Viac z: Recenzie 2012

Český film Hranaři sa pokúšal opísať, ako funguje svet českých goríl, veľkopodnikateľov a lobistov, tunelujúcich štát, rozkrádajúcich verejné financie. Robil to síce filmársky veľmi neobratne, ale publikum si získal. Scenárista a režisér Robert Sedláček nám vo svojej dráme s ironickým názvom Rodina je základ státu ponúka podmanivý, presvedčivý, mrazivo pravdivý obraz obyčajných ľudí, ktorí pre mafiánsko-podnikateľské gorily pracujú. Kritici ho ocenili ako najlepší český film minulého roka, no diváci ho svojím nezáujmom odsunuli do zabudnutia.

O svojom najnovšom filme Štyri slnká autor hovorí: „Je to film o rodinných väzbách a o tom, akým spôsobom sa úlety rodičov premietajú do života ich detí. Každý z nás sa vyrovnáva s vlastnými chybami, s tým, ako si udržať manželstvo, vyjsť s vlastnými deťmi a nestratiť pred nimi tvár. A potom je tu tiež zobrazená možno nejaká vyššia moc, ktorá môže ale nemusí niekedy zasiahnuť...“

Môj týždeň s Marilyn nie je výslovne ani filmový klenot, ani brak, ale v rámci toho na čo sa musíme pozerať, jeden z tých lepších v našej distribúcii, nech už sú kritiky naň akékoľvek. Nedá sa teda ignorovať rôzne štatistiky, ktoré avizujú úbytok divákov v kinách, a to celosvetovo, Slovensko nevynímajúc. U nás je prepad možno ešte markantnejší, lebo o filme sa píše málo a sporadicky, propagácia nie je na dostatočnej úrovni a kompetentní by mali byť vďační za každé slovo, ktoré sa o filme napíše. Nevyhovárajme sa na zlú ekonomickú situáciu, veď práve v takých časoch ľudia idú do kina zabaviť sa a zabudnúť na každodenné problémy. Ak sa teda cielenej propagácii filmov nevenuje v budúcnosti väčšia pozornosť tak potom kinosály multiplexov budú zívať prázdnotou aj pri kasových trhákoch.

To sú slová švédskeho režiséra Simona Kaijsera da Silvu (1969), ktorý sa doteraz venoval najmä televíznej tvorbe, o námete jeho celovečerného hraného debutu Stockholm East (Švédsko, 2011). Spolu so scenáristkou Pernillou Oljelundovou a dobre zohraným tvorivým štábom v ňom vytvoril psychologickú štúdiu ľúbostného vzťahu. Jeho protagonistami sú naši súčasníci, zhruba štyridsiatnici, bývajúci na pokojnom, priam idylickom štokholmskom predmestí. Anna má manžela a deväťročnú dcérku, Johan žije s priateľkou. Navzájom sa nepoznajú. Ich osudy sa pretnú v okamihu tragickej dopravnej nehody, keď Johan zrazí autom  malú cyklistku Tove. V nemocnici si všimne matku mŕtveho dievčatka a cíti, že by jej chcel pomôcť. Keď sa náhodou zoznámia vo vlaku, vznikne medzi nimi zvláštny vzťah. Anna predstiera, že jej dcérka stále žije, a v neznámom mužovi nachádza pozorného, citlivého poslucháča, ktorého márne hľadá vo vlastnom manželovi. Johan, ktorého súd oslobodil ako nevinného, sa sprvoti chce priznať k svojmu činu, ale čím častejšie sa s Annou stretáva, tým väčšmi jeho odvaha slabne. Pozornosťou, ktorú žene venuje, a predstieraním, že jej výmyslom verí, sa snaží odčiniť svoju vinu. Láska, ktorá medzi nimi vznikne, je založená na obojstrannej lži. Je len otázkou času, kedy vyjde pravda najavo a aké ničivé dôsledky prinesie...

Ešte nestihla dokončiť púť svetovými kinami predchádzajúca katastrofická dráma Stevena Soderbergha Nákaza, ktorá mala svetovú premiéru na filmovom festivale v Benátkach a už je tu ďalší jeho žánrový film – agentský akčný thriller Skrat. Ten pre zmenu uviedol v mimoriadnej projekcii nedávno skončený berlínsky filmový festival. Vlani údajne Soderbergh stihol nakrútiť aj komédiu The Last Time I Saw Michael Gregg, v súčasnosti dokončuje ďalšiu – s názvom Magic Mike. A na budúci rok producenti ohlásili ďalšie dva projekty v jeho réžii. Takže buď to s avizovaným koncom režírovania nemyslel vážne, alebo Soderbergh chce, prv ako nadobro skončí, presýtiť nás svojimi filmami.

