Viac z: Recenzie 2012

Zjednodušene by sa dalo povedať, že ide o ľúbostný príbeh na politickom pozadí roku 1973, v čase vojenského prevratu generála Pinocheta. Lenže Pablo Larrain vytvoril psychologicky prepracovaný a zároveň nesmierne krutý obraz ľudí v hraničnej situácii, ktorý má nadčasovú platnosť. Jeho protagonista Mário (Alfredo Castro – spolupracoval s ním aj pri svojom predchádzajúcom filme, podobne ako so scenáristom Mateom Iribarreenom) je málovravný muž strednéhoveku, ktorý pracuje v márnici ako zapisovateľ údajov pitevných protokolov. On sám sa označuje za úradníka. Nezaujíma sa o spoločenské dianie, tobôž politika, nemá priateľov a odmietavo sa stavia aj ku kolegyni Sandre, asistentke tunajšieho patológa, ktorá mu ponúka zblíženie. Jediným svetlým bodom je pre neho láska k susedke z domu oproti – starnúcej variétnej tanečnici Nancy (Antonia Zegers), o ktorej ona  sprvu  ani netuší. O Máriovej  prehistórii nevieme nič. V dlhých záberoch sledujeme jeho súčasný bezútešný  život v práci či v dome na predmestí,  ale aj postupné zbližovanie sa s Nancy, ku ktorej si hľadá cestu aj prostredníctvom jej mladšieho brata.  Akosi neberie na vedomie, že Nancy už má priateľa. Ten sa však momentálne viac venuje organizovaniu komunistických demonštrácii a schôdzí. Takže sa zdá, že Mário možno predsa len získa tú, po ktorej túži. Lenže prichádza  štátny prevrat a ona i jej blízki sú zrazu zo dňa na deň nezvestní. Púšťa sa do pátrania po tej, ktorú označuje za svoju snúbenicu. Ľudí, ktorí podobne ako on hľadajú svojich blízkych však nevníma a chladným ho - na rozdiel od jeho kolegov - nechávajú aj tisícky  mŕtvol umučených, ktoré  zaplňujú márnicu. Je natoľko citovo vyprahnutý a sústredený iba na seba, s tým, že nič mimo jeho najužšieho súkromia sa ho netýka, alebo je v tom kus  psychopatie, ktorá postupne vystupuje na povrch? Mimochodom, medzi mimoriadne pôsobivé scény patrí tá, ktorú vlastne nevidíme, iba si ju domýšľame vďaka zvukovým efektom: Mário, ktorý  inokedy sústredene sleduje dom, kde býva Nancy a reaguje na každý zvuk, sa sprchuje a nič nevníma, teda ani rachot  aut či výkriky a možno aj výstrely vojenského komanda, ktoré práve prepadlo susedov a odvlieklo ich. Keď sa spamätá, nájde už všetko spustošené a prázdne.

Jeho réžie sa ujal britský režisér a scenárista James Watkins (1978), ktorý upútal svojím debutom Jazero smrti (2008) – hororom o manželoch, ktorých terorizuje dvojica tínedžerov. Nakrútil ho podľa vlastného scenára. V prípade svojho druhého filmu však dal prednosť scenáristke Jane Goldmanovej, ktorá sa preslávila spoluprácou na scenári filmu Hviezdny prach, za čo získala cenu Hugo. V porovnaní s literárnou predlohou dej trochu pozmenila a rozšírila, dodala príbehu „šťavu“ , rozvinula niektoré dejové línie a prehĺbila psychologickú vierohodnosť jednotlivých charakterov.

Príbeh Hier o život je taký nepôvodný, taký otrepaný a v dobrodružnom žánri využívaný tak často, až vyvoláva predsudky a obavy: toto predsa nie je možné nafilmovať po novom a dobre! Ľudské obete bohom či pozemským vládcom nás sprevádzajú celými dejinami. V antickom Ríme nadobudli obzvlášť rafinovanú formu zábavy pre masy. Ako každá zábava – i táto niesla propagandu, správu o sile, neochvejnosti a ráznosti establishmentu. Ich novodobou obdobou – vrátane brutality i propagandy – sa stali masovo sledované športy. V treťom tisícročí plnia úlohu gladiátorských hier reality show a literárna i filmová zábava sú plné príbehov o hrách na život a na smrť. Nevyhol sa jej ani majster psychologického hororu Stephen King, keď pod pseudonymom Richard Bachman v roku 1982 vydal román Muž na úteku, o päť rokov neskôr sfilmovaný s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej role. Ani téma detských obetí v priamom prenose nie je originálna. Pred dvanástimi rokmi ju spracoval japonský thriller Batoru rowaiaru s Takešim Kitanom v role triedneho učiteľa. Collinsová svoj príbeh situovala do postapokalyptickej Severnej Ameriky.

Mladík, ktorého prítomné dámy okamžite začnú volať Miláčik, však pozbiera všetky svoje skromné prednosti a s inštinktom dravca, ktorý striehne sa protivníkove slabosti, sa derie dopredu. Nie je inteligentný, vzdelaný a nemá žiadny zvláštny talent okrem kúzla, ktorému ženy rady podliehajú. Do cesty sa mu pripletú hneď tri, aby nevedomky stvorili monštrum. 

