Viac z: Recenzie 2011

Na stretnutí s novinármi režisér vyhlásil, že film vznikol vlastne náhodou. Asi pred desiatimi rokmi ho oslovil istý podnikateľ a ponúkol sa, že bude financovať akýkoľvek projekt, ktorý bude pokračovaním osudov niektorej hrdinky z jeho rozprávkovej tvorby. Václav Vorlíček so svojím priateľom a spolupracovníkom  (dnes už nebohým ) Milošom Macourkom sa rozhodli pre Saxánu z filmu Dívka na koštěti a napísali prvú verziu scenára. Lenže potom sa niekoľko rokov nedialo nič, kým sa neozval muž, ktorý od podnikateľa scenár odkúpil a navrhol, aby sa nakrútil ako kombinácia hraného a animovaného filmu. Bola to výzva, ale aj množstvo technických komplikácií. Vznikli ďalšie verzie scenára a na jeseň 2007 aj  hraná časť filmu. Problémy však nastali s  animáciou. Film je totiž kombináciou živých hercov a digitálne animovaných postavičiek a hrané scény sa prelínajú s unikátne animovanými 3D prvkami. Všetko sa vyriešilo až v roku 2010, keď do hry vstúpil vedúci trikovej výroby a supervízor pri výrobe animácii a trikov Viktor  Adamec. Podarilo sa mu zhromaždiť okolo seba vyše štyridsať trikových špecialistov z viacerých krajín (niektorí z nich pracovali aj na Harry Potterovi). A tak sa film Saxána a Lexikón kouzel  môže pochváliť, že so svojimi vari 650  trikmi  je asi „prvým filmom českej kinematografie, ktorého triková výroba je zrealizovaná v takom rozsahu a na porovnateľnej úrovni so zahraničnými filmami pre deti.“

Inšpiráciou pre scenáristu nebola žiadna zo známych českých káuz, napríklad Bohumila Kulínského či Pavla Opočenského, ale prípad jeho známeho, trénera modernej gymnastiky, obvineného zo sexuálneho zneužívania mladistvých. Použitie reálnych, v českej verejnosti dostatočne známych  prípadov by Jarchovského do značnej miery obmedzovalo, zatiaľ čo teraz mohol povoliť uzdy svojej fantázie bez ohľadu na realitu. V centre príbehu je rodinný lekársky klan Walterovcov, vedený vekom síce nespôsobilým, ale stále rešpektovaným patriarchom v podaní Luďka Munzara, ktorý sa vrátil na filmové plátno po takmer štvrťstoročí. (Naposledy hral roku 1987 v Mágovi, Vláčilovom filme o veľkom českom básnikovi Karlovi Hynkovi Máchovi a osudoch jeho najznámejšej básnickej skladby Máj.) Život troch generácií v pohodlnej vile s krásnou záhradou (filmárom ju požičala režisérka Věra Chytilová) sa zdá bezproblémový, plný tolerancie a porozumenia, kým Walterovho zaťa, úspešného ortopéda a rehabilitačného lekára Tomáša Kotvu (v civilnom podaní Ondřeja Vetchého) neobviní štrnásťročná pacientka zo sexuálneho pomeru, čo je katalyzátor vzájomných vzťahov v rodine. Nepríjemnú kauzu vyšetruje bývalý Walterov zať Láďa (výrazný Hynek Čermák, herecký objav tohto filmu), ktorý svoje poznatky z vyštudovanej psychológie úspešne uplatňuje aj v kriminalistike. Keďže dr. Kotva je vo vyšetrovacej väzbe a nemôže aktívne zasahovať do deja, do popredia sa dostáva práve Láďa so svojím komplikovaným vzťahom k rodine Walterovcov. K manželke Milade (Zita Morávková) zrejme ešte stále cíti niečo, čo sa mu nepodarilo za pätnásť rokov odlúčenia prekonať, tým skôr, že majú spoločného, mentálne postihnutého syna Dana (hrá ho po prekonaní obrny handicapovaný neherec Daniel Czeizel), s ktorým sa pravidelne stretáva. S Tomášom, ktorý mu odvábil manželku, boli priatelia od detstva. Teraz má príležitosť pomstiť sa mu, no on skôr váha, či sa má vyšetrovania vôbec ujať. Vedie ho úspešne, napriek tomu, že údajne poškodená Olinka (pôvabná červenovláska Anna Linhartová, akoby mladšia obdoba Ane Geislerovej) je silnou a na svoj vek neobyčajne prefíkanou súperkou. Napokon ju usvedčí z klamstva obyčajná gynekologická prehliadka. (Keby prišla skôr, bolo by po vyšetrovaní, i po filme...)

