Po obrovskom úspechu televízneho seriálu Horná dolná na TV Markíza, seriálu Hranica na TV JOJ a dvoch minuloročných filmových premiérach Vitaj brate a Čierne na bielom koni je zjavné, že sa u nás formuje model komediálnej satiry, ktorej diagnóza a anamnéza je dôležitá a užitočná, lebo odkrýva mnoho z toho, čo sa v slovenskej kolektívnej psyché odohráva, alebo vlastne tiež neodohráva. Keďže priestor pre hlbší ponor do týchto bažín je obmedzený, pokúsim sa len tak letmo.

Prvé, čo je vo filme Invalid Jonáša Karáska zjavné, sú šťavnaté vulgarizmy, imitujúce zrejme reč ľudu v alternácii s jazykom kriminálnej spodiny, alebo aspoň jeho provincionálneho slovenského variantu. Zvláštne sa prekrývajú a možno niekde bude na mieste otázka o jazykových rozlišovacích schopnostiach scenáristu. Ďalšou spoločnou zložkou je naladenie na štýl crazy, teda situácií dovedených do absurdity a extrémov, ovenčených množstvom gagov, spočívajúcich v zámenách najrôznejšieho druhu a iných prostriedkov, ako vyvolať humorný, teda komediálny efekt. Dôležitým postupom je typológia hrdinov, poväčšine rozdelená na dve základné skupiny, reprezentujúce „človeka z ľudu“ a mafiánov, či ako by sme podvodníčkov, zlodejíčkov a všetkých darebákov, čo držia spolu, nazvali. Ženy hrajú postavy druhého plánu, Cuky a Luky mi tento záver určite prepáčia.

Zhruba toto je ihrisko, na ktorom sa odohrávajú stále početnejšie slovenské filmové komédie a príbuzné televízne produkty. Nevykročil z neho ani Invalid a je otázne, ako vlastne nastaviť kritériá výsledku, ktorý z nejakých systémových i nesystémových dôvodov nemá u nás žiadnu konkurenciu. Žiadny iný variant humoru neexistuje a zamýšľať sa, kam sa podela jeho inteligentná verzia v štýle L+S, je myslím si úloha pre všetkých kritikov, ktorí si ešte nemyslia, že inej cesty niet a tvrdenie „ľudia to tak chcú“ je jednoducho pragmatickým alibizmom bezmocných a netalentovaných. Možno je dôvodom prerušenie spojených nádob s českou tradíciou, lebo ako vieme, naši nezabudnuteľní komici sa učili predovšetkým tam, u Wericha, Horníčka atď.

Ako teda scenárista Hornej dolnej (alebo jej časti) Tomáš Dušička cíti šance „zabrať“ u publika? Začíname zásahom dvoch vyšetrovateľov (Ivo Gogál a Daniel Fischer) v múzeu, kde sa odohral masaker so streľbou a demoláciou vitrín. Prežil ho dobráčisko Gabo (Zdeněk Godla) a ten počas výsluchu spätne osvetľuje dvojici, čo sa vlastne stalo. Vyšetrovateľ František (Daniel Fischer) má spisovateľské ambície, a tak si stále zapisuje a „tvorivo“ komentuje spomínané udalosti. Dominuje im osud Lacka (Gregor Hološka), údržbára v múzeu. V dôsledku hádky so synom mu vyhodí z okna magnetofón. Po krátkej sebareflexii, ku ktorej mu pomáha i jeho rázna žena Zdena (Helena Krajčiová), sa pokúša kúpiť čosi podobné na inzerát a skončí u nejakých podozrivých priekupníkov. Chcú z neho vymámiť peniaze, dôjde ku konfliktu a on skončí v kanáli. Krátko predtým odtiaľ ukradli poklop dvaja rómski chlapci, zrejme Gabovi synovia. Laca nájdu, keď prídu poklop na zákrok otca Gaba vrátiť. Údržbár utrpel zranenia, ktoré ho pripútali na kolečkové kreslo. Snaží sa o vyšetrenie celej kauzy, ale márne, polícia nemá záujem.

