Viac z: Recenzie 2012

Pre väčšinu filmových divákov je oddychom, možno i útechou a oporou, ak môžu sledovať úžasné dobrodružstvá neohrozených superhrdinov, ktorí za nich aspoň iluzórne riešia ich vlastné problémy. Sú však i takí, ktorých poteší obraz skutočného života. Napríklad poznanie, že i vo skvelom ligotavom New Yorku nežijú len lietajúci hrdinovia, gangstri alebo znudené milionárky naháňajúce sex, nanajvýš nejaký ten intelektuálsky komik s klarinetom, ale aj úplne obyčajní nesebeckí ľudia s celkom bežnými problémami. Že bojovať so všednodennou banalitou je normálne a potrebné – ba že tento boj môže byť očisťujúci, povznášajúci, s vtipom, nadhľadom i myšlienkovými presahmi hodnými metafory.

Americký filmový režisér  a scenárista Alexander Payne (1961) pôvodne  študoval španielčinu a históriu na Stanfordskej univerzite a v roku 1990 absolvoval filmovú fakultu Kalifornskej univerzity v Los Angeles, kde bol jeho učiteľom aj známy český režisér Jiří Weiss. Kritiku i divákov zaujal už svojím celovečerným  režijným debutom – čiernou komédiou o otázke potratov Občianka Ruth (1996) , neskôr satirou o stredoškolských voľbách do študentskej rady Kto z koho (1999)  a najmä pôsobivým príbehom ovdovelého dôchodcu Schmidtov príbeh (2002) so skvelým Jackom Nicholsonom. Ale  za najvýraznejší úspech možno považovať jeho film Bokovka (2004) o „tragikomickom lúčení so slobodou s príchuťou vína“, za ktorý získal Oscara za najlepší adaptovaný scenár a Zlatý glóbus za najlepší film i scenár.  V roku 2006 sa  ako režisér podpísal pod jednu z poviedok vo filme  Paríž, milujem ťa a v tomto titule sa prezentoval i ako herec, ale  nasledujúce roky sa skôr venoval práci na televíznych projektoch. Film Deti moje (2011) je teda jeho viac ako vydareným návratom  ku kinofilmu po niekoľkoročnej prestávke.

Mama Gogo nadväzuje na starší Fridriksssonov film Deti prírody (1991), za ktorý bol režisér nominovaný na Oscara. Bol to baladický príbeh o starom hospodárovi Geirim, ktorý uteká z domova dôchodcov a vracia sa s priateľkou Stellou zomrieť na miesta, kde strávil detstvo. Symbolické road movie je plné odkazov na slávnych režisérov Herzoga, Tarkovského a Wendersa, čím predznačuje ďalší Fridriksssonov scenáristický i režijný vývoj. Medzi šestnástimi celovečernými hranými filmami, ktoré doteraz nakrútil, najviac zaujali snímky Zimnica (1995) o ceste japonského úradníka na Island, aby tam vykonal tradičný obrad za duše rodičov, ktorí v tejto krajine tragicky zahynuli pred siedmimi rokmi. Diablov ostrov (1996), odmenený o rok neskôr na karlovarskom festivale Cenou FIPRESCI, zobrazuje vzťah dvoch bratov v rockandrollovej ére päťdesiatych rokov a ukazuje nielen kladný vzťah Islanďanov k alkoholu, ale aj vpád amerikanizmu do povojnového života na ostrove. Anjeli univerza (2000), nakrútení podľa rovnomenného románu E.M.Gudmundssona (1995, český preklad o päť rokov neskôr), na príbehu schizofrenika Paula a jeho spolupacientov z psychiatrickej kliniky relativizujú rozdiel medzi bláznovstvom a normálnosťou. Sokoli (2002) sú príbehom nerovnej dvojice, ktorú spája láska k slobode. Sokol je jej symbolom, ale aj tovarom na predaj. Niceland (2004) je ďalšia baladická sonda režiséra, ukazujúca rub konzumnej spoločnosti, ktorej symbolom je televízia. Všetky Fridrikssonove filmy sú pevne zakotvené v domácej pôde a vyznačujú sa osobitým humorom a pôsobivou vizuálnou stránkou, využívajúcou fotogenickosť drsnej, no nádhernej islandskej prírody. Nepatria do hlavného prúdu svetovej kinematografie, neinklinujú ku komerčnosti, skôr sú to typicky klubové snímky, vyžadujúce pozornosť kongeniálneho diváka, neraz aj znalosť tamojších reálií a súvislostí.

O čo v krátkosti v prvom diely Muži, ktorí nenávidia ženy ide, ktorý asi mnohí už čítali ,takisto ako druhý diel Dievča, ktoré sa hralo s ohňom a tretí  Vzdušný zámok, ktorý vybuchol. Ústrednou postavou je  investigatívny novinár Mikael Blomkvist, ktorý naletel nastrčenému informátorovi a odsúdili ho za verejné osočovanie. V tomto krízovom období ho osloví Henrik Vanger, hlava kedysi jednej z najmocnejších rodín vo Švédsku, s napísaním jeho životopisu. Je to však len zámienka, Vanger sa totiž nevie zmieriť s tým, čo sa stalo pred štyriadsiatimi rokmi, keď bez stopy zmizla jeho milovaná neter Harriet. Vanger si myslí, že ju zavraždil niekto z jeho nevydarenej rodiny. Mikael nie je rozhodnutý, ale po sľube, že keď zistí pravdu o Harriet, dá mu Vanger hlavu Wennerströma, ktorý mu zničil kariéru, prácu prijme. Usadí sa na niekoľko mesiacov na jeho statku v malom domčeku a začne pátrať. V rodine, kde nikto s nikým nehovorí a všetci sa nenávidia, vládnu prečudesné pomery. Mikael príde na stopu, aby ju však úspešne doviedol do konca potrebuje pomoc, a tá príde v geniálnej hackerke Lisbeth Salanderovej. Lisbeth, dievča s neurčitým vekom, pohnutou a zahmlenou minulosťou, podľa úradov nesvojprávna sociopatka, ale aj žena s fotografickou pamäťou a geniálna hackerka, je viac ako dar. Bol by v tom čert keby títo dvaja svojej práci oddaní fanatici, neprišli na koreň veci.

V prvej polovici 90. rokov bolo Alžírsko v stave občianskej vojny. Na Štedrý deň 24. decembra 1994 unieslo teroristické komando, hlásiace sa k najväčšej alžírskej teroristickej organizácii Islamská ozbrojená skupina, francúzske lietadlo linky Air France 8969, pripravené na let z hlavného mesta Alžír do Paríža. Pištoľami, samopalmi, granátmi a výbušninami vyzbrojení únoscovia žiadali, aby alžírska vláda prepustila na slobodu väznených bojovníkov Islamského frontu spásy a pre dosiahnutie cieľa neváhali ohroziť ani francúzske hlavné mesto. Trojdňovú rukojemnícku drámu prostredníctvom médií sledoval celý svet. Únos ukončil až rázny a krvavý zásah francúzskej špeciálnej jednotky.