Príbeh ako z filmov pre mládež spred trištvrte storočia. Až na to, že Arlo je veľjašter (presnejšie brontosaurom podobný bylinožravý apatosaurus) a otravnou háveďou, kradnúcou farmárom kukuricu, je osirelé mláďa pravekého človeka.
Uprostred čarokrásnej prírody amerického Stredozápadu v pote tváre dorába svoje kukuričné živobytie typická farmárska rodinka: uvážlivý tatko, obetavá mamka, mocný syn, pracovitá dcéra a benjamínko, najmladší potomok s typickým menom Arlo. Ako to už v tomto type filmov býva – chudorľavý, neduživý, bojazlivý a komicky popletený. Pri prenasledovaní otravnej hávede, ktorá im kradne krvopotne dopestovanú kukuricu, Arlo po búrke v rozvodnenej rieke príde o otecka. Rozhodne sa, že si to so zlodejskými zvermi vybaví sám, lenže všetko dopadne celkom inak. Arlo sa ocitne stratený uprostred divočiny – a odkázaný na pomoc parazita, ktorého prenasledoval.
Príbeh ako z filmov pre mládež spred trištvrte storočia. Až na to, že Arlo je veľjašter (presnejšie brontosaurom podobný bylinožravý apatosaurus) a otravnou háveďou, kradnúcou farmárom kukuricu, je osirelé mláďa pravekého človeka.
Káčko je späť. Krátko po premiére prvej časti prichádza do kín aj dvojka a, ja ako človek neznalý deja prvej časti tejto českej kriminálky som sa trochu obával, že sa stratím v tom, čo sa bude odohrávať a nebudem chápať všetky súvislosti. No okrem niektorých postáv (ktoré boli, buď odstránené v prvých pätnástich minútach filmu alebo časom vysvetlili kto sú, prípadne sa to dalo veľmi ľahko pochopiť) a pár narážok, na ktorých sa zvyšok osadenstva kinosály smial a ja som sa nechápavo pozeral, kde ten vtip vlastne ostal ukrytý, som sa prekvapivo do deja celkom vžil.
Na jednej strane za to asi môže aj fakt, že Gangster Ka 2: Afričan režisérra Jana Pachla, ako už názov napovedá, sa nebude tak celkom odohrávať v Českej republike, takže Káčko v podstate začína “od nuly”. Samozrejme, nie v pravom slova zmysle, keďže si nechá na Seychely doviezť svoje auto s tromi miliónmi eur prizváraných do podvozku, čo, samozrejme, colníci neodhalia, a tak si môže užívať platené voľno. Ale to už predbieham.
Eric Lartigau (1964) je francúzsky režisér, scenárista a príležitostný herec. Spočiatku nakrúcal reklamy a televízne seriály, remeslu sa priúčal aj ako asistent Emira Kusturicu. Vo svojej tvorbe sa orientuje najmä na veseloherný žáner – sem patria jeho filmy Kto zabil Pamelu Rose? (2003) o vyšetrovaní vraždy prostitútky v malom meste, Podaj mi pomocnú ruku (2006) o tom, ako sa oženiť, a pritom zostať slobodným, či sci-fi komédia Lístok do vesmíru (2006) o rukojemníkovi na vesmírnej stanici.
Výnimkou v Lartigauovej filmografii je psychothriller Muž, ktorý chcel žiť svoj život (2010), nakrútený podľa románu amerického autora Douglasa Kennedyho o úspešnom právnikovi, ktorý túži stať sa fotografom. Lartigau sa ako jeden z ôsmich režisérov zúčastnil aj na nakrúcaní poviedkového filmu Neverníci (2012), ktorý sa zaoberal mužskou neverou. Jeho najnovším dielom je Rodinka Bélier, francúzsko-belgický film z roku 2014 o handicapovanej rodine, nominovaný na Európsku komédiu roka.
Bývalý vyšetrovateľ FBI Ray (Chiwetel Ejiofor) už 13 rokov nepretržite a na vlastnú päsť pátra po vrahovi, ktorý mu v rokoch jeho aktívnej služby o vlások unikol. Jedného dňa objaví niečo, čo považuje za dôležitú stopu a vydáva sa späť do LA, svojho niekdajšieho pracoviska, aby vraha s pomocou svojich bývalých kolegov dolapil a mohol tak pokojne spávať.