Bertrand Bonello, narodený v búrlivom roku 1968 v Nice, začínal štúdiom hudby. Svoj prvý celovečerný autorský film Quelque chose d´organique /Something Organic nakrútil ako tridsaťročný (vlani ho uviedli na berlínskom festivale v sekcii Panorama). Film Le pornographe /The Pornographer o vyslúžilom režisérovi pornografických snímok, túžiacom po návrate do biznisu, ktorý je jeho povahe cudzí, bodoval v Cannes, kde získal Cenu FIPRESCI. Snímka Tiresia z roku 2003 sa venovala osudu transsexuála, film De la guerre /On War (2008) alternatívnej sekte, žijúcej v lesíku za Parížom. Pikantnej téme spojenej so sexualitou zostal Bonello verný aj vo svojom piatom filme, ku ktorému si, ako zvyčajne, napísal scenár a zložil hudbu.

Potešiteľná je skutočnosť, že podiel na tomto úspechu majú i slovenskí filmári. Režisérsky debut českého producenta Petra Oukropca je totiž  česko-slovensko-nemeckou koprodukciou a slovenský podiel spočíva predovšetkým vo výbornej výtvarnej koncepcii - jej autorom je ilustrátor Juraj Horváth (1974)  a o skvelé oživenie kresieb sa postaral tím animátorov, koordinovaných  supervízorom animovaných sekcií Michalom Strussom (1976). Na začiatku  všetkého však stála  kniha Modrý tiger od Terezy Horváthovej (1973.)  Česká prekladateľka z francúzštiny, ale aj scenáristka, autorka próz, poézie a predovšetkým kníh pre deti a mládež, ktoré vydáva v rodinnom nakladateľstve Baobab  spolu so svojím manželom,  slovenským výtvarníkom Jurajom Horváthom, za ňu získala v roku 2005 cenu Zlatá stuha.

Dokázali by ste si predstaviť celovečerný animovaný rodinný 3D film podľa knižky Márie Ďuríčkovej O Guľkovi Bombuľkovi? Američania nakrúcajú podľa detských knižiek spisovateľa, básnika a výtvarníka Theodora Geisela (1904-1991) s úspechom už celé desaťročia. Loraxa vraj vytvoril ako svoju tridsiatu knihu, keď sa na začiatku 70. rokov odhodlal liečiť tvorivú krízu výletom do Afriky. Knižka, ktorú dnes považujeme za ekologickú, údajne o desaťročie predbehla dobu. V skutočnosti však bola myšlienkovo i formálne (vizuálne) inšpirovaná pomaly doznievajúcim hnutím hippies s jeho ideami, pestrofarebnosťou a psychedelickou estetikou. Titulná postavička nijako neskrýva inšpiráciu Treebeardom či Tomom Bombadilom z kníh J. R. R. Tolkiena, ktoré príslušníci hippies zbožňovali. Publikácia populárneho a detskými čitateľmi milovaného autora sa nestretla s jednoznačným prijatím a dodnes vyvoláva aj odmietavé reakcie ako zo strany ekológov, prírodovedcov, tak i zo strany podnikateľov a priemyselníkov. Časopis Nature charakterizoval titulnú postavu ako "paródia na mizantropického ekológa".

Clooney spolu s Willimonom a Heslovom boli za scenár k tomuto filmu nominovaní na Oscara. A hoci napokon žiadneho nedostali, snímka patrí po všetkých stránkach k najsilnejším, najkritickejším autorským výpovediam roku 2011.

Film vznikol podľa scenára Lumíra Holčáka a spolupracoval na ňom aj hlavný herecký predstaviteľ Jiří Mádl, knižná verzia vyšla vo vydavateľstve XYZ v tomto roku. Ústredná zápletka  je založená na využití stroja času, prostredníctvom ktorého sa hlavný hrdina, štyridsiatnik Petr Kovář, nevyberá na výlet do budúcnosti, ale vracia sa do nedávnej minulosti. Stredoškolský učiteľ češtiny, dejepisu a z núdze aj informatiky v charizmatickom podaní Filipa Blažeka je totiž napriek sympatickému zovňajšku a zmyslu pre humor neúspešný vo vzťahoch so ženami. Keď ho opúšťa už ôsma priateľka, ktorá si nevie zvyknúť na jeho spôsob života a komunikácie, Petr sa s nostalgiou vracia v spomienkach do študentských čias, keď bol beznádejne zamilovaný do pôvabnej Elišky (v interpretácii prirodzenej Evy Josefíkovej). Je presvedčený, že jedine ona bola tou pravou, hoci jej to nikdy nepovedal. V snahe napraviť dávnu chybu a zabojovať o svoju lásku, bez dlhého rozmýšľania využije ponuku bližšie nešpecifikovaného vedeckého centra, aby sa cez stroj času vrátil na celý mesiac o dve desaťročia naspäť, do júna 1989, keď ešte nikto netuší (pravda, okrem Petra), aké dramatické spoločensko-politické zmeny čakajú nielen obyvateľov českého mestečka...