Viac z: Recenzie 2011

Príbehy o utajenej, skrytej či neznámej identite hrdinov sú staré ako ľudstvo samo. Raz je to potomok niektorého z bohov, inokedy panovnícky syn, posledných sto rokov asi najčastejšie dieťa tajných agentov či dieťa vychovávané tajnými agentmi na elitného bojovníka. Dieťa ako zbraň. A, samozrejme, najrôznejší dospelí, trpiaci amnéziou, od Total Recall až po Bournovu identitu.

S týmto hercom spolupracoval neskôr aj v ďalšom medzinárodne oceňovanom filme V mene otca (1993) o osudoch nespravodlivo odsúdeného muža za bombový atentát IRA a v športovej dráme Boxer (1997). Z ďalších Sheridanovych diel nemožno zabudnúť napríklad na titul Pastvina (1990) s Richardom Harrisom, ale ani na  film In America (2002), ktorý nakrútil so svojimi dcérami - spisovateľkami Naomi a Kirsten o svojich životných skúsenostiach imigranta (v osemdesiatych rokoch sa po ukončení štúdia na univerzite v Dubline presťahoval do Kanady a neskôr do New Yorku). Nasledoval  príbeh rappera Zbohatni alebo zdochni (2005) a remake dánskeho filmu Bratia (2009) o tom, ako vojna v Afganistane poznačila jednu rodinu. Teraz prichádza do našich kín jeho najnovší opus - psychologický thriller Dream House (Dom snov)  z roku 2011.Dej sa začína v okamihu, keď sa  úspešný vydavateľský redaktor Will Atenton rozhodne viac venovať rodine a písaniu knihy, takže sa vzdá svojej práce v New Yorku a spolu s manželkou Libby a dvomi dcérami sa presťahuje do pokojného mestečka v Novom Anglicku. Postupne však zisťuje, že jeho vysnívaný dom skrýva tajomstvo – bol dejiskom neobjasnených brutálnych vrážd matky a jej dvoch dcér. Mesto je presvedčené, že vrahom bol ich otec a manžel - Peter Ward. Súd ho však oslobodil pre nedostatok dôkazov a päť rokov strávil v psychiatrickej liečebni, odkiaľ ho nedávno prepustili. Okolo domu sa začnú diať záhadné veci a ako hovorí slogan „aj najkrajší sen sa môže zmeniť v nočnú moru“. Will chce ochrániť svojich blízkych a pátra po podrobnostiach tragédie. Zdá sa, že ich susedka Ann mala k vyvraždenej rodine blízky vzťah a vie viac, než je ochotná prezradiť...

Komik, scenárista a režisér Pierre Étaix (1928)  začínal ako karikaturista, ilustrátor, cirkusový klaun a kabaretný zabávač. Prelom nastal v roku 1954 , keď  stretol Jaccquesa  Tatiho, ktorý pripravoval  svoj slávny film Môj strýčko. Spolupracoval s ním ako kresliar, „gagman“, asistent réžie i herec. Objavil sa napríklad v krátkom situačnom gagu s „oživenou sliepkou“ ako poštár na bicykli. Vďaka Tatimu sa zoznámil s vtedy začínajúcim spisovateľom a scenáristom Jean-Claudom Carrièrom, ktorého  literárne prepisy Prázdniny pána Hulota a Môjho strýčka ilustroval . Neskôr s ním spolupracoval aj na vlastných filmoch.