O filme sa píše ako o thrilleri a jeden z prvých titulkov na plátne  upresňuje miesto a čas príbehu: Toledo 2012. Lenže to, čo sa pred nami odohráva nie je vzdialené sci-fi , ale relatívne aktuálne, i keď miestami značne prešpekulované, rozprávanie  o komplikovaných rodinných vzťahoch a psychických traumách jednotlivých protagonistov. Ústrednou postavou je plastický chirurg Robert Ledgard.  Jeho manželka  Gal zahynula pri autonehode v plameňoch a on sa  preto roky venuje  výskumu, aby vyvinul odolný typ kože, ktorá by ľudí zachránila, nielen v takejto situácii, ale aj pred bodavým hmyzom, teda hoci aj maláriou.  Nikto však netuší, že svoje experimenty spojil s osobnou pomstou (jeho milovanú dcéru Normu znásilnil sfetovaný mladík a ona na psychiatrii spáchala samovraždu). Navyše prekročil hranice lekárskej i ľudskej etiky: Únos, krádež identity,  zakázané genetické pokusy na živých zvieratách ,  ale aj testy na ľuďoch, manipulácia s okolím a podobne. Len postupne  a akoby mimochodom sa dozvedáme o zákulisí celej tragédie a tajomstvách, ktoré mali zostať  neodhalené. Miestami je  to akoby melodráma, miestami krimi príbeh, ktorý strieda psychodráma.  Stále tu však zostáva filmársky výborne stvárnená hra s tajomstvom a zachytená atmosféra.

Ani sa mi to už nechce vysvetľovať, ale bolo to trochu inak. Von Trier doslova povedal: „Keď som začal pátrať po svojich koreňoch dozvedel som sa, že som Nemec, teda fašista“. Tak znel, nie inak, francúzsky preklad  aj anglický. Potom  splietal jedno s druhým, odsúdil fašizmus, druhú svetovú vojnu, Hitlera, ktorého by vraj dokázal aj pochopiť, ale akoby na okraj sa dosť nešťastne sa vyjadril k Izraelu v tom zmysle, že nerobí dobrú politiku. Osobne si myslím, že tá vetička, ktorú sa neodvážim citovať, lebo si ju presne nepamätám, mu najviac uškodila. O tom sa však nepísalo ani veľa nehovorilo. Bombastické titulky v novinách hlásali, že Lars von Trier sa priznal, že je fašista. Von Trier a fašista ?  Možno provokatér, predovšetkým však neurotik a citlivý človek, by vo fašistickom režime (totalitnom režime vôbec) neprežil ani deň. Neviem si predstaviť, že by zabil muchu,  nie to ešte nariadil popravy ľudí. A ešte sa niečo zahmlieva, že  mu niekto položil otázku a on na ňu odpovedal. O tom, kto to bol, sa dodnes mlčí. Dokonca si myslím, že ju vymazali aj zo záznamu. Nechám však už škandál, ktorý spôsobil, že ho vypovedali z festivalu,  radšej sa mu venujem ako filmárovi. A musím podotknúť, že mu ten rozruch vôbec neuškodil. Je to jeden z najväčších režisérov súčasnosti, a to mu nikto nevezme. Melanchólia bola jasným favoritom na Zlatú palmu a šumy okolo režiséra pomohli len Terenceovi Malickovi k Zlatej palme za film Strom života.

Cézar zo Zrodenia planéty opíc nebol výnimka. Všetky zvieratá vedia rozprávať „ľudskou rečou“. Taja to však pred nami, lebo tak im káže ich kódex. No keď sa dobrácky ošetrovateľ Griffin (Kevin James) rozhodne, že zavesí prácu v zoo na klinec a prejde k bratovi do prosperujúceho obchodu s luxusnými automobilmi, zvieratá sa vykašľú na kódex a prehovoria, len aby si ho udržali.

Rodáčka z Kodane (1960) študovala umenie v Jeruzaleme i architektúru v Londýne, no napokon pevne zakotvila pri filmovej réžii, ktorú vyštudovala v rodnom meste. Pozornosť vzbudila už absolventskou snímkou, oslovili ju zásady filmárskeho manifestu Dogma 95, najmä sústredenosť na postavy a používanie ručnej kamery, ako aj využívanie hudby a svietenia pri vyvolávaní emócií. Z doterajšieho tucta celovečerných hraných filmov (napríklad Freud odchádza z domova, 1990, Rodinné záležitosti, 1993, Jeden a jediný, 1999, Otvorené srdcia, 2002) sa vymyká v hollywoodskom štýle nakrútená rodinná dráma Spálené spomienky (2007), označovaná za neúspech režisérky a občas vynechávaná z jej filmografie. Najväčšiu pozornosť vzbudila trojica filmov: Bratia (2004), ktorí sa veľmi rýchlo dočkali aj amerického remaku, na Oscara nominovaná snímka Po svadbe (2006) a dráma Lepší svet (2010), ktorá si odniesla okrem iných cien aj Oscara a Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film. Popri spomínaných spoločných znakoch a dôraze na etické otázky ich spája aj využitie exotického prostredia – Afganistanu, kde zostrelia jedného z dvoch Bratov – sokov v láske v rovnomennom filme, Indie, kde Po svadbe pracuje v tamojšom sirotinci dánsky herec, a napokon Afriky, ktorá je pôsobiskom jedného z hlavných hrdinov Lepšieho sveta.

Spočiatku to vyzerá ako príjemné spojenie tradičného westernu a klasickej hard science fiction. Na jednej strane kvintesenciálna westernová zostava: bezmenný pištoľník, krásna tajomná žena, bezohľadný dobytkár, ustráchaný barman (Sam Rockwell), so všetkým vyrovnaný kazateľ (Clancy Brown), šerif, ktorý práve našiel silu vzoprieť sa zlu a jeho malý vnuk (Noah Ringer). A Indiáni, ktorí nemajú žiadny dôvod milovať bielych dobyvateľov. Na druhej strane – tajomné, nepochopiteľné zlo. Zdá sa, že táto zmes kánonov príbehov z Divokého západu a z ďalekého vesmíru, minulosti a budúcnosti, bude pikantná, chutná a poteší.

Pripomíname si tak aj 110. výročie režiséra Gustava Machatého (1901 -1963), ktorý sa narodil v rodine pražského obchodníka  s realitami začiatkom minulého storočia, teda ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Nedokončil štúdia na gymnáziu, ale už ako osemnásťročný si založil  filmovú spoločnosť Geem- Film,  v ktorej  účinkoval ako herec, výtvarník, scenárista a debutoval ako režisér groteskou Teddy by kouřil, ktorá sa však nezachovala. Začiatkom dvadsiatych rokov pôsobil krátko v Hoollywoode a svoje filmárske skúsenosti sa pokúsil zúžitkovať po návrate do Československa na Barrandove, Jeho filmografia je pomerne nevyvážená. Objavuje sa v nej  napríklad sociálne ladený film Ze soboty na neděli  i komédia Načeradec král kibiců, či psychologicky ladené príbehy.  Ale do dejín filmu sa zapísal predovšetkým filmami s prvkami  istej  erotickej provokácie, expresionizmu až surrealizmu – Erotikon (1929) a Extáze (1932). V tom druhom nechal svoju emancipovanú  hrdinku Evu v podaní herečky Hedy Kiesler (neskôr známej pod menom Hedy Lamarr) kúpať sa  a pobehovať po lúke úplne nahú, čo v tom čase vyvolalo spoločenský škandál, ale spôsobilo aj senzáciu na  II.MFF v Benátkach, kde Extáze spolu s filmami Řeka a Zem spieva získala ocenenie za najlepšiu národnú filmovú kolekciu. Machatý , ktorý túžil po medzinárodnom uznaní  a rád sa obklopoval medzinárodným štábom,  nakrúcal potom v Rakúsku, Taliansku a od roku 1936 v USA, ale už sa mu nepodarilo nadviazať na  niekdajšie úspechy. Jeho najznámejším zahraničným titulom je asi psychologická dráma Žiarlivosť z roku 1945 s Hugom Haasom v jednej z hlavných úloh.  Po vojne sa usadil v Nemecku,  kde pracoval najmä pre rozhlas, televíziu a venoval sa aj pedagogickej činnosti. Zomrel v Mníchove v roku 1963.

Dvanásty celovečerný film štúdií, ovenčených 26 Oscarmi, 7 Zlatými glóbusmi, tromi cenami Grammy a s tržbami prekračujúcimi sumu 6,3 miliardy dolárov hodnotia recenzie prevažne ako tuctový, prinajmenšom veľmi nevyvážený. A majú pravdu. Výtvarné nápady i riešenia sú originálne, hravé a vtipné, ako je v Pixare pravidlom. Priam z nich srší radosť z tvorby a divák môže aj pri opakovanom sledovaní filmu objavovať nové vizuálne nápady, hry a vtipy. Hoci teraz nejde o „automorfizovanú‟ americkú krajinu, ale predovšetkým o rôznorodé pretekárske trate vo svetových metropolách – Tokiu, Paríži, Londýne, Monte Carle, takže obraz má čo robiť, aby nepripomínal niektorú zo špičkových pretekárskych videohier... Nápadité obsadenie postáv – teda rôznych konkrétnych a rozoznateľných modelov autíčok – určite ocení každý motoristický fanúšik. Nechýba ani množstvo viac či menej ukrytých odvolávok na iné filmy Pixaru, tvorcov a spolupracovníkov. Vyzdvihnúť treba aj funkčné využitie trojdimenzionálneho obrazu: Autá 2 sú jedným z mála filmov, ktoré pre plný vizuálny zážitok jednoducho treba vidieť v 3D.