Hoci britskí kritici prijali film režisérky Phillidy Lloydovej s istými rozpakmi, v hodnotení výkonu hlavnej predstaviteľky sa vzácne zhodli. „Iba herečka úrovne Meryl Streepovej mohla zachytiť podstatu Thatcherovej,“ napísal Daily Mail. „Meryl Streepová je veľkou zbraňou tohto miestami idiotského a pochybného filmu, ktorý je krutým znázornením veku, samoty a dekadencie,“ tvrdí Guardian. „Meryl Streepová našla za karikatúrou ženu,“ oznamujú The Times. „Je to nepochybne ohromujúca ukážka herectva, ale želal by som si, aby bola nakrútená inokedy,“ povedal terajší britský premiér David Cameron.

Režisér Erik Bošnák však nie je nepopísaným listom. Už jeho prvá stredometrážna vojnová dráma Labyrint osudu (2009) získala na Medzinárodnom filmovom festivale vo Filadelfii Čestné uznanie. Potom nasledovali snímky (ocenené na domácej pôde), Vidíme vás (2009) a Delta (2011). Filmu sa však venuje od svojich  15 rokov, v detstve hrával v divadelných súboroch, nahrával rozhlasové hry a na gymnáziu skúsil aj moderovanie. Jeho celovečerný debut sa podujala distribuovať spoločnosť Film Europe Media Company.“ Roky učím na VŠMU v Bratislave a projekt Erika Bošnáka som poznal od začiatku a dôveroval som mu. Aj preto sa naša spoločnosť ujala kinodistribúcie. Je dôležité podporovať mladé talenty...“ povedal generálny riaditeľ spoločnosti Ivan Hronec.

„Faust je záverečná časť tetralógie o podstate moci. Postavami prvých troch filmov boli skutočné historické postavy – Adolf Hitler vo filme Moloch (1999), Vladimí Iľjič Lenin v Taurus (2000) a japonský cisár Hirohito v Slnku (2005). Symbolická postava Fausta dopĺňa galériu veľkých gamblerov, ktorí prehrali najväčšie stávky svojich životov.“ Týmito slovami charakterizoval ruský režisér Alexander Sokurov svoj najnovší film Faust, ktorý mal v hlavnej súťaži na benátskom Lide svetovú premiéru. A napriek nejednoznačnej odozve (po skončení predstavenia sa v sále ozývali rovnako výkriky „Bravo!“ ako dupot, piskot a pokriky „Búúú!“) tento film, ktorý sa v novinárskom hlasovaní umiestnil až na šiestom mieste, za súťažnými snímkami Carnage (Masaker) Romana Polanského, Killer Joe Williama Friedkina, The Ides of March Georga Clooneyho, Shame Steva Mc Queena a Tao Jie režisérky Ann Hui, napokon získal hlavnú cenu 68. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach – Zlatého leva.

Vo filmových divákoch sa jeho meno zafixovalo predovšetkým v súvislosti s hudbou. Ako člen skupiny MIDI LIDI vytvoril hudbu k filmom Mistři a Protektor režiséra Mareka Najbrta, pričom za tú druhú dostal Českého leva. Spolupracoval aj s Vítom Klusákom a Filipom Remundom na dokumente Český mír a s Janom Němcom na snímke Heart Beat 3d. Dosiaľ nakrútil okolo tridsať krátkometrážnych a sedem celovečerných filmov, ktoré česká kritika zväčša označila za amatérske experimentálne, či dokonca lacné „hříčky“. Tri z nich sa však dostali aj do oficiálnych kín: Láska shora (2002), Nebýt dnešní (2005) a Nic proti ničemu (2011). Posledne menovaný film, ktorý vraj prešiel od experimentovania k väčšej ústretovosti voči divákovi, uviedli vlani na karlovarskom medzinárodnom filmovom festivale v sekcii Na východ od Západu a včera ho u nás  premiérovala Asociácia slovenských filmových klubov.