Či ide skutočne len o sex dlho netušia ani Jamie (Mila Kunis) a Dylan (Justin Timberlake), ktorí sa stretávajú vo chvíli, keď sa práve rozišli s partnermi a zrejme majú s láskou zlé skúsenosti. Dylan z Los Angeles netúži po New Yorku, ale Newyorčanka Jamie ho nejakým spôsobom tak očaruje (skôr ukecá), že príijme v tomto uponáhľanom meste, celkom bez rozmýšľania a ľahkovážne lukratívne miesto. Zamestnaná je totiž ako hľadačka nových príležitosti a Dylan je jej prvý veľký úlovok. Dvaja mladí ľudia, ktorí nechcú mať záväzky, sa začínajú stretávať a v jednej chvíli odprisahajú (na bibliu), že budú vždy len priatelia, čo im nebráni mať nezáväzný  sex. A klape im to. Správajú sa skutočne nezáväzne a neviazane, no, našťastie, ich priamočiara konverzácia i erotické scény sú síce odvážne, ale vkusné i humorné a ničím neurazia ani zarytých puritánov. To je hádam najväčší klad tohto úsmevného príbehu a tiež paralela s podobnými filmovými námetmi. „Vždy som túžil po filme, ktorý by bol aktualizovanou verziou starých filmov s Hepburn a Tracym“, priznal sa režisér filmu. Kunis a Timberlake nimi majú byť, no nemajú v sebe tú iskru a charizmu, ktorá vyžadovala z nesmrteľnej dvojice, zmocnili sa však svojich postáv s veľkou dávkou hravosti, dravosti i sentimentu. Porovnaniu by som sa radšej vyhla, skôr ma zaujal fakt, že si tvorcovia sami uťahujú z podobných námetov, čo demonštrujú na viac razy sa opakujúcej filmovej scéne, samozrejme, ľúbostnej. Nakoniec ide o večnú dilemu: funguje sex bez lásky alebo láska bez sexu ? Je to vôbec možné ? Odpoveď je jednoznačná, zaujímavé však je, ako sa k nej tvorcovia dopracujú, ako ju zauzlia, zahmlia a skomplikujú. Skomplikovali ju slobodnou matkou Lornou (vynikajúco ju hrá Patricia Clarkson), ktorá Jamie zakaždým poteší inou národnosťou a vzhľadom jej biologického otca. Okrem toho žije neviazane, životné úskalia prepláva bez väčšej ujmy, strieda jedného partnera za druhým, svoje dieťa však nadovšetko miluje. Ani Dylan to nemá jednoduché. Otca, uznávaného novinára, pred rokmi opustila manželka, teraz ho gniavi postupujúca Alzheimerová choroba a Dylan sa s tým ťažko vyrovnáva. Možno aj rozvod rodičov, choroba otca spôsobili, že nemá dôveru v stály vzťah. Bez váhania dodávam, že nezodpovedná, neustále rozlietaná a program meniaca matka (poprípade otec, brat, sestra), komplikované vzťahy v rodinách a najmä choroba – to sú opotrebované a neustále používané barličky všetkých podobných príbehov. Väčšinou mi prekážajú, ale v tomto prípade ich tvorcom odpúšťam už aj preto, že keby nimi príbeh nepodopreli mohol sa celý zosypať. 

Absolvoval stredometrážnym filmom Stratený víkend v roku 1999, za ktorý získal rad ocenení na medzinárodných festivaloch. Uznaniu sa tešili aj jeho neskoršie videoklipy a reklamy. S ďalšími štyrmi islandskými režisérmi sa podieľal na poviedkovom filme Dramaráma. Samostatne debutoval ako režisér celovečerným filmom podľa vlastného scenára Albín menom Noi v roku 2003, ktorý mu priniesol celosvetový úspech. V roku 2005 sa predstavil filmom Outsider a v teraz v rámci Projektu 100 prichádza do našich kín jeho tretí film z roku 2009 Dobré srdce. Scenár písal od začiatku v angličtine. Ako v jednom rozhovore povedal, pracovať v inom jazyku ako materinskom, považoval za príjemnú výzvu (predchádzajúce dva filmy nakrútil v islandčine a dánčine).