V úrade sa stretáva so svojou starou láskou, dnes už na najvyšších miestach pracujúcou súdnou prokurátorkou Claire (Nicole Kidman), ktorú žiada o znovuotvorenie prípadu, z veľkej časti kvôli sebe a svojmu svedomiu, no najmä kvôli jeho bývalej kolegyni, agentke Jess Cobbovej. Keď totiž v roku 2002, ešte ako spolupracovníci v tíme, ktorý mal na starosti udržiavanie poriadku a boj s teroristami v istej štvrti Los Angeles, keď sa celé Spojené Štáty obávali vypuknutia vojny následkom jedenásteho septembra, obdržali anonymný tip na mŕtvolu mladej ženy pohodenú v kontajneri blízko ich revíru, jednalo sa práve o mladistvú dcéru Jess. Vyšetrovanie už od začiatku komplikovalo viacero faktov a Ray, ktorý nemohol prípad prevziať kvôli zaradenia do protiteroristickej jednotky a nie k vyšetrovateľom vrážd, sa kvôli svojej priateľke Jess rozhodol vziať veci do vlastných rúk aj za cenu porušenia zákona.
Vianoce nám v obchodoch pripomínajú dobreže nie koncom leta, takže načasovanie filmovej vianočnej komédie koncom novembra je celkom prijateľné. Názov Chaos na Vianoce (v Čechách ju uvádzajú s titulom Trable oVánocích, kým americký originál si vystačil so zaužívaným záverom vianočného pozdravu Love the Coopers – čiže S láskou Cooperovci) a podtitul „Rodinu si nevyberieš“ vyjadruje dostatočne o čo ide – o tradičné stretnutie početnej a nie najideálnejšej rodiny na vianočné sviatky.
Divák sa postupne dozvie, že stará mama Charlotte (ako vždy skvelá Diane Keaton) zabudla sama na seba, žila iba pre svoje deti a vnúčatá a jej manželstvo so Samom (John Goodman) po štyridsiatich rokoch vychladlo. Spoločne strávené Vianoce majú byť ich posledné. O rodinnej kríze nikto nevie, lebo i keď si to nepripúšťajú, so svojimi potomkami a ďalšími príbuznými sa vlastne nechápu a vzájomne si predstierajú a klamú. Napríklad dcéra Eleanor (Olivia Wilde) im predstaví ako svojho stáleho priateľa vojaka, s ktorým sa iba v ten deň spoznala v bare na letisku. Syn Hank (Ed Helms), rozvedený otec troch detí tají, že prišiel o prácu a má finančné problémy. Charlottina slobodná a zatrpknutá sestra Ema (Marisa Tomei) skrýva pocit krivdy a ocitne sa v situácii na hranici zákona. Kým otec Charlotty a Emy, dedo Bucky (Alan Arkin), by chcel pomáhať, ale nikto ho nechce počúvať a jedinú spriaznenú dušu nachádza v osamelej servírke Ruby (Amanda Seyfried). Nehovoriac o citových problémoch vnúčat, či je to päťročná Madison alebo jej starší bratia Bo a dospievajúci Charlie, túžiaci po prvom bozku pod vianočným imelom.
Meno režiséra Steva Lichtaga, alias Zdeňka Lovečka, nie je u nás neznáme. Aj keď filmy o prírode predsa len stoja akosi na okraji tých „veľkých“ dokumentov, príbehov so sociálnym nábojom, nemôžeme si nepovšimnúť, že v súčasnosti najoceňovanejším slovenským dokumentaristom je Pavol Barabáš. A teda je v hlavnej úlohe príroda a až v druhom rade človek, či už ako pokorný obdivovateľ alebo ničiteľ.
Lichtag aj Barabáš ťažia z rovnakého zdroja, sú zakotvení v horách, či pod hladinou vody a cez kódy platné v prírode skúmajú človeka, jeho úlohu na tomto svete. Lichtag sa preslávil predovšetkým svojou láskou k žralokom a vzácnou schopnosťou predstaviť predátora, ktorého snáď každý človek považuje za svojho úhlavného nepriateľa, ako tvora, ktorého správanie je logické, bez emócií a teda aj pochopiteľné. Úspechy na festivaloch po celom svete zožal nielen jeho Carcharias, veľký biely, ale aj príbeh ohrozených veľrýb Tanec modrých anjelov, kde už použil metaforické stvárnenie. Aj keď väčšinu času vidíme na záberoch, mimochodom úžasných, veľryby – keporkaky, príbeh sa začína aj končí u človeka. Mladá dievčina po fatálnom páde zo stromu zostáva do konca života pripútaná na lôžko a sníva o tom, že bude veľryba, ktorá si slobodne pláva oceánmi.
