Recenzie 2013

Ešte stále sme v štádiu, že keď príde do kín nový slovenský film je to stále viac sviatok ako samozrejmosť. Sviatok a radosť je to o to väčšia, keď nemusíme nad novým výtvorom zalamovať ruky a lamentovať nad nepodarkom. Našťastie, Priklerov film tento prípad nie je. Na položenú otázku Ako sa máš ? sa však dá odpovedať len ironicky a s čo najdrsnejším slovníkom. V tomto duchu sa odvíja aj dej filmu. K pôvodnej manželskej dvojici na dôchodku, ktorá si jeden druhému účtuje, od prania, žehlenia, nakupovania všetko, pribudne problémové manželstvo ich syna a príbeh podnikateľa Miroslava, ktorý verný dnešným pomerom a mnohým vzorom rieši svojsky a bezohľadne problémy vo svojej firme a bojuje so smútkom večne opitej ženy. Snímka Ďakujem, dobre je výsostne aktuálny film o našej súčasnosti, s presne odpozorovanými negatívnymi javmi, ktoré nás každého denne sprevádzajú - zablokované autá, agresivita, neochota, ordinárny slovník. A potom je len samozrejmé, že hrdinovia scenáristu Mareka Leščáka a spoluscenáristu Mátyása Priklera sú ľudia osamotení, zúfalí a bezradní. Deti sa k surovému a zlostnému starčekovi Bélovi (Béla Várady), ktorý svoju chorú ženú vydeľuje, týra a neraz jej pripomenie, že je to jeho byt, správajú po jej náhlej smrti rovnako. V tom momente, keď sa naskytne príležitosť ho šupnú do domova dôchodcov. Tragické na celom prípade je fakt, že svoju ženu mal vlastne rád a chýba mu, len nedokázal dať svoje city najavo. Zrejme sa takto správal celý život, lebo aj jeho syn Attila (Attila Mokos) manželku odpudzuje svojim správaním. Miluje ju i svoje dve deti, ale atmosféra v rodine je neharmonická, chladná a často až nevraživá. Zrejme tak, ako trpel Attila v disharmonickej rodine tak trpia i jeho deti. Akoby sa z otca na syna preniesla vlastnosť nekomunikatívnosti a „umenia“ odpudiť od seba všetkých. Túto povahovú črtu zdedí alebo skôr odpozoruje aj Attilov syn a ten pre istotu si vybíja zlosť a terorizuje svoju mladšiu sestru. Zdalo by sa, že je to začarovaný kruh, z ktorého niet východisko. Tvorcovia však tomuto nešťastníkovi dávajú chabú nádej, ale či sa jej dokáže chytiť je vo hviezdach.  

Bratia Tavianiovci sa preslávili politickými a spoločenskokritickými autorskými filmami, pevne ukotvenými v rodnom Taliansku, najmä na Sicílii, Sardínii a v Toskánsku, a to aj vtedy, keď išlo o svojské prepisy svetovej klasiky, napríklad Pirandella, Tolstého či Dumasa. Z ich bohatej filmografie si pripomeňme aspoň dva najslávnejšie, aj medzinárodne ocenené diela, ako sú Padre padrone z roku 1977, nakrútené podľa autobiografie známeho lingvistu Gavina Leddu, ktorý do svojich osemnástich rokov vyrastal ako negramotný pastier na Sardínii (Zlatá palma v Cannes), či Noc svätého Vavrinca (1982), pohľad na nemeckú okupáciu Toskánska očami šesťročnej Cecilie (Osobitné ocenenie z Cannes).

Režisérom a scenáristom filmu je Juan Diego Solanas (1966) - syn významného argentínskeho režiséra Fernanda Solanasa. V roku 1977  emigroval s rodinou do Francúzska a v Paríži absolvoval štúdium dejín umenia. Do otcovho filmového sveta nahliadol už ako dieťa. Neskôr sa venoval fotografovaniu, bol asistentom kamery a samostatne sa ako kameraman predstavil v otcovom filme Juh (1988). Ako režisér debutoval krátkometrážnym filmom Bezhlavý muž (2001), v ktorom si i zahral a získal zaň cenu poroty na MFF v Cannes a Cézara v roku 2003. Nasledoval  film Nordeste (2005). Paralelné svety (2012) sú jeho tretím samostatným dielom.

