Viac z: Recenzie 2011

Šťastím bolo siahnuť aj po románe známeho spisovateľa Michaela Connellyho, ktorý je aj u nás veľmi populárny. Spomeniem napríklad  romány Posledná šanca, Mesto kostí, Betónová blondína, Posledný kojot, Rozsudok ulice, Kufrové tango, Advokát a Advokát zo zadného sedadla, ktorý scenárista John Romano úspešne prepísal do scenáristickej podoby a vznikol film Obhajca. Výsledok (The Lincoln Lawyer -orignálny názov filmu naráža na Mickov vzťah k autu) je viac ako uspokojivý i keď priznajme, že sa na Connellyho literárnych predlohách veľa pokaziť nedá. Film má tempo, švih, napätie, prekvapivé zvraty, dobré herecké výkony, vrátane epizódnych postáv. Prosto na Obhajcovi sa nudiť nebudete.

Kým prevažná časť poľských filmárov sa pri zobrazovaní historických udalostí nedokázala vyhnúť heroizácii a pátosu, Lankosz akoby nadväzoval na postupy, známe napríklad z českého filmu, najmä z diel Jana Hřebejka, no šiel ešte ďalej. Kým úspešný český režisér používa vcelku láskavý humor, jeho poľský kolega smeruje k čiernej komédii až groteske, nápadito využívajúc žánrové presahy do melodrámy a filmu noir.

Po prvých adaptáciách románu v roku 1910, nemý film Jane Eyre Taliana Maria Casciniho a Jane Eyre Theodora  Marstonazu z americkej produkcie,  je najznámejšia jeho podoba   z roku 1944, v ktorej si pod taktovkou režiséra Roberta Stevensona hlavné úlohy zahrali Joan Fontaine a Orson Welles pod názvom Jana Eyrová – sirota Lowoodská. Aj v Čechách vznikol v roku 1972  štvordielny miniseriál Věry Jordánovej o osude chudobnej siroty, a to s Martou Vančurovou a Janom Kačerom v hlavných úlohách. V roku 1996 sa témy ujal taliansky tvorca  Franco Zefirelli, a ten do ústredných postáv obsadil Charlotte Gainsbourgovú a Wiliama Hurta. Malú Jane si zahrala Anna Paquinová. O tom, kto všetko režíroval a hral Janu Eyrovú a Eduarda Rochestera by sme mohli napísať ďalší román. Nás však zaujíma v akom šate uvidíme novú Janu Eyrovú.

Je to skromnosť rafinovaná, klamlivá: hviezdne obsadená snímka s rozpočtom 60 miliónov dolárov sleduje rôzne dejové línie, osudy rôznych postáv, ktoré sa nemusia ani pretnúť, a tak ju nakrúcali po celých USA (Chicago, Atlanta, San Francisco, Los Angeles) aj v Číne (Hongkong) a popri bežných kópiách vznikla i verzia pre kiná IMAX.

Tvorcu filmov ako Mortal Kombat(1995), Resident Evil (2002) či Votrelec versus predátor (2004) zaujala po počítačových hrách a príbehoch o zombie či galaktických príšerách  romanticko-dobrodružná klasika. S motívmi knihy, ale aj historickými faktami, udalosťami a postavami, narába však viac než voľne, mení dejové i charakterové línie a dopisuje situácie. So scenáristami Andrewom Daviesom a Alexom Litvakom sa na klasickú  tému vyslovene vybláznili a on navyše  využil svoju schopnosť akčného strihu a túžbu po vizuálnej dokonalosti. Výsledok je pôsobivý galimatiáš,  kde hrdinovia zo 17. storočia používajú výdobytky neskoršej doby či až našej súčasnosti. Napríklad hneď v úvode mušketieri Athos, Porthos a Aramis kradnú v Benátkach plány Leonarda Da Vinciho na zhotovenie bojovej vzducholode a neskôr na zrealizovaných vzdušných plavidlách bojujú. Mylady zas pri krádeži kráľovninho náhrdelníka prekonáva  nástrahy laserových lúčov, kým Athos skúša v benátskej lagúne skafander potápača.

Český mír, ktorý Asociácia slovenských filmových klubov v týchto dňoch uvádza do distribúcie na Slovensku, nespája s Českým snom iba podobný názov, ale najmä rovnaká pointa, ktorá sa dá vyjadriť shakespearovsky – mnoho kriku pre nič. Spoločná v oboch dielach je aj aktívna účasť tvorcov v zobrazovanom príbehu, chiméra ako dôvod vyhroteného sporu a výrazný prejav národnej povahy.

Rowan Sebastian Atkinson (1955, Veľká Británia) je už po viac než tri desaťročia jedným z najpopulárnejších britských komikov. Verných fanúšikov si získal seriálom Čierna zmija (od 1983), no svetovú slávu mu priniesol jeho Mr. Bean (od 1990). V roku 1995 prišiel ako inšpektor Raymon Fowler v seriáli z policajnej stanice The Thin Blue Line. Jeho komika spočíva na excentrickej fyziognómii, mimike, gestikulácii a práci tela. Vystačí si s minimom slov a výdatne ťaží z poetiky nemej grotesky, najmä Bustera Keatona a Harolda Lloyda. Atkinsonov humor je spravidla situačný, často parodický, všeobecne prístupný, zrozumiteľný a nekladie na diváka vysoké nároky. Gagy a komické situácie sa často zakladajú na hrdinovej ťarbavosti, nevhodných reakciách a komických zámenách dvojníkov, ale i absurdných a poetických situáciách. Jeho hrdinovia sú akoby nevinne detinskí, slabí, citliví až neurotickí, ale často zároveň aj záporní a svojrázne „zlí“.

Jej slovenský preklad  prišiel na pulty kníhkupectiev zároveň so slovenskou filmovou premiérou v týchto dňoch. Zvedavý divák môže čoby čitateľ porovnávať, prípadne si doplniť poznatky o protagonistoch, domyslieť motívy ich konania. V rýchlom tempe  úsečného filmového rozprávania sa totiž mnohé udalosti  z ich života i jednotlivé psychologické línie akoby strácajú. David Nicholls  sa podpísal pod romány  Predjedlo pre desiatich  a Záskok  i množstvo televíznych adaptácií klasických literárnych diel a filmových scenárov, za ktoré bol dvakrát nominovaný na cenu britskej filmovej akadémie BAFTA. Vo svojom treťom románe Jeden deň privádza na scénu dvadsiatnikov Emmu Morleyovú a Dextera Mayhewa. Zblížia sa na promočnom večierku 15.júla 1988 v Edinburgu. Ale dohodnú sa, že budú iba kamaráti.  Žiadne záväzky a tobôž niečo ako láska. Veď on – Dex - sebavedomý pekný chlapec z bohatej rodiny, chce veľa cestovať, spoznávať svet (čaká ho napríklad India), a chce si užiť s každou peknou slečnou. Kým  ona – nenápadná Em so  záujmom o umeniu, síce  tiahne k písaniu, ale ešte nevie, čomu sa vlastne bude venovať. Jasné jej  je iba to, že je z chudobnejšej vrstvy, a teda si musí zarábať na živobytie i ďalšie vzdelávacie kurzy ako čašníčka.  Každý rok 15. júla (sledujeme ich prakticky až  do ich štyridsiatky) sa obaja stretnú a zverujú sa so svojimi zážitkami, problémami i nevydarenými láskami. To už žijú obaja v Londýne, z Em je učiteľka, neskôr spisovateľka a Dex  sa pokúša uspieť ako televízny moderátor a potom podnikateľ.

Dvadsaťštyri ročný Jakub Kroner (syn herca Jána Kronera)  je absolventom Strednej súkromnej priemyselnej školy animovanej tvorby a absolventom bakalárskeho stupňa Ateliéru animovanej tvorby FTF VŠMU v Bratislave. Podľa jeho slov herectvo si vyskúšal asi ako 12-ročný vo filme Evy Borušovičovej Amálka, ja sa zbláznim, ale nepokračoval v hereckej tradícii učarovala mu réžia a písanie scenárov. Aj k Bratislavafilmu, ktorý videlo 57 tisíc divákov a stal sa štvrtým najúspešnejším filmov v slovenskej histórii, aj k Lóve si písal scenár sám. Snímka má 90 minút a nakrútil ju za 25 filmovacích dní a určený je pre mladého diváka, ale nielen pre neho.