej republiky v Bratislave.