Weimarská republika, Sigfried Kracauer, expresionizmus, kammerspiel, Nová vecnosť, Alpské (horské) filmy, nástup nacizmu a kolektívna psychológia. Kinematografia Weimarskej republiky predstavuje jednu z najúchvatnejších i najdesivejších etáp v dejinách filmu.
Kinematografia, ktorá stvorila filmové monštrá ako Golem či Nosferatu, psychopatov a manipulátorov ako Mabuse a Caligari, femme fatale ako Maria a Lola, ale aj odvážnych hrdinov a spanilé ženy. Predovšetkým sa však natrvalo zapísala do dejín kinematografie inovatívnou prácou s mizanscénou, príklonom k všednosti, či dlhými pohyblivými zábermi. Nemenej zaujímavá je aj publikácia Od Caligariho k Hitlerovi od Sigfrieda Kracauera, ktorá sa na toto obdobie zameriava. Kracauer v nej symptomaticky skúma kolektívnu pamäť nemeckého národa zmietaného v chaose a biede, natrvalo zapísanú vo filmoch. V neposlednom rade môžeme na príklade samotnej Weimerskej republiky vidieť varovný prst upozorňujúci na ten najhorší možný scenár. Dokumentárny výkladový „dejepis“ Rüdigera Suchslanda skúma všetky tieto zložky a slúži tak ako ideálny štúdijný materiál pre všetkých študentov kinematografie, ohromný zdroj inšpirácie pre cinefilov i ako zaujímavý príspevok do filmovo-historického diskurzu.
Prominentný hollywoodsky pár Angelina Jolie a Brad Pitt sú lákavým objektom bulvárnej tlače najmä pre svoj súkromný život. Dvojica, ktorá sa zoznámila pri nakrúcaní akčnej komédie Pán a Pani Smithovci (2005) a odvtedy žije spolu, priťahuje pozornosť adopciami detí z exotických krajín, charitatívnymi projektmi a novátorskými zdravotnými rozhodnutiami partnerky.
Trochu v tieni tejto činnosti agilnej Angeliny zostáva jej filmová práca, a to nielen herecká, ale aj scenáristická a režijná. V týchto dňoch prichádza do kín jej tretí celovečerný hraný film Pri mori, v ktorom sa dvojica po desiatich rokoch opätovne stretáva na plátne v úlohách manželov. Je to romantická dráma, čo je isté prekvapenie po predchádzajúcich dvoch snímkach, ktoré mali výsostne angažovaný charakter. V debute V krajine krvi a medu (2011) sa scenáristka a režisérka venovala bosniasko-srbskému konfliktu v príbehu milencov, ktorých vojna postaví na opačné strany barikády. Film Nezlomný (2014), ktorý iba režírovala, je životopisným príbehom amerického atléta Louisa, úspešného účastníka Olympijských hier roku 1936, ktorý počas Druhej svetovej vojny ako člen posádky amerického bombardéra padne do japonského zajatia, no všetky nepredstaviteľné útrapy prežije vďaka svojej športovej príprave a nezlomnému charakteru. V súčasnosti Angelina Jolie pripravuje podľa scenára Erica Rotha film Africa (2016) o boji proti pytliakom, zabíjajúcim slony kvôli cenným klom. Hlavnú postavu ochrancu africkej fauny a flóry na konci osemdesiatych rokov vytvorí Brad Pitt.
Johnny Depp si v posledných rokoch pošramotil reputáciu hviezdy, ktorá priťahuje do kín čisto silou mena. Pritom sa dlho o nič podobné ani nesnažil a vďaka Pirátom z Karibiku sa mu to podarilo. Lenže nebyť tejto série a nemenej úspešnej Alici v krajine zázrakov, už dávno si na neho ani nespomenieme.
Ďalšie nákladné blockbustery, Osamelý jazdec, Temné tiene a Transcendencia, skončili v červených číslach, menšie projekty, kde môžeme zaradiť aj Rumový Denník alebo Charlie Mortdecai, boli vyloženými prepadákmi. Aj po hereckej stránke sme si od neho zvykli na vyšší štandard a miesto toho sa začal strácať v rolách ťažko uchopiteľných podivínov. Netrúfam tipovať, či je Black Mass: Špinavá hra závanom starých deppovských čias, alebo signalizuje istú zmenu, ale v prvom rade ide o dobrý film.