Viac z: Recenzie 2012

Časom, témou a štylizáciou postáv pripomína Hystéria nedávny film Davida Cronenberga Nebezpečná metóda, ale bez jeho ambícií, hĺbky a rafinovanosti. Erotickými motívmi a humorom, napriek pikantnosti decentným, zasa pripomína snímku Sama Garbarskeho Irina Palm. Azda aj to, že pri vzniku stáli tri veľké európske televízie (Arte, WDR, Canal+), ovplyvnilo formu: Hysteria je príjemná komorná konverzačná komédia s niekoľkými situačnými gagmi. Nekladie na diváka, ale ani na rozmer plátna a zvukovú aparatúru vysoké nároky, ani sa nepodkladá detinskosťou či vulgaritou.

„Mal som taký pocit, že slovenský film je veľa dlžný vlastnej minulosti aj národa a že sa reflexia národa a našich dejín na plátno nedostáva. Mal som hmlistú predstavu, čo by som chcel nakrúcať, teda som išiel do Ústavu pamäti národa“, povedal autor námetu a scenára Ľubomír Slivka (Igric za najlepší scenár). Nikto nevystihol lepšie potrebu prečo je dôležité a zároveň takou udalosťou, že uzrel svetlo - sveta práve tento námet. Túto potrebu nepociťoval len Ľubomír Slivka, ale hádam všetci. Budem sa opakovať, ale my sme sa nevyrovnali poctivo a slušne ani so Slovenským štátom,  ani so Slovenským národným povstaním, ktoré sa doteraz len heroizovalo a zužovalo na veľkú úlohu komunistov, čo nie je celkom pravda, ani s rokom 1948 a ,samozrejme, okrem neľudských 50. rokov ani s jeho malou reprízou – normalizáciou. U nás je zvykom všetko zamiesť pod koberec a tváriť sa, že naša „domácnosť“ je čistá. A veru nie je. Stôl je už takmer vyše pol storočia smetisko plný nevyriešených veľkých i malých tragédii a skutočných káuz a že tvorcovia filmu aspoň jeden maličký spis z neho vytiahli, oprášili a hodili do kontajnera, je skutočne prelomový čin.

 „Pravdu povediac, je to môj obľúbený žáner, teda aj príležitosť nakrútiť klasický hollywoodský film so skvelými hercami, určený pre veľké plátno. Je to skvelá príležitosť pre každého režiséra“, priznal sa Liebesman. Želanie sa mu splnilo, nakrútil klasický hollywoodský veľkofilm s výbornými hercami a dostal aj veľkú príležitosť blysnúť sa. To prvé sa mu splnilo, to druhé nie. Tvorca filmov The Texas Chainsaw Massacre: The Beginning (2006), The Killig Room (2009), Battle Los Angeles (2011) chcel veľa povedať, ale najmä ukázať a v tej obrovskej snahe a sa mu stratilo dieťa. Pokojne môžete na 15 minút z kina odísť, o nič neprídete, lebo stále ešte ti istí s niekým bojujú, rúca sa pod  nimi zem, valia sa na nich kamene, zem sa chveje, mení sa jej tvar, za výdatnej podpory ohnivého dažďa, prosto všade niečo na aktérov (bohov a polobohov) číha.

Vznikol na základe skúseností britského novinára Benjamina Meea, ktorý pôvodne cestoval po celom svete za dobrodružstvom, stretával sa s diktátormi i divokými včelami a písal pravidelné stĺpčeky pre The Guardian. Potom sa presťahoval s rodinou z pokojného južného Francúzska do Anglicka a kúpil vidiecky dom, ku ktorému patrila aj zoologická záhrada. Po smrti manželky, ktorá ochorela na rakovinu, sa stará sám o dve deti. Svoje skúsenosti spracoval do dvoch kníh memoárov: „Kúpili sme zoo: Úžasný pravdivý príbeh rozpadnutej zoo“ a „200 zvierat, ktoré navždy zmenili rodinu“. Obe vyšli roku 2008. Ešte o rok skôr spracovala Meeove zážitky slávna BBC do štvordielneho televízneho seriálu „Benovo zoo“. To všetko poskytovalo dostatok materiálu pre americkú scenáristku Alinu Brosh McKennaovú (Diabol nosí Pradu, 27 šiat), ktorá vytvorila chronologicky vystavaný príbeh o tom, ako sa plní „americký sen“. Režisér Cameron Crowe, ktorý až na malé výnimky (Vanilkové nebo ako remake španielskeho filmu) nakrúca zásadne podľa vlastného scenára, spolupracoval na ňom aj tentoraz. Údajne zdôraznil realitu, poskytol väčší priestor postave Benjamina Meea a pridal poéziu.

Rozprávky od mýtov, legiend a bájí odlišuje ich ľudovosť. To, že ich vymýšľali alebo aspoň upravovali prostí ľudia, ktorí do nich vložili svoje predstavy o dobre a spravodlivosti, svoju morálku, svoj étos. Vďaka tomu rozprávky nielenže zabávali a poúčali, ale prinášali aj nádej a útechu, lebo aspoň v nich dobro víťazilo nad zlom a princovia nachádzali skromné pracovité Popolušky.

Psychologický horor Zlo vznikol v rekordnom čase jedenástich dní v decembri minulého roku, čo je dôkaz, že zohraný tvorivý štáb pod vedením Petra Bebjaka (1970), známeho scenáristu, režiséra, producenta a herca, sa na nakrúcanie dobre pripravil, poučený najlepšími zahraničnými príkladmi tohto žánru, ktorého kultovou podobou je Záhada Blair Witch, ale aj dôkaz, že peňazí nebolo nazvyš (podľa údajov renomovaného filmového časopisu bol celkový rozpočet stotisíc eur), a tak sa muselo premyslene šetriť.

Nakrútila ho podľa vlastného scenára viedenská rodáčka Jessica Hausner (1972). Absolvovala štúdium na filmovej akadémii vo svojom rodnom mieste a zaujala už ako režisérka krátkych filmov Flora (1996 a Inter-View (1999), ktoré získali ocenenia na medzinárodných filmových festivalov v Locarne a v Cannes. V Cannes  uviedla aj svoj celovečerný debut o dospievaní Lovely Rita (2001) a neskôr druhý film – nekonvenčný psychologický thriller Hotel (2004). Tretí film Lurdy (2009) jej priniesol úspech na festivale v Benátkach  - hneď  štyri ocenenia: Cenu za najlepší ženský herecký výkon, Cenu FIPRESCI, Cenu katolíckych filmových tvorcov, ale  prekvapivo aj Cenu ateistov a agnostikov.

Keď v roku 1997 prišiel do kín jeho Titanic, Cameron bol už známy a divákmi milovaný vďaka snímkam Terminátor (1984), Votrelci (1986), Terminátor 2 (1991) a Pravdivé lži (1994). Trochu v ich tieni skončilo veľkolepé podmorské dobrodružstvo Priepasť z roku 1986, ktorého definitívnu podobu pre kiná ovplyvnili producenti, takže s ňou autor nebol spokojný.

Vtedy nakrútil podľa románu Henriho Murgera film Bohémsky život (1992), ktorého základný príbeh poznáme aj z Pucciniho opery Bohéma. S najnovším dielom ho spája postava Marcela Marxa v podaní Andrého Wilmsa, v Paríži bohémskeho spisovateľa, v Le Havre (2011) čističa topánok, žijúceho v usporiadanom manželstve so ženou, ktorá ho vraj doslova vytiahla zo stoky. Spoloční sú aj ďalší herci, napríklad hviezda francúzskej novej vlny Jean-Pierre Léaud, teraz ako bezmenný odporný udavač, niekdajšia nešťastná Mimi, teraz sympatická predavačka bagiet Yvette v interpretácii Evelyn Didi, iný pes pod rovnakým menom Laika a kameraman Timo Salminen, ktorý sprevádza režiséra už od jeho prvotiny Zločin a trest (1983).