Evidentne sa tvorcovia snažili aj o dobový rámec divokých 90. rokov, reprezentovaných postavou predajného politika Edka Kota (Sväťo Malachovský) a jeho nohsledov. Všetci sa stretnú v múzeu, v záverečnej scéne akejsi apokalyptickej spravodlivosti. Je skutočne pozoruhodné, ako sa rodia a roja stereotypy, v tomto prípade nielen typologické, slovenských mafiánov už máme neúrekom a ich image zreteľne odkazuje na divácke preferencie tvorcov, ale i naratívne. Diabolské intrigy úlisných politikov, likvidujúcich všetko, čo by stálo v ceste ich kariéram a kšeftom, to sú príbehy ako vystrihnuté z reklamných klipov. Opakujú sa ako hypnotická mantra, všadeprítomná a nezničiteľná.

Ťažko nájsť v Invalidovi niečo, čo by bolo možné označiť za svieži nápad a humornú pointu. Ak niekoho rozosmievajú vulgarizmy, treba predpokladať, že sú pre divákov vo filme prekvapujúce a nečakané, spĺňajúce takýmto spôsobom komediálny efekt? Vzhľadom na množstvo podobných „výkonnostných“ kategórií by som sa to ani neodvažovala tvrdiť. Poľahčujúcou okolnosťou je odkaz na záhorácky dialekt, aspoň čosi, čím sa dá príbeh nejako lokalizovať.

Ťah na vysokú divácku návštevnosť ešte obsahuje čosi, čo by som pracovne nazvala „hnev malého človeka“. Lomcuje ním pri pohľade na rozvrátenú politickú scénu, jej bohatých mocnárov a zároveň do vlastnej peňaženky so stále skromnejším obsahom a možnosťami. Laciho si nikto nevšíma a nikto ho neľutuje, až kým nechytí do ruky kvér. Strieľa za všetkých s podobným osudom a názormi na to, ako je dobré s mocnými a bohatými zatočiť. Malá sociálna vendetta, satisfakcia na jednej a vedomie vlastných možností dupnúť si, tresnúť po stole alebo niečo v tom štýle, je už súčasťou naratívnych povinných tancov, teda u nás určite. Riadi ju jednoznačne mužské logo, snaha pomstiť svoju urazenú česť, alebo niečo na ten spôsob. Ženy sa chovajú tak, ako vo všetkých slovenských filmoch, mladé trpia, staré kričia. Tento kompilujúci princíp únavnej kombinatoriky bez schopnosti nájsť pre takto zostavený celok aspoň nejakú príťažlivo jedinečnú nôtu, čosi, čo sa sviežo vymyká schematickej optike, signalizuje viac než nedokrvenosť slovenskej filmovej i televíznej tvorby, ktorú si navyše tvrdohlavo nepripúšťame.

Je to, samozrejme, na širší výpočet, ale aspoň jeden postreh za všetky. Mám pocit, že táto forma zábavy je výsledkom falošnej predstavy tvorcov o tom, kto sú jej konzumenti, aké majú preferencie a vkus. Takto dezorientovaná optika, obmedzená uzavretou mestskou bublinou, potom vytvára obrazy o dedine, malomeste a všetkých, ktorí ich obývajú. Nemá žiadne alternatívy a v podstate je jednoduchá a nenáročná, teda lacná. Jej nadprodukcii nič neleží v ceste a publikum si na tento hrubozrnný a vulgárny humor po nejakom čase zvykne. Stojí predovšetkým na známych hereckých tvárach, čo je asi jediná hodnota, ktorú je možné z týchto produktov spoľahlivo odčítať. Navyše je ťažké posúdiť, do akej miery je ich návštevnosť a sledovanosť výsledkom skutočného záujmu a možnosti, a do akej použitia overených konzumných reklamných technológií a scestných kritických názorov.

Invalid, Slovensko, 2023
Dĺžka: 108 minútkk
Réžia: Jonáš Karásek
Scenár: Tomáš Dušička
Kamera: Tomáš Juríček
Hudba: Matúš Široký
Strih: Matej Beneš
Zvuk: Viktor Krivosudský
Scénografia: Pavol Andraško
Hrajú: Gregor Hološka, Zdeněk Godla, Ivo Gogál, Daniel Fischer, Sväťo Malachovský, Sáva Popovič, Helena Krajčiová, Martin Šalacha, Oľga Belešová, Jevgenij Libezňuk, Sandra Lasoková, Klára Melíšková, Tadeáš Bolo, Peter Šimun, Michal Dušička, Patrik "Rytmus" Vrbovský, Vec, Lukáš Latinák, Petra Polnišová, Stanislav Staško, Michal Kubovčík, Daniel "GoGo" Štrauch, Lukáš Púchovský, Denisa Juhos, Daniela Gudabová, Tomáš Hudák 
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 9. februára 2023
Foto: CinemArt SK