22.októbra uplynie 20 rokov od tragickej udalosti v moskovskom divadle Na Dubrovke, keď budovu v čase predstavenia muzikálu Nord-Ost obsadili čečenskí teroristi. Žiadali, aby Putin (v tom čase prezident v prvom volebnom období od roku 1999) vyhlásil, že chce ukončiť vojnu v Čečensku a stiahol vojská aspoň z jedného okresu. Obsadenie trvalo štyri dni do 26. októbra a rukojemníci museli zostať na svojich miestach v sále. Ukončil ho zásah špeciálnych jednotiek a spočíval v tom, že pustili do sály plyn. Mal uspať teroristov a zabrániť im, aby odpálili nálože. 
Niektorí však upadli do kómy a v nemocnici im nedokázali pomôcť, lebo velenie vojska a polície odmietli uviesť zloženie plynu. Výsledkom zásahu bolo 129 mŕtvych.
Na pozadí týchto udalostí sa odohráva príbeh preživších. Každý rok si v sále divadla pripomínajú tieto udalosti, teda aspoň sa o to snažia. V úvode vidíme rádovú sestru Natáliu (Natália Pavlenkova) ako vyjednáva s riaditeľom divadla (Jan Capnik) povolenie k stretnutiu. Nie je veľmi ústretový, ale nakoniec súhlasí s tým, že to bude označené ako konferencia. Natália je jednou z priamych účastníčok zásahu. Podarilo sa jej utiecť oknom na toalete. V sále ostal jej muž, dcéra a syn. Ten neprežil. Dcéra Gaľa (Ksenia Zujeva) ju nenávidí a vykazuje z bytu, kde leží jej muž, paralyzovaný po mŕtvici.
V deň stretnutia Natália víta v poloprázdnom sále priamych svedkov i rodiny mŕtvych. Na sedadlách sú rozmiestnené nafukovacie figuríny, biele, reprezentujúce živých, modré tých, ktorí neprišli a čierne teroristov. Natália vyzve svedkov, aby popísali svoje spomienky. Teroristi, vrátane žien v čiernom, vošli do sály po prestávke asi o deviatej večer. Jeden z nich na javisku vystrelil z automatu a publikum bolo presvedčené, že ide o vtip, začali sa smiať a voľne pobehovať po sále. Herci na javisku ďalej tancovali a spievali. Keď prestala hrať hudba a odviedli hercov, bolo jasné, že sa deje čosi desivé. Prvou obeťou bola akási 
Oľga Romanova, prenikla do budovy a vyzývala teroristov, aby pustili ženy a deti. Bola neústupná a keď nepomohli údery, ženu zastrelili.
Po nejakom čase rukojemníkom priniesli občerstvenie z divadelného bufetu a to, čo tam našli, hádzali do hľadiska. Dvaja mladí herci Roman Šmakov a Filip Avdejev, ktorí hrajú vo filme, sú skutočnými postavami a ich zážitky sú autentické. Jeden z nich hovorí o tom, že odrazu videl v hľadisku svoju mamu. Druhý o halucináciách s očakávaním Batmana. Počul spoza dverí krik a dávku zo samopalu. Pochopil, že Batman už nepríde.
Rozprávanie preruší ochrana a vyzýva ich, aby skončili a šli domov. Natália trvá na tom, že aspoň raz musia dôjsť dokonca a navrhne, aby zablokovali východy. Nasleduje jej spoveď. Dcéra Gaľa sa zdvihne a odblokuje východ. Vojdú policajti a vyženú všetkých von. Sú zadržaní a Natália má vyšetrovateľovi vysvetliť, prečo zdemolovali javisko a ona zadržiavala rukojemníkov v sále. Riaditeľ divadla sa rozhodne zrušiť svoje udanie. Natália s kamarátkou Svetou odchádzajú domov. Záver odznie už v súkromí. Sveta vyčíta Natálii snahu neustále pripomínať tú trvalú traumu, zanechávajúcu pocit strachu. Ľudia sa boja vojsť do metra, chodiť na koncerty i do divadla.„Strach, to je náš najväčší hriech“, hovorí Natália. „Dobrú noc. Nech sa ti sníva o anjeloch.“ V poslednej scéne sa v sále upratuje, zriadenec zbiera modré, čierne a biele figuríny a strká ich do igelitového vreca. Na 
scéne je biela socha piety, obklopená pracujúcim technickým personálom.
Tverdovskij na pôdoryse, budovanom v kategóriách detailného, autentického realizmu, otvára priestor duchovných súradníc. Majú charakter spovede, ťažkého spytovania svedomia a priznávania hriechov, za ktoré nik nečaká rozhrešenie ani odpustenie. Natália je médiom týchto obsahov, zosobňuje metafyzické utrpenie z pocitu viny, ktorú na ňu uvalila pamätná situácia. Stala sa skúškou odolnosti a odvahy. Odišla zo sveta, lebo v nej neuspela. Blúdi cintorínom a zastane pri hrobe svojho syna. Tieto náboženské alúzie spojené so strachom pri pohľade do temnej bezodnej priepasti ničoty a bezmocnosti, spája režisér s motívom pamäte. Tá je katalyzátorom ľudskej schopnosti žiť s pocitom nenapraviteľnej viny, bez nároku na odpustenie. Režisér nás necháva sledovať prostredie, v ktorom sa konštelácia strachu, viny a snahy zbaviť sa ťaživej pamäte, drží pri živote. Zoznamuje nás s byrokratickou bezohľadnosťou a v drastickej scéne zásahu prvej pomoci paralyzovaného muža Natálie, s otupenou ľahostajnosťou. Sanitári vlečú telo v akejsi plachte a sprevádzajú ich Galine výkriky a nadávky. Natália v panike uteká preč, späť do kláštora, ďaleko od všetkého, čo nemôže uniesť.
Asi by bolo zložité hľadať podobné reflexie po akomkoľvek teroristickom útoku kdekoľvek na svete, vo filme, literatúre, alebo v divadelných hrách. Je to dôkladný nemilosrdný ponor do súvislostí politických, ekonomických i psychologických, porovnateľný len s dôsledkami vojnovej apokalypsy. Ruská schopnosť hovoriť o utrpení synchronicky metódou realizmu i metafyziky je výnimočná a prítomná v súvislej línii filmov, od Tarkovského, cez Sokurova, Germana i Zvjaginceva. Je daná ako historickým, tak geografickým a nepochybne i náboženským pozadím. Film dostal na festivale ruských filmov Kinotavr v Soči cenu za najlepší scenár a premiéru mal v Benátkach.
Konferencia (Konferencija /Conference), Rusko, 2020
Dĺžka: 129 minút
Réžia: Ivan I. Tverdovskij
Scenár: Ivan I. Tverdovskij
Kamera: Fjodor Glazačov
Hudba: Sten Šeripov
Strih: Ivan I. Tverdovskij
Producent: Konstantin Fam
Hrajú: Natalia Pavlenkova, Oľga Lapšina, Jan Capnik, Ksenija Zujeva, Anna Slju, Oleg Feoktistov, Alexandr Semčev, Viktorija Verberg, Anna Galinova, Roman Šmakov, Filip Avdejev
Distribúcia: HBO GO
Foto: ČSFD cz. a HBO Max
