V tieni Mesiaca sa začína ako krimi o pátraní po sériovom vrahovi, ktorý aj napriek tomu, že už ho spravodlivosť dohnala, vracia sa opäť na scénu a pokračuje vo svojom krvavom diele ďalej. Predstaví divákovi hlavného protagonistu, energicky hnaného vpred vyšetrovateľskými ambíciami a s jemnou iróniou skonštatuje tiež, ako vnímajú povahové vrtochy tejto postavy ostatní členovia rodiny, či jeho partner v policajnej uniforme Maddox (Bokeem Woodbime). Príbeh sa snaží vzbudiť v divákovi pocit tajomna, vyvoláva dráždivé otázky, na ktoré dostane svoje vytúžené odpovede až v tom správnom momente. Medzi Lockem a Ryou - vyšetrovateľom a vrahyňou - je akási zvláštna osobná spojitosť, ktorej si on zatiaľ nie je vedomý. Navyše látka, ktorou boli jej obete usmrtené, je niečím neidentifikovateľným, vďaka čomu to film od mysteriózneho thrilleru nasmeruje viac k žánru sci-fi.
Celý príbeh je možné rozdeliť do viacerých častí, odohrávajúcich sa vždy v deň narodenín Lockeho dcéry Amy (v deviatich rokoch hranej Quincy Kirkwood, v osemnástich a dvadsiatich siedmich rokoch Sarah Dugdale). Každá časť so sebou prinesie ďalšie pribúdajúce obete a, samozrejme, opätovné stretnutie Locka s Ryou, postupne získavajúcou vlastnosti cestovateľky v čase. Nenápadne vyrieknutá replika, použitie nejakej rekvizity, zmeny v charakteroch postáv v jednej časti príbehu, môžu neskôr nadobudnúť odlišný význam. Idea nazeraná v konkrétnej časti z jedného uhla, je v inej časti doplnená o pohľad z uhla druhého. Jasne naznačené postoje sú v kontexte celku relativizované a prehodnocované. Všetko to, čo divák na filmoch o cestovaní v čase má rád, vrátane množstva dejových paradoxov, je možné nájsť aj V tieni Mesiaca. Nie úplne všetko je ale scenáristicky doladené do posledného detailu. Nie úplne všetko dáva naozaj zmysel.
V prvom rade je rytmus príbehu prerozdeleného do viacerých deviatimi rokmi od seba oddelených etáp narušený už len tým, že každej z nich scenáristi Gregory Weidman a Geoffrey Tock venujú takmer rovnaký priestor. Či už to posúva dej zásadne vpred alebo nie, po každej etape je treba znovu skonštatovať zmeny, ktoré sa v životoch postáv za posledné obdobie udiali. Aj v nenápadnom všedne ľudskom momente sa môže skrývať niečo, čo v rámci celku a pri riešení kriminálneho prípadu môže mať veľkú dôležitosť. Často vedľajšie s prípadom ani veľmi nesúvisiace dejové motívy využívané len na naznačenie plynutia času, dokážu 
diváka upútať a zviesť ho na falošnú stopu. Občas môže byť dokonca trochu frustrujúce, že niektorým naznačeným drobnostiam už tvorcovia nevenovali toľko pozornosti, koľko by si zaslúžili. Riešenie kriminálneho prípadu filmu tematicky dominuje a zároveň ho vo svojom výraze aj trochu obmedzuje.
Navyše divák so záľubou v príbehoch o cestovaní v čase vie, že veľa prvkov v príbehu určite nebude takých, akými sa zdajú byť na prvý pohľad. Vie, že sa neodvratne schyľuje tiež k zásadnému prekvapeniu, schopnému postaviť všetko do tej doby videné na hlavu. Obeť vraždy nemusí byť nutne neviniatko a vrah by pokojne mohol mať pre svoje konanie aj altruistickejšie dôvody. Rozuzlenie, samozrejme, nie je jasné už od začiatku. Toho sa divák báť nemusí... S podobne nastavenými očakávaniami už však záverečná 
pointa trochu stráca na účinku.
Kamera Davida Lanzenberga sleduje drobné detaily v prostredí, aby nimi odlíšila jednotlivé deväť rokov od seba oddelené etapy príbehu. Dômyselne pracuje s osvetlením v nočných scénach, dopomáha zachytiť ruch veľkomesta aj zdanlivo pokojný život na samote v ústraní. Hudba Jeffa Gracea rytmizuje akciu a pomáha vygradovať pocity tajomna. Detaktív Locke je v stvárnení Boyda Holbrooka sympatickou postavou, ktorej divák dokáže držať palce, aj s ním súcitiť vo chvíľach, keď sa do jeho energického pátrania postupne vkráda pocit únavy až vyhorenia. Jednotlivé časové etapy príbehu sú však v jeho prípade zvýraznené skôr prostredníctvom oblečenia, dĺžky vlasov a fúzov, od charakterového posunu vyvolaného konkrétnymi zvratmi príbehu. Svojimi pohybmi a gestami nedokáže veľmi vyjadriť postupne sa meniaci vek hlavnej 
postavy.
Lockeho švagor v podaní Michaela C. Halla je vedľajšou postavou, ktorá hrá oveľa dôležitejšiu úlohu v expozícií a vo chvíľach, kedy treba do deja vniesť trochu ľudského tepla. S pribúdajúcimi zvratmi sa ale vytráca kamsi dostratena. Sarah Dugdale ako staršia verzia Lockeho dcéry Amy, zostáva v tieni jej mladšej hereckej predstaviteľky Quincy Kirkwood. Obe však reprezentujú v deji len akúsi pasívnu pripomienku toho, že protagonista má povedľa svojej vyšetrovateľskej činnosti aj nejaký osobný život. Cleopatra Coleman dodáva Afroameričanke v modrej mikine Ryi zaujímavo ambivalentný rozmer. Na jednej strane je pôsobivou, rozhodne nie ľahko 
zdolateľnou hrozbou, no skrýva v sebe tiež aj menej násilnú, citlivú stránku osobnosti. Tú však v nej Locke musí najskôr odhaliť.
Režisér Jim Mickle svojím filmom V tieni Mesiaca neprináša ani do žánru krimi, ani do sci-fi s tematikou cestovania v čase žiadne výraznejšie inovatívne prvky. Príjemne však napĺňa určité divácke očakávania, dokáže upútať remeselným stvárnením a navrátiť na strieborné plátno témy, ktoré už pre súčasný film nie sú tak bežné. V prvom rade má šancu upútať najmä žánrových nostalgikov a – aby som parafrázoval Dr. Emmetta Browna z Návratu do budúcnosti – ani pri tom veľmi nenarúša časopriestorové kontinuum.
V tieni mesiaca (In the Shadow of the Moon), USA, 2019
Dĺžka: 115 minút
Réžia: Jim Mickle
Scenár: Gregory Weidman, Geoffrey Tock
Kamera: David Lanzenberg
Hudba: Jeff Grace
Strih: Michael Berenbaum
Scénografia: Russell Barnes
Masky: Suzanne Heibati
Kostýmy: Michelle Lyte
Producenti: Rian Cahill, Brian Kavanaugh-Jones, Jim Mickle, Linda Moran, Ben Pugh
Hrajú: Boyd Holbrook, Michael C. Hall, Bokeem Woodbine, Cleopatra Coleman, Sarah Dugdale, Billy Otis, Juan Carlos Velis, Martha Girvin, Julia Knope, Gabrielle Graham, Delphine Roussel
Distribúcia: Netflix