Režisér nezabudnuteľných filmov ako E.T., Schindlerov zoznam, Amistad, Zachráňte vojaka Ryana, Mníchov, Ríša slnka, ale aj snímok Čeluste, Blízke stretnutie tretieho druhu, sérii a Indiana Jonesovi a mnohých iných, sa na tento projekt pripravoval od roku 1999. I keď som v úvode napísala, že Lincol je životopisný film, nie je to celkom presné, dokonca trochu zavádzajúce. Spielberg a scenárista filmu Tony Kushner (za scenár k filmu Mníchov bol nominovaný na Oscara), ktorému na spracovanie nespočetných historických faktov poslúžila kniha americkej historičky a spisovateľky Doris Kearns Goodwin, sa sústredili, tak ako autorka, na posledné štyri mesiace prezidentovho života. Na obdobie, keď sa za každú cenu snažil presadiť 13. dodatok k americkej ústave – zrušenie otroctva, čo sa mu stalo osudným. V apríli 1865 ho v lóži Fordovho divadla zastrelil južanský fanatik John Wilkes Booth. (Na zasmiatie – hrdina seriálu Kosti agent Booth má traumu z toho, že jeho prapradedo bol vrahom prezidenta.) Fakt, že vo filme tvorca túto slávnu vraždu  nezaznamenal, len herec v divadle oznámi tragickú udalosť, svedčí o tom, že tvorcom išlo skôr o prezentáciu zákulisných politických ťahov a roztržiek v Snemovni reprezentantov. V krajine zúri občianska vojna, obetí je až príliš veľa, ale Lincoln sa rozhodol pre najodvážnejší krok svojej kariéry - zrušiť otroctvo ešte pred koncom vojny Severu a Juhu. Protivníci žiadali  prímerie, Lincoln však vedel, že alfou a omegou celého sporu je zrušenie otroctva, bez toho krviprelievanie nemalo zmysel. Vsadil na jednu kartu a na dosiahnutie cieľa použil prostriedky, ktoré sa priečili jeho spravodlivej a priamej povahe. Chýbalo mu totiž 13 hlasov, aby dodatok prešiel a trinásť poslancov z radov opozície bolo treba „presvedčiť“. Mimoriadne zaujímavou postavou je Lincolnov radikálny stranícky republikánsky kolega Thaddeus Stevens (vynikajúco stvárenený Tommy Lee Jonesom), postava, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri  prihlasovaní. Stevens bojoval roky za úplne oslobodenie otrokov, vraj jeho domáca, černoška Lydia Hamilton Smith (S. Epatha Merkerson), boja jeho milenkou, použil všetky prostriedky, najmä svoju inteligenciu a taktiku, na dosiahnutie výsledku. Povedal hádam najdiskutovanejšiu vetu filmu, ktorú neodcitujem presne, ale po dramatickom hlasovaní, keď sa hralo o trinásť chýbajúcich hlasov, oznámil Lýdii, že zažil najväčšiu korupčnú aféru krajiny a dopustil sa jej ten najslušnejší človek. Žeby podobnosť čisto náhodná ? Lincoln  je teda film o politike, politických intrigách a bojovníkom za pokrok často neostane nič iné ako cesta kompromisov, vrátane použitia aj nie najčistejších praktík. Politika s čistými rukami sa hádam ani robiť nedá. Príbeh posledných štyroch mesiacov vládnutia Lincolna je teda nadčasový, poučný a navyše témou do diskusie kam až môže a často aj musí štátnik zájsť.

Svojrázny a neuveriteľne invenčný Tarantino upozornil na seba najmä filmom Pulp Fiction: Historky z podsvetia, snímky Reservoir Dogs, Jackie Brown, Kill Bill, Kill Bill 2 mali mimoriadny ohlas, ale Nehanební bastardi ho definitívne katapultovali k tvorcom prvej kategórie. Tarantino si väčšinou k filmom sám píše aj scenár a vždy niektorému z hercov pomôže na výslnie. Tak to bolo v prípade už takmer zabudnutého Johna Travoltu (Pulp Fiction), pomohol ku sláve aj Ume Thurman (Kill Bill) a objavil aj neznámeho rakúskeho herca Christopha Waltza (Nehanební bastardi), ktorému úloha plukovníka Hansa Landu priniesla Oscara. Tentoraz nikoho nevyniesol na výslnie, ale vsadil na istotu. Jamieho Foxxa, držiteľa Oscara za úlohu v biografickej snímke Ray Tylora Hackforda, v ktorom stelesnil legendárneho Raya Charlesa, obsadil do úlohy Djanga. Prvého skutočného zloducha s nevinnou tvárou si zahral Leonardo DiCaprio, ktorému sa zlatá soška akosi vyhýba. Nedostal ju ani za úlohu vo filme Čo žerie Gilberta Grapea, ani za Letca (škoda), ani za Krvavý diamant a bližšie ho k nej neposunula ani úloha Calvina Candieho v Divokom Djangovi.

Niekdajší študent  pražskej FAMU a Kráľovskej švédskej akadémie umenia, scenárista, režisér a príležitostný herec, získal svojím debutom Cenu FIPRESCI na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte 2011 a v tom istom roku aj Grand Prix za najlepší film na festivale VOICES (Vologda Independent Cinema from European Screens) v Rusku, kde rovnakou cenou odmenili aj herca Johannesa Brosta v hlavnej úlohe. Napokon, na dobré ohlasy filmových odborníkov bol už Petersén zvyknutý z minulosti, keď nakrúcal krátke filmy. Letmý pohľad na divácke názory, prezentované na internete, prezrádzajú, že Avalon je prípad, keď medzi publikom a odborníkmi nedochádza k súzvuku.