Recenzie 2013

Je to osemnásty opus  juhokorejského kontroverzného režiséra Kim Ki-duka (1960), ktorý napriek tomu, že nemá formálne filmárske vzdelanie, patrí k svetovej špičke. Od jeho debutu Krokodíl z roku 1996 vzbudzuje  každé jeho nové dielo  medzinárodnú pozornosť, zbiera ocenenia a vníma  sa ako istá udalosť.  Stačí spomenúť  hoci aj tituly ako Ostrov (2000),  Jar, leto, jeseň, zima...a jar (2003), 3-Iron (2004), Samaritánka (2004), Luk (2005), Čas (2006) Dych (2007) až po tohtoročný Moebius. Na filme Pieta sa podieľal  nielen ako scenárista a režisér, ale aj strihač a jeden z producentov.

C. P. Netzer, narodený roku 1975 v Rumunsku, ako osemročný s rodičmi emigroval, no ako devätnásťročný sa vrátil do vlasti a v Bukurešti absolvoval Divadelnú a filmovú akadémiu. Jeho celovečerný debut Maria (2003) zvíťazil na festivale v Locarne. Je to príbeh mladej matky so siedmimi deťmi a manželom alkoholikom, ktorá je okolnosťami prinútená živiť sa prostitúciou. Jej situácia sa zmení, keď svoj životný príbeh porozpráva v miestnej televízii, no biľag „ľahkej ženy“ jej už navždy zostane. Úspešný bol aj Netzerov druhý film Čestná medaila (2009), ocenený Strieborným Alexandrom na MFF v Solúne, duchaplná reflexia spoločenských neduhov v postkomunistickom Rumunsku, postavená na príbehu čudáka, ktorého vyznamenajú k 50. výročiu skončenia druhej svetovej vojny. Pozícia dieťaťa (2013), tretí Netzerov film, ukazuje, že medzinárodné úspechy relatívne mladého režiséra nie sú náhodné a navyše majú vzostupnú tendenciu.

Po Mire Fornayovej, Zuzane Liovej, Ivete Grófovej a Mátyásovi Priklerovi prichádza aj Juraj Lehotský ako tvorca vlastného rukopisu, ktorým priľnul k téme a vnoril sa do jej prostredia, s empatiou voči slabým a núdznym a s túžbou osvetliť ich situáciu bez zvádzania k fabulačným tézam, inscenačným klišé, tendenciám problém uhládzať,  zjednodušovať, bezobsažne typizovať či skresľovať. Dostať sa do vnútra témy, zachytiť jej pulz a predstaviť verejnosti „obrazy“ marginalizovaných societ a jej hrdinov vyprodukovalo už v slovenskom filme niekoľko „rómskych“ filmov. Spôsobilo tiež masívnejšie používanie dokumentaristických postupov a sociálnych inšpirácií v hraných dielach a stalo sa charakteristikou súčasného slovenského filmu. Hľadanie konkrétnej pravdivosti, ktorú vierohodnosť „dokumentovaného“ účinne sprostredkuje (ale nezaručuje!), ovplyvnilo i tvorivú metódu režiséra Juraja Lehotského v Zázraku.

Do  pamäti  našich divákov sa táto talentovaná dcéra Talianky a Francúza zapísala asi najviac ako Európanka, ktorá sa usiluje presadiť v japonskom svete odlišnej kultúry vo filme S bázňou a chvením (2003), verná priateľka  speváčky Edith Piaf (2007) či ochrnutá Christine na vozíčku, ktorá hľadá zázrak v pútnickom mestečku Lurdy (2009). Menej sa vie, že je  aj  úspešnou spisovateľkou a najnovšie  i scenáristkou a režisérkou.

Našťastie, myšlienky nakrútiť o ňom životopisný film v pravom slova zmysle sa tvorcovia vzdali a sústredili sa len na roky 1974 až 1996, a to na vznik samotnej firmy. O Jobsovi sa veľa popísalo pri jeho úmrtí, ale kto pôjde na film s povrchnými vedomosťami má smolu. O jeho súkromí sa nedozvie takmer nič a keď aj to len náznakovo. Som však presvedčená, že to neprekáža, navyše som si oddýchla, keď som zistila, že upustili od srdcervúcich scén jeho umierania a nepitvali do aleluja jeho súkromný život. Keď som na začiatku povedala, že to bola svojim spôsobom odvaha mala som na mysli fakt, že takmer všetci zainteresovaní sú ešte nažive, môžu mať rôzne výhrady k tomu, čo film zachytáva a iste sa nájdu aj takí, ktorí si udalosti pamätajú inak. Možno všetci budú mať pravdu, čo však nespochybní fakt, ako sa nadšenci vedení geniálnym Jobsom dostali z garáže na výslnie.

Snímka napriek tomu, že získala na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Cenu za réžiu, je prijatá s rozpakmi. Po odstupe od festivalu som aj ja skorigovala svoj postoj k filmu a kládla si (dosť často) podobnú otázku: Akú úroveň mala tohtoročná karlovarská súťaž? Odpoveď je: Priemernú. Po formálnej stránke sú však Líbánky takmer dokonalé dielo, ale obsah pokrivkáva, a to dosť výrazne. Rozpaky však iste vznikajú aj preto, že Jan Hřebejk (1967) patrí k najúspešnejším českým režisérom a od každého nového filmu sa veľa očakáva. Filmový, televízny i divadelný režisér má na svojom konte veľa úspechov. Tri razy ocenili jeho filmy Českým levom. Boli to Horem pádem, Šakalí léta a Musíme si pomáhať – ten bol dokonca nominovaný na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Divákov si však získal aj snímkami Pelíšky (tými predovšetkým), Pupendo, Kráska v nesnázích, Medvídek, U mě dobrý, Kawasakiho růže a Nestyda. Žiaľ, musím konštatovať, že tretí z voľnej trilógie Kawasakiho růže, Nevinnosť,  je tretí, Líbánky, najslabší.

Medzinárodný úspech zaznamenala ešte ako študentka v roku 2004, keď na filmovom festivale v Cannes získala cenu za najlepší krátky film. Osemnásťminútová snímka Happy Now, ktorá vznikla v USA, zobrazovala typickú americkú rodinu na pláži, ktorej život obráti naruby matkin flirt s plavčíkom. 

Jeho hrdinkou je reálna postava Anna Lappalainenová (Katja Kukkola). O jej minulosti sa dozvedáme len útržkovite:  Otec jej zomrel v detstve, matka nebola schopná postarať sa o deti a tak Anna vyrastala u rôznych pestúnov. Neskôr pôsobila ako masérka a príležitostná kabaretná tanečnica. Manželstvo jej nevyšlo, ani pokus o spolužitie s matkou, ktorá sa  jej po druhý raz vzdala, keď sa Anna po opakovaných záchvatoch agresivity ocitla v psychiatrickej liečebni Kellokoski. Práve  tu  sa, v roku 1945,  začína jej filmový príbeh.

Jeho protagonistkou je 22-ročná Helena (Sara Hjort Ditlevsen), ktorú už od detstva matka (Lotte Andersen) cynicky označuje za „technickú chybu“ a viac pozornosti venuje svojmu psovi, než dcére. Otec od nich odišiel ešte pred jej narodením, ale o to viac ho Helena túži za každú cenu spoznať. Napríklad v pokladni obchodu, kde istý čas pracuje, sa naliehavo spytuje zákazníkov, ktorých považuje za vhodných kandidátov na otcovstvo, čo robili pred 22 rokmi. Keď sa začne domnievať, že by jej otcom mohol byť kedysi známy divadelný režisér Morten (Soren Ostergaard), dostane sa nielen do jeho blízkosti, ale sa aj zapojí do príprav hry, ktorou chce zachrániť svoje krachujúce divadlo. Neodradí ju, že má záujem iba o psa – miláčika jej matky, ktorého pravidelne venčí. Neskôr je ochotná sama prevziať jeho úlohu. Lenže veci sa vyvíjajú inak, ako si predstavovala...