Viac z: Recenzie 2012

Prvých z nich vytvoril v rokoch 1954-55 majster Jim Henson. Diváci si ich zamilovali a The Muppets sa postupne rozrastali na desiatky ba stovky postáv. Účinkovali v 24 rôznych televíznych show. Od roku 1969 časť Hensonových bábok začala pôsobiť v programe pre deti Sesame Street.

Na začiatku série stál americký režisér a scenárista Len Wiseman (1973), ktorý v roku 2003 nakrútil podľa vlastného scenára  sci-fi - Underworld o tom, ako ľudstvo netuší, že v podzemí žije a vedie neľútostný súboj  rasa  upírov a lykanov čiže vlkodlakov. O rok neskôr sa oženil  s hlavnou ženskou predstaviteľkou upírky Seleny – herečkou Kate Beckinsale a v roku 2006  pre ňu napísal pokračovanie Underworld: Evolúcia. V ňom Selene so svojím ľudsko-lykanským milencom Michaelom zničili prastarého upíra Marcusa. V treťom pokračovaní Underworld: Vzbura Lykanov (2009) sa Selene neobjavila lebo Kate sa venovala materským povinnostiam  a  dcére  Lily. Zdá sa však, že práve jej materstvo inšpirovalo Wisemana k námetu štvrtej časti Underworld:Prebudenie, na ktorom sa už podieľal iba ako spoluscenárista a producent, lebo sa režijne venoval inej práci.

Jan Komasa (1981) je absolventom Národnej školy filmu, televízie a divadla Leona Schillera v Lodži, podľa niektorých informačných materiálov študoval aj filozofiu na varšavskej univerzite. V druhom ročníku ho vybrali spomedzi tisícky uchádzačov do sekcie Cinéfondation v Cannes, kde získal cenu za krátky film Fajnie, že jesteš (Dobre, že si, 2004). Je spolutvorcom poviedkového filmu Oda do radości (Óda na radosť, 2005, ktorý bol odmenený Osobitnou cenou poroty na 30. festivale poľských filmov v Gdansku a videli ho aj na festivaloch v Rotterdame a Karlových Varoch. V roku 2007 nakrútil celovečerný dokument Splyw (Prietok) a o rok neskôr podľa vlastnej divadelnej hry televíznu snímku Golgota wroclawska. Miestosť samovrahov, ktorá vznikala tri roky, je jeho celovečerným hraným debutom. Podľa príhovoru pri preberaní Modrého anjela, venoval ho zosnulej priateľke Magde, ktorá bola tragickou inšpiráciou jeho prvotiny.

Hoci film sa od Nebezpečnej metódy Davida Cronenberga líši témou, žánrom, časopriestorom i poňatím, mnohé majú spoločné. Oba filmy mali svetovú premiéru na lanskom festivale v Benátkach, kde nadchli recenzentov, ale neušla sa im žiadna z hlavných cien. Carnage, ktorý vo festivalových rebríčkoch dominoval na prvých priečkach, si odniesol aspoň neštatutárne ocenenie Leoncino d'Oro Agiscuola Award. Oba filmy ignorovala aj Akadémia filmových umení a vied pri rozhodovaní o nomináciách na Oscara. Oba sú nízkorozpočtovými komornými drámami, postavenými na skvelých hereckých výkonoch. Oba nakrútili majstri svetovej kinematografie. Bez potreby vyjavovať závažné posolstvá a hlboké pravdy, zato s radosťou a pôžitkom z dokonale zvládnutého remesla. A zhodou okolností divadelnú hru Le Dieu du Carnage francúzskej dramatičky s maďarsko-iránskymi koreňmi Yasminy Rezy, ktorá Polanskému poslúžila ako námet, pôvodne do angličtiny preložil scenárista Nebezpečnej metódy Christopher Hampton.

Kanadský filmár David Cronenberg vo svojej tvorbe prešiel viacerými fázami – od bizarných thrillerov cez horory (Mŕtva zóna, Scanners, Mucha), psychedéliu (Nahý obed) až po realistické kriminálne drámy (História násilia, Prísľuby z Východu). Celou jeho tvorbou sa však vinie fascinácia narušenou ľudskou psychikou (M. Butterfly, Crash, eXistenz, Pavúk). Nechýba ani v jeho najnovších dielach, je len menej očividná a nemá už za cieľ provokovať, skôr inšpirovať.

Nesúlad medzi propagačnými materiálmi a hotovým dielom nie je však hlavným problémom filmu. Ten spočíva v scenári, ktorý napísal podľa vlastného námetu debutant Martin Horský (1978). Hoci na ňom pracoval takmer tri roky a pomáhal mu aj režisér Milan Cieslar, nedostali sa ďalej ako k mozaike známych klišé, a to tak pri budovaní príbehu, ako aj pri charakteristike postáv. Rozprávačkou je slepá dvadsaťročná Maruška, ktorá po smrti matky žije s deduškom a sníva o prvej láske. Stane sa ňou Róm Marek, umývač riadu z reštaurácie, kde Maruška hráva na klavíri. Doňho si projektuje svoju predstavu o „anjelovi“, modrookom blondínovi, a zamilovaný Marek neprotestuje. Vzťah sa úspešne vyvíja a po výlete k prameňom Vltavy nezostane bez následkov. Žiaľ, nielen radostných v podobe tmavého dieťaťa, ale aj tragických, ktoré postihnú Maruškinu životnú oporu – starého otca.

Oživiť veľké dobrodružstvo dvoch deti  a znovu objaviť priekopníka svetovej kinematografie Goergesa Melièsa mu pomáhali dvojnásobný držiteľ Oscara kameraman Robert Richardson, výtvarník Dante Ferretti je majiteľom dvoch Oscarov,  vedúca strihu Thelma Schoonmaker vlastní až tri tieto sošky, po tri má aj kostýmová výtvarníčka Syndy Powell, Oscara má aj trikový špecialista Rob Legato a skladateľ Howard Shore ich získal tiež tri.  Prosto námetu sa ujal na čele s režisérom „Spolok oscarovcov“. Autora predlohy, Briana Selznika, inšpiroval skutočný príbeh Goergesa Melièsa a chcel napísal príbeh o dieťati, ktoré sa s ním stretne. Meliès bol totiž podľa autora (aj režiséra) jeden z najväčších priekopníkov filmu, ktorý navyše experimentoval s dejom, scenárom, strihom a špeciálnymi efektmi. „Čo je na Melièsovi úžasné, je to, že preskúmal a vymyslel všetko, čo teraz robíme,“ hovorí režisér filmu. Jeho život bol dobrodružný a pohnutý. Predal rodinný podnik, kúpil divadlo, spolčil sa s iluzionistom známym pod menom Harry Houdini, zostrojil vlastné kamery, projektory, použil do filmov automatony, ktoré mu zanechal Houdini, postavil vlastné štúdio s celoskleneným javiskom, nakrútil 500 filmov, aby po prvej svetovej vojne rezignoval a 16 rokov pracoval v hračkárstve na stanici Montparnasse. Znovu ho objavili až surrealisti, opäť začal pracovať na filme, ale v roku 1938 zomrel. Stretnutie dvoch detí, siroty Huga Cabreta a Isabelle, so zabudnutým velikánom na stanici Montparnasse, je hlavnou dejovou osou filmu.

Už film Happy Feet z roku 2006, hoci ocenený Oscarom, trpel značnými rezervami v dramaturgii. Priniesol skvelý nápad spojiť hity populárnej hudby s dokonalou realistickou digitálnou animáciou, ponúkol netradičnú tému, sympatických hrdinov i posolstvo o komplikovaných vzťahoch otcov a synov, o napĺňaní ambícií a ceste za uskutočneným snom, no rozprávanie bolo pomerne neohrabané, ťarbavé a chvíľami násilné. Aj tržby vo výške 384 miliónov dolárov nasvedčovali tomu, že snímka neoslovila divácke masy tak, že by sa stala svetovým hitom.

" Keď mám povedať, prečo som sa rozhodla urobiť takýto film, tak je to moja fascinácia pamäťou. Všetci zažili jedno a každý si pamätá niečo iné. Divákovi ponúkam toto svoje pátranie v pamätiach, ktoré ma tak nadchlo,“ povedala o filme režisérka filmu. Piussi, ako sama po premiére Mužov revolúcie zdôraznila, nechce nikoho súdiť, ona sa len pýtala a z odpovedí potom poskladala dosť znepokojivú mozaiku udalostí odohrávajúcich sa pred 20 rokmi, a to v konfrontácii s jej aktérmi v súčasnosti. Dokument má dve roviny: prvou sú archívne zábery z novembrových dní 1989, na ktorých sa tribúni nežnej revolúcie Ján Budaj, Milan Kňažko a ďalší plamenné prihovárajú k nadšenému davu, po ktorých nasleduje príprava prvých slobodných volieb, druhú tvoria výpovede, či skôr spomienky jej hlavných aktérov na hektické a mnohými závojmi zahalené udalosti. Čo vedeli a čo zistili až po rokoch?  Veľa a predsa nie všetko. Sami sa pýtajú, či heslo nežnej „Nie sme ako oni“ nebolo prinežné, či bola správna toľká tolerancia a odpustenie? Na to dnes už nikto presnú odpoveď nenájde. Zo spomienok však jasne vyplynie, že vodcovia nežnej neboli pripravení na zmenu, spontánne celonárodné nadšenie, štrnganie kľúčmi a sľuby o láske im zahmlilo tvrdú realitu. Naivita, či neskúsenosť následne spôsobila, že sa istá skupina ľudí  hlboko a natrvalo zahniezdila do centra  politického diania a dodnes poťahuje nitkami.