Recenzie 2013

Nakrútil ho rodák z mesta Greenwich v americkom Connecticutu Justin Zackham (1970). Po štúdiu filmu na New York University sa skúšal presadiť v Los Angeles ako scenárista, producent a režisér v krátkom i celovečernom filme či v televízii. Prvý celovečerný film Going Greece nakrútil podľa vlastného scenára už v roku 2001. O šesť rokov nasledoval titul Kým si po nás príde. Ale záujem  divákov vzbudil až tohto roku komédiou Veľká svadba. Inšpiroval  ho vraj francúzsko-švajčiarsky projekt Mon frére se marie, v ktorom syn požiada svojich rozvedených adoptívnych rodičov, aby  počas jeho svadby predstierali, že sú stále zosobášení. Zackham však pri písaní scenára  načrel aj do vlastných  skúseností  so svadbou a posunul príbeh trochu iným smerom: počas svadobného víkendu – predstavuje súčasnú modernú rodinu.

Scott Stewart (1965) nakrútil päť celovečerných filmov, z ktorých zaujal najmä snímkou Légia, po ktorej nasledoval menej úspešný Kazateľ. Napriek tomu, že je podpísaný pod mnohými filmami ako majster vizuálnych efektov, pod celým menom Scott Charles Stewart (napríklad Iron Man, Harry Potter a Ohnivá časa, Mars útočí!), sa vo filme Temné nebo pohyboval v únosných medziach. Neohuroval vizuálnymi efektmi, kamera bola striedma, zbytočne neexperimentoval. Vďaka tomu sa mohol divák ponoriť do života postáv, stotožniť sa s ich neľahkým osudom a súcitiť s nimi. Či už veríte, že nie sme vo vesmíre sami, alebo pochybujete, nič nemení na fakte, že snímka síce neohúri, ale je veľmi solídnym sci-fi hororom. Nič mimoriadne, ale vo svojom žánri solídne kino.

Martin Pieter Zandvliet (1971) po krátkych a dokumentárnych filmoch nakrútil svoj celovečerný debut Potlesk (Applaus) v roku 2009 a úloha hlavnej postavy bola šitá na mieru populárnej Papriky Steen. Vyjadril sa, že chcel nakrútiť film o žene – herečke, ktorá  nie je schopná bojovať so svojimi osobnými démonmi a žiť normálnym životom. O Potlesku sa hovorilo ako o post-Dogma filme, ale tvorca sa ohradil, že to nemalo na snímku nijaký vplyv, skôr ho inšpirovali americké a francúzske filmy 60. rokov. Aj hrdinom jeho druhého filmu je herec - známy dánsky komik Dirch Passer, takisto zvádzajúci boj so svojimi osobnými démonmi, uplatnením sa, nespokojnosťou so zaradením medzi komikov, túžiacom po zaujímavejších úlohách a komplikovanom súkromnom živote. Jeho snom je zahrať si v divadelnej hre O myšiach a ľuďoch. Keď si to presadí, obecenstvo túto jeho polohu odmieta, stále vidí v ňom obľúbeného zabávača a klauna.

Určiť presne žánrové zaradenie tohto filmu je zložité. Na žánrovo „čisté“ diela treba asi v súčasnej etape vývoja kinematografie zabudnúť. Bezpečný prístav je nesporne romantickým príbehom, ale nechýba v ňom dramatická zápletka, pripomínajúca thriller, ba ani mysteriózny prvok, ktorý sa postaral o prekvapujúci pointu. Mimochodom, je to jediné prekvapenie filmu, ktorý sa vyvíja podľa osvedčených klišé, takže aj menej skúsený divák sa nielenže ľahko zorientuje v priehľadnom deji, ale dokáže ho aj spoľahlivo predvídať. (Možno mu pri tom pomôžu tematicky príbuzné Noci s nepriateľom, film režiséra Josepha Rubena z roku 1991 s Juliou Robertsovou v hlavnej úlohe.) Aj postavy sú rozostavené ako zvyčajné figúrky na šachovnici: týraná manželka, ktorá sa snaží uniknúť zo vzťahu s chorobne žiarlivým a násilníckym psychopatom, muž sympaťák, ktorý jej ponúkne nielen pomoc, ale neskôr aj lásku, a zloduch policajt, o ktorého nekalých úmysloch niet pochybností od prvého vstupu na scénu. Mestečko, v ktorom sa unikajúca manželka usadí, má príznačné meno Southport, čiže Južný prístav alebo útočisko, čo je synonymum slova haven, použitého v titule filmu. Pôvabné prímorské mestečko nemá zrejme s americkou realitou nič spoločné. Ľudia v ňom nie sú zvedavci, ktorí by pátrali po záhadnej minulosti novej obyvateľky, ako by sa dalo predpokladať, ale láskaví občania, žijúci v idylickom ovzduší vzájomnej dôvery a pomoci. Pôvabná Katie (Julianne Hough) sa v tomto prostredí rýchlo udomácni, okamžite si nájde prácu i bývanie, ba rýchlo sa skamaráti aj so susedkou Jo (Cobie Smulders), ktorá ju svojimi radami usmerňuje nielen pri prvých krokoch v novom prostredí, i so sympatickým predavačom Alexom (Josh Duhamel) a jeho dvoma deťmi. A keďže Alex je vdovcom (žena mu, pre romantické príbehy príznačne, zomrela na rakovinu), nič nestojí v ceste ich postupnému zbližovaniu. Kým sa však dopracujú k happy endu, čaká ich ešte zopár prekážok a mimoriadne dramatických situácií, v ktorých ide o život. 

Robert Redford (1937) je aj pre mladšiu generáciu dostatočné známy, ale nezaškodí malá rekapituláciu jeho najvýznamnejších filmov. Okrem spomínaného sme ho videli v snímkach Podraz, Takí sme boli, Veľký Gatsby, Tri dni Kondora, Všetci prezidentovi muži, Elektrický jazdec, Brubaker. Potom v nezabudnuteľných Spomienkach na Afriku, Neslušnom návrhu, Zaklínačovi koní a vo filme Spy Game. Ako režisér je podpísaný pod snímkami Obyčajní ľudia, A rieka tečie, v spomínanom Zaklínačovi koní a tiež filmoch Legenda o slávnom návrate a Hrdinovia a zbabelci. Hral v žánrovo pestrých filmoch, ale myslím si, že politický thriller je azda jeho najobľúbenejší. Kde len môže vždy sa k nemu vracia a skoro v každej snímke je aspoň jedna rebelantská postava, ktorá sa búri proti konvenciám, protestuje, manifestuje. Tentoraz ho upútala kniha Neila Gordona, ktorej scenáristickú podobu napísal Lem Dobbs.

Nakrútil ho americký režisér, hudobný skladateľ, scenárista a animátor Benh Zeitlin (1982). Pôvodne sa venoval krátkometrážnej tvorbe. Pri práci pre popredného českého režiséra a animátora Jana Švankmajera  sa v Prahe zoznámil s kameramanom Benom Richardsonom. Vybral si ho za spolupracovníka, keď sa rozhodol  nakrútiť celovečerný debut na  motívy divadelnej hry Juicy a Delicious od Lucy Alibarovej  a nazval ho Divoké bytosti južných krajín.  Vlani s ním zvíťazil na festivale Sundance a  na MFF v Cannes zaň získal Zlatú kameru za debut a Cenu FIPRESCI.

Už prvé skúsenosti boli také šokujúce, že to priviedlo novinárku k rozhodnutiu zmapovať komerčné akcie, ktoré sa tvária ako kultúrne podujatia, oveľa podrobnejšie. Pozvala si na pomoc psychologičku Romanu Mazalovú, a tak vznikol celovečerný dokument Šmejdi (ČR, 2013), ktorý privádza do slovenských kín distribučná spoločnosť Continental Film.

Do našich kín  ho v apríli uviedla Asociácia slovenských filmových klubov a jeho tvorcom je  dánsky režisér a scenárista Mads Matthesen (1976). Filmu sa začal venovať ešte počas štúdia komparatívnej literatúry a rétoriky na univerzite v Kodani. Pozornosť kritiky i divákov upútal svojou početnou krátkometrážnou tvorbou, ktorá zaujala i na medzinárodnom fóre festivalov v Benátkach a v Berlíne. Asi najväčší úspech dosiahol krátkym filmom Dennis (2007), ktorý  sa stal internetovým hitom. Jeho tému potom rozpracoval vo svojom celovečernom debute Medvedík v roku 2012  a za jeho réžiu získal Hlavnú cenu na MFF Sundance .

Ken Loach (1936) patrí medzi špičky európskej  kinematografie. Pôvodne študent práv, pôsobil v divadle i televízii, kým sa definitívne neupísal filmu. Nikdy ho nezlákal Hollywood, vďaka vlastnej produkčnej spoločnosti si dokázal udržať nezávislosť. O jeho vzťahu k monarchii (odmietol rad od britskej kráľovnej), k spoločnosti (je dlhoročným tvrdým kritikom domácich sociálnych pomerov), k izraelskej zahraničnej politike (pre nekompromisný postoj ho obvinili z antisemitizmu) sa rozprávajú legendy. Z jeho rozsiahlej, kvalitatívne vyrovnanej filmografie treba vyzdvihnúť film Kes o priateľstve chlapca s divokým jastrabom ako symbolom slobody, ktorej spoločnosť nedáva priestor, ocenený roku 1970 Krištáľovým glóbusom na karlovarskom festivale, považovaný aj po rokoch za jedno z top diel britskej kinematografie. Dlhodobo spolupracuje so scenáristom Paulom Lavertym (1957, Kalkata, India), pôvodne úspešným právnikom, s ktorým vytvoril filmy Volám sa Joe (1998), Sladkých šestnásť (2002), významný pohľad na formovanie írskeho boja proti britskej nadvláde Dvíha sa vietor (2006), Slobodný svet (2007), komédiu o futbalovom fanúšikovi Hľadá sa Eric (2009), Route Irish (2010) o komercializácii vojny v Iraku a napokon Anjelský podiel (2012). Loach je známy svojím silným sociálnym cítením. Zväčša si vyberá postavy z okraja spoločnosti, ktoré prechádzajú životnou krízou. Čiastočne sa do nej dostali vlastnou vinou, no pri pokuse vymaniť sa z nej zvyčajne narážajú na odpor prostredia, v ktorom žijú. Toto zovšeobecnenie sa vzťahuje aj na hrdinu najnovšieho Loachovho filmu, dvadsaťročného Robbieho, sympatického mladíka s problémovou minulosťou. Vo svojom krátkom živote spoznal detský domov i väzenie, stretávame ho v okamihu, keď je za ďalší násilný čin odsúdený na tristo hodín verejnoprospešných prác. S priateľkou Leonie čaká dieťa, na ktoré sa teší, a tak  sa trápi, ako uživí mladú rodinu. Nemá zamestnanie, byt ani peniaze, prenasleduje ho prízrak „krvnej pomsty“, prechádzajúcej z generácie na generáciu. Finančne zabezpečená rodina jeho priateľky ho odmieta, čo dáva najavo rôznym spôsobom – krvavou bitkou i pokusom o podplatenie. Robbie, ktorého narodenie syna silne pozitívne motivuje, sa vyznačuje náhodne objaveným degustátorským talentom, čo využije pri zosnovaní bláznivého plánu.