Pina nie je hraný film, ale nie je vlastne ani tradičný dokument. Je to báseň v obrazoch, výbuch vášní, farieb, tvarov i živlov. Pina je najneobyčajnejší filmový zážitok, aký nám naše kiná ponúkajú. Stošesťminútový film s podtitulom Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení niesol v origináli dedikáciu „Film pre Pinu Bausch od Wima Wendersa“. Philippina Bauschová, pôsobiaca pod menom Pina Bausch, bola výraznou osobnosťou nemeckého moderného tanca, choreografkou a divadelnou riaditeľkou. Počas svojej polstoročnej kariéry spolupracovala s najprogresívnejšími choreografmi, tanečníkmi i divadelníkmi po celom svete. Od roku 1972 viedla baletné divadlo vo Wuppertale, ktoré sa neskôr premenovalo na Tanztheater Pina Bausch. Tu vytvorila špičkový medzinárodný súbor a naštudovala s ním viacero prelomových tanečných inscenácií, ktoré zožali mnoho prestížnych ocenení.

Krištof alias Kiči je univerzitný profesor, prekladateľ Danteho Božskej komédie a zároveň nepraktický človek, ktorý trpí narkolepsiou a slabosťou pre ženské krivky. Jeho manželku Naďu už opúšťajú aj posledné zvyšky trpezlivosti a svoju zlosť si vyvŕši na gaunerovi, ktorého náhodou stretne počas dňa ,,blbec". A tak sa na scéne objavuje mŕtvola. Teda falošná mŕtvola, lebo omráčený grobian sa preberie k životu a začne si vymáhať odškodné. Kiči, Naďa a jej brat Alexander alias Bandy - rektor univerzity, musia vymyslieť, čo s hulvátskym vydieračom. Na chate plnej hostí a dotieravých susedov.

Fín Antti J. Jokinen (1968), rodák s Nurmijärvi, chcel byť najprv športovcom, konkrétne ho lákal basketbal, ale čoskoro presedlal na film. Má na svojom konte najmä dokumentárne filmy a na réžiu celovečerného hraného filmu sa odhodlal až po skúsenostiach s televíznymi seriálmi. The Resident, u nás uvádzaný ako Intímna pasca, je jeho filmovým debutom. Lekárka Juliet Devereau po sklamaní zo svojho partnera hľadá vhodné ubytovanie. Čuduj sa svete na svoje prekvapenie nájde vysnívaný byt u šarmantného a milého majiteľa. Je to všetko až príliš pekné, aby to bola pravda. Osamotená Juliet si je možno sama na vine, keď zo začiatku podľahne čaru majiteľa Maxa a nevinný bozk sa jej stane osudným. Neskôr si všetko rozmyslí, lebo zistí, že ju k bývalému partnerovi stále priťahuje a ani on sa z rozchodom nezmieril. A problém je na svete. Max je psychopat priam vystrihnutý z učebnice a čo sa bude diať je predvídateľné. Nechce sa mi zachádzať do detailov a viac priblížiť dej, nechám celý rad už sto razy videných scén dešifrovať divákom. Pravdu povediac Intímna pasca je znôžka klišé a neprináša nič, čo sme už nevideli. A navyše  režisér celé dianie sústredil do jedného bytu a vsadil na štvoricu hercov, ostatní sú iba štatisti. A z tej štvorice sú navyše na scéne najviac dvaja, Juliet a Max, a veru mali čo robiť, aby v hanbe nezostali. Našťastie, Hilary Swank je výborná herečka a vložila do svojej postavy všetko. So slabšou interpretkou si tento príbeh neviem ani predstaviť.   

Hlavnými postavami sú deti z typického amerického priemyselného malomesta, ktoré cez prázdniny roku 1979 na kameru formátu Super 8 nakrúcajú zombie horor. V centre pozornosti je štrnásťročný Joe Lamb (Joel Courtney), ktorému pri tragickej nehode v miestnej fabrike zahynula mama. Výtvarne nadaný syn zástupcu šerifa Joe má pri filmovaní na starosti masky a zaľúbi sa do sympatickej Alice Dainardovej (Elle Fanning). Lenže jej otec, alkoholik Louis (Ron Eldard), nepriamo zapríčinil smrť Joeho matky. Nečudo, že otcovia Joa a Alice sa nenávidia – a tak sa príbeh prvej lásky mení na drámu Rómea a Júlie. Vrátane hier so zdanlivou